Čo naštvalo feministky? Nebinárna Jana z Arku ako nová trans ikona

Divadlo sa špecializuje na uvádzanie hier bardov, ako by ich mohli zažiť diváci na prelome 16. a 17. storočia. To znamená bez umelého osvetlenia, mikrofónov a podobných moderných vymožeností. Toto staromilstvo sa však nie vždy premieta do repertoáru. Globe pred pár dňami oznámil uvedenie novej pôvodnej hry s názvom I, Joan, čiže Ja, Jana. Má ísť o prerozprávanie života Jany z Arku, v ktorom je francúzska svätica, mučenica a hrdinka nebinárna a používa zámená they/them alebo oni.

Chcelo by sa nad tým mávnuť rukou. Umelci, a divadelníci obzvlášť, sa radi vyžívajú v provokáciách a snažia sa šokovať divákov. Takzvaný „gender blind“ a „race blind“ casting, čiže situácie, keď sa herci obsadzujú do rolí bez ohľadu na pohlavie a rasu postavy, už nikoho zo stoličky nezdvihne.

Aj keď to, samozrejme, väčšinou funguje iba jedným smerom, napríklad černoch môže hrať belocha, ale opačne nie. Avšak snaha o aktualizáciu starého príbehu tak, aby oslovil aj dnešných divákov, nie je nič nové. Skôr tieto aktualizácie nudia svojou predvídateľnosťou. Od nástupu Donalda Trumpa na politickú scénu tak azda nemožno v anglosaskom svete uviesť Shakespearovho Julia Caesara, v ktorom by rímsky diktátor nebol vyobrazený ako antický predchodca amerického exprezidenta.

Čo naštvalo feministky

Hru Ja, Jana ešte nikto nevidel, premiéra je 25. augusta. Čo však naštvalo feministky starého typu, je sprievodný materiál na stránkach Globe. Dva články vysvetľujú, že zobrazenie Jany z Arku ako nebinárnej trans osoby používajúcej zámeno „oni“ nie je umelecká licencia, ale historicky správne zobrazenie. Oba komentáre používajú pre Janu iba tretiu osobu množného čísla, ako by bolo dané, že by si to tak priala.

Prvý článok píše o nejednoznačnosti Jany z Arku, čo sa týka aj samotného Shakespeara. Konkrétne v Henrichovi VI. je zobrazená ako statočná a cnostná a zároveň ako zlá a zradná. „Je nesporné, že Janino odmietanie podriadiť sa stredovekým predstavám o ženskej slušnosti a prenasledovaní, ktorému boli vystavené(í) pre svoju preferenciu tradične mužského odevu, prispeli k Janinmu odkazu ako k esencii transgresívnej androgynity,“ tvrdí autorka článku Evey Reidyová, doktorandka na univerzite v Roehamptone. Trans Jana tak podľa Reidyovej zapadá do tradície zobrazovania Jany z Arku ako nečierno-bielej postavy.

Autor druhého článku je Kit Heyam, prednášajúci na Queen Mary University v Londýne. Používa zámená they/he (oni/on) a vo svojich záveroch Reidyovú predbehne. V podstate tvrdí, že Jana sa neprezliekala do mužských šiat, pretože to bolo praktické, ale pretože si bola neistá svojou rodovou identitou. „Podtextom tejto interpretácie – ktorá je čoraz zreteľnejšia, pretože naša spoločnosť stále popiera historickú existenciu trans skúsenosti – je, že Jana by nemala byť považovaná za súčasť trans histórie: že jej príbeh je o rodovo nekonformnom správaní, nie o identite,“ tvrdí progresívnym newspeakom Heyam.

Heyam však ide ešte ďalej. Tvrdí, že za trans osoby možno v podstate považovať aj Æthelflæd, vládkyňu kráľovstva Mercia, a Alžbetu I., pretože ako súčasť panovania vykonávali aj tradične mužské povinnosti. Æthelflæd, asi najdesivejšia žena anglosaskej Británie, ktorá osobne viedla vojská proti Vikingom, je aspoň označovaná ako „ona“, zatiaľ čo Alžbeta si od Heyama vyslúžila zámeno „oni“. „Podobne aj Alžbeta I. sa v prejavoch pravidelne označovali ako kráľ, kráľovná a princ, pričom v rôznych okamihoch strategicky zdôrazňovali svoju ženskú identitu alebo svoju mužskú panovnícku úlohu,“ píše Heyam.

Práve záver, že akákoľvek žena, ktorá vykazuje nejaké mužské charakteristiky, napríklad sa oblieka do mužských šiat a vedie armádu, musí byť trans, feministky rozzúril. Majú pocit, že progresívni aktivisti tak vymazávajú ženy z histórie a v podstate nahrávajú tradičnému výkladu, keď sú ženy slabé, nerozhodné a bojazlivé. Ak niektoré z nich riadia kráľovstvo, zachránia Francúzsko, rozdrvia Vikingov, môže to byť len preto, že sú v skutočnosti muži. Ignorujú tak ich vlastné vyhlásenie ohľadom svojej ženskosti.

Jana z Arku povedala francúzskemu kráľovi, že nosí mužské šaty len preto, že „je to nutné“. Najznámejšia reč Alžbety I. je jej prevolanie k vojakom zhromaždeným v Tilbury chystajúcim sa na španielsku inváziu. „Viem, že mám telo len slabej a chabej ženy, ale mám srdce a žalúdok kráľa, a to anglického kráľa,“ znie najslávnejšia pasáž, v ktorej sa Alžbeta priamo označuje za ženu.

Veľmi si to priala, a tak vystupovala ako muž

Problém pri hľadaní historických trans osôb je ten, že ženy boli nesporne v dejinách utláčané. Nejde tak vždy rozlíšiť, či prijali mužskú identitu, aby dosiahli na im nedostupné pozície, alebo pretože sa naozaj cítili ako muži. Napríklad Wiki heslo o slávnom chirurgovi Jamesovi Barrym len mimochodom spomína, že Barry sa narodil ako Margaret Bulkleyová. Išlo o prvú vyštudovanú lekárku v britských dejinách. Po smrti svojho strýka Jamesa Barryho prevzala jeho identitu a vyštudovala medicínu. Ako muž žila nasledujúcich 46 rokov. Aj keď máločo naznačuje, že by sa Bulkleyová cítila ako muž pred nástupom na štúdiá, ale mnohé, že stať sa lekárkou bolo jej tajné prianie, Wikipédia o nej píše výhradne ako o mužovi.

Za trans muža tak bola označená aj Mary Ann Evansová, známejšia ako George Eliot, autorka románu Middlemarch. Tá prijala mužský pseudonym, lebo v 19. storočí mali spisovateľky problém, nebrali ich vážne. Aj sestry Brontëové pôvodne publikovali pod mužskými pseudonymami. Ani u jednej nie je ani štipky náznaku, že by sa cítili byť mužmi.

Za trans ikonu sa označovala aj faraónka Hatšepsut, ktorá sa síce obliekala do mužského úboru a používala mužské titulovanie, ale znovu preto, aby ju lepšie prijala egyptská patriarchálna spoločnosť, nie preto, že by sa cítila byť mužom.

Feministky sa tak sťažujú, že takéto nazeranie na históriu je neuveriteľne spiatočnícke. Ak žena nezodpovedá tej najstereotypnejšej škatuľke, tak je to muž. Je možné, že Ja, Jana bude vrcholné dielo, ktoré sa vyrovná samotnému Shakespearovi. Problém nastáva, keď sa názory obsiahnuté v hre prelejú z javiska a článkov trans aktivistov do reálneho sveta.

Napríklad lekárka Jeremi Carswellová vo videu z Boston Children’s Hospital, čo je asi najlepšia detská nemocnica v USA, tvrdí, že deti prejavujú svoj transgenderizmus už od batoľaťa. Môžu sa prejavovať napríklad tým, že sa odmietajú nechať ostrihať, postaviť sa pri cikaní alebo sa hrajú s hračkami určenými pre opačné pohlavie. Ak sú toto kritériá na určenie transgenderizmu, možno sa potom čudovať, že počty trans detí rapídne rastú?

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.