Kto hovorí o návrate k fašizmu, nerozumie Taliansku. Rozhovor o Meloniovej aj Mussolinim
Talianska široko rozkročená vláda centristu a technokrata Maria Draghiho končí. Na sklonku septembra čakajú tretiu najväčšiu ekonomiku Európy predčasné voľby. Favorit sa skrýva na pravici. Medzi potenciálnymi stranami pravicovej vlády dnes kraľujú Bratia Talianska (Fratelli d’Italia) a ich líderka, 45-ročná politička Giorgia Meloniová. Západoeurópsky a americký mainstream v tejto súvislosti našiel ďalší dôvod na obavy: je to nástup strany s priamymi väzbami na neofašizmus (Independent). Bude to „najpravicovejšia možná vláda“ (Die Welt, pričom v Nemecku sa výraz pravice používa ako synonymum pre nacizmus). Francesco Giubilei je mladý predseda konzervatívnej nadácie Budúcnosť národa (Nazione Futura) a s Meloniovou sa osobne pozná, je aj autorom jej životopisu.
Giorgia Meloniová. Foto: TASR/AP
Giorgia Meloniová. Foto: TASR/AP
Taliansko mi vždy pripadalo ako veľmi tradičná spoločnosť. Ako sa stalo, že u vás už tak dlho vládne buď ľavica, alebo tak ako doteraz technokrati s podporou Bruselu?
Máte pravdu, že posledná pravicová vláda padla v roku 2011. Bol to Silvio Berlusconi a padol pod tlakom z Európskej únie. Dôvodov bolo viac, asi najznámejšia je kríza spreadov [rozdiel medzi úrokmi za štátne dlhopisy Nemecka a Talianska, pozn. red.]. Je asi všeobecne známe, že v Taliansku máme tradične vysoký verejný dlh. V onom roku 2011 držitelia našich dlhopisov, francúzskej a nemeckej banky, ale aj niektoré americké, začali dlhopisy predávať. Spread sa neustále rozširoval, čo veštilo ekonomickú krízu. Prezident Napolitano [Giorgio Napolitano, tento postkomunistický politik bol prezidentom v rokoch 2006–2015, pozn. red.] vtedy Berlusconiho vyzval, nech rezignuje. Ale Berlusconi musel odísť zrejme aj preto, že sa staval proti vojne v Líbyi. Isteže Kaddáfí bol diktátor. Berlusconi s ním však mal dobré vzťahy, čo bol spôsob jeho zahraničnej politiky, cez osobnú väzbu: ako s Kaddáfím aj s Bushom alebo Putinom. Mimochodom, Kaddáfí vlastnil tri alebo štyri percentá akcií vo Fiate a v Juventuse Turín, udržiaval úzky vzťah s naším národným šampiónom, ropnou a plynovou spoločnosťou Eni – a v neposlednom rade zadržiaval nelegálnu migráciu do Európy.
