Slovensko je na hranici s vojensky napadnutou krajinou, čo pre nás znamená sériu ťažkých dôsledkov, ktoré ovplyvnia náš štát a budúcnosť tak hlboko a dlhodobo, že si to len pomaly začíname uvedomovať. Vojna a jej dôsledky možno Slovensko a strednú Európu zmenia porovnateľne (a možno viac) ako vstup do EÚ. Transformačné zmeny budú tak veľké, že ich možno porovnávať iba s tým, čo sme naposledy zažili po páde komunizmu. Tragédiou je, že zatiaľ čo zmena a liberalizácia ekonomiky po roku 1990 či vstup do EÚ boli pozitívnymi procesmi, vojna – jej príčiny a najmä jej dôsledky, sú procesmi napospol negatívnymi.

Mnohí z nás počas uplynulého pol roka pomohli Ukrajincom, tí najsolidárnejší sa starali alebo starajú o ukrajinské siroty a deti s matkami, iní pomohli prácou, voľným časom, peniazmi či inými darmi. Mnohí pomáhali na hranici a veľmi rýchlo začali pomáhať aj v ukrajinskom vnútrozemí. Najväčšiu silu a odhodlanie v tom ukázala katolícka cirkev, špeciálnu rolu plní gréckokatolícka cirkev. Slovensko tým potvrdilo a ukázalo svoj charakter a svoju štedrosť. Bežní ľudia viac ako elity.

Zároveň s tým sa ale od iných susedských štátov okolo Ukrajiny líšime, naša spoločnosť nepochybuje o svojej západnej identite, ale s východom – s Ukrajinou, ale aj Ruskom – si predstavuje iné vzťahy ako Poľsko, pobaltské štáty čí líder západného sveta USA a jeho najbližší spojenec Británia. Hlásime sa k NATO, ale zároveň máme problém so zahraničnou politikou USA. Ukrajincom pomáhame, ale zároveň najskeptickejšie z celej EÚ vidíme ich členstvo v EÚ. Tento postoj nie je motivovaný nijakým pohŕdaním alebo povyšovaním (dôkazom je solidarita s núdznymi), ale realizmom a skúsenosťou. Nie sme v tom osamelí, podobné nálady vidíme v Maďarsku, Chorvátsku, Bulharsku, Rumunsku, Taliansku, ale aj v nemeckej a francúzskej verejnej mienke. (A mimo EÚ v Srbsku.) Tak ako vo väčšine týchto krajín, aj u nás platí, že máme vládu, ktorá na názory a postoje väčšiny populácie hľadí ako na cudzie a aktívne presadzuje radikálnejšiu politiku, ktorá nevedie k ukončeniu, ale k prehlbovaniu vojny. Naša vláda pomáha Ukrajine zbraňami, dlho najmä obrannými zbraňami, čo sa dá pochopiť, ale zároveň to vedie k najväčšiemu riziku od začiatku agresie voči Ukrajine, že nás to mentálne aj politicky stiahne do vojny s Ruskom.

Patrí k zásadám demokracie, že túto nerovnováhu budú napokon riešiť vo volebných urnách voliči, a súčasne patrí k zásadám reálnej demokracie v malých štátoch, že v kampani a najmä po voľbách sa odohrá veľmocenský tlak, ktorý sa bude snažiť s ohľadom na toto kritérium ovplyvniť zloženie vlády. (Rovnako ako potom jej ďalšie fungovanie.) Odvrátenou stranou mince je, že malé krajiny, ako sme my, s týmto tlakom musia rátať aj žiť. Je a navždy to bude gravitačným zákonom veľmocenskej politiky – v dobrých aj zlých časoch.   

Naši a vôbec západní politici vojnu s Ruskom verbálne stále a rezolútne odmietajú, ale zároveň sa stále viac správajú, akoby sme v takejto vojne už boli. Tu nehovoríme o dodávkach zbraní, ale najmä o polarizácii vnútropolitického života, bipolárnej diskusii, zatváraní nepohodlných médií bez súdneho rozhodnutia a preukázania príčin na takýto krok. Mení sa vnútropolitická klíma, veľmi ľahko a rýchlo sa delíme na nepriateľov a agentov, odmietame polemiku, čím ohrozujeme najmä samých seba. Ľudia, ktorí desaťročia stáli pri sebe, sa dokážu rozdeliť, videli sme to pri covide a vidíme to opäť. Príliš rýchlo a príliš ľahko namiesto oponenta v diskusii vidíme hneď nepriateľa. Takéto kroky sa môžu v slobodnej krajine diať, iba ak je vo vojne, ale my – hoci vieme, kto koho napadol a kto potrebuje našu pomoc – vo vojne nie sme. Ako to už býva, správame sa v tom ako príslušníci periférie a na to, čo všetko od nás závisí a čo všetko ovplyvniť jednoducho nedokážeme, neprimerane vášnivo.

To hlavné sa však neodohráva u nás, ale na Ukrajine.

Podľa amerických zdrojov, vo vojne bolo zabitých a zranených 80 000 ruských vojakov (v pomere zhruba 1:3), odhad obetí na Ukrajine nie je známy, oficiálne číslo (9 000 zabitých vojakov) je nerealisticky nízke. Niektoré neoficiálne zdroje hovoria až o 200 000 zabitých a zranených ukrajinských vojakoch. Osobitnou kapitolou sú civilné obete, ktoré sú vždy najväčšou tragédiou vojny. Putin a jeho režim má krv na rukách, ktorú už nikdy nedokáže zmyť. Buča ani počet obetí takých incidentov, ako bolo bombardovanie divadla v Mariupole, síce zďaleka nedosiahol také čísla, ako uvádzali Ukrajinci (tie reálne boli zlomkom toho, o čom sa písalo), stále sú to však vojnové zločiny.

Hoci tragédie a obrovské ničenie Ukrajiny sú prvou a najtragickejšou témou vojny, nemali by sme strácať zo zreteľa, o akých Ukrajincov a akú časť Ukrajiny ide. Vojna sa odohráva na východe a juhovýchode štátu, to znamená na území, ktoré tradične volilo proruské politické strany a prezidentov, územie, kde žili etnickí Rusi a dodnes rusky hovoriaci Ukrajinci. Práve oni sú najväčšou obeťou vojny.

Tisícky z nich sú mŕtvi, milióny ušli na Západ, ďalšie milióny do Ruska. V závislosti od toho, od kedy začneme počítať začiatok tejto vojny, nám aj vyjde, či viac ľudí z tejto oblasti ušlo do Ruska alebo na Západ. Práve od tejto tragédie, najväčšej spomedzi všetkých ukrajinských tragédii, treba aj rozmotávať klbko ruskej vojny na Ukrajine.

Dnes si pripomíname 6 mesiacov od napadnutia Ukrajiny, najkrvavejšej fázy vojny. Ale k tomu by nedošlo, nebyť pretextu, ktorým bola občianska vojna na Donbase, predtým anexia Krymu, ku ktorým viedla politika Majdanu, ku ktorému zase viedla skorumpovanosť proruských politikov na Ukrajine. Smutné je, že celý tento proces je jedným nekončiacim sa príbehom stále väčšej a väčšej eskalácie. Patrí k nemu ruské vraždenie civilného obyvateľstva a plošné bombardovanie dobýjaných území počas nerovnocennej a nespravodlivej vojny rovnako ako ukrajinský nacionalizmus a podnecovanie protiruských nálad pred vojnou. Ale tiež snaha eskalovať vojnu priamym vstupom USA do vojny proti Rusku (vyhlásenie bezletovej zóny). Hoci ostatného polroka svet vyjadruje sympatie ukrajinským politikom, práve tu je ich zodpovednosť najväčšia. Nikto nerozumie Rusom a ich brutalite viac ako Ukrajinci. A Ukrajinci vždy niesli a ponesú najväčšiu zodpovednosť za stav a vývoj svojej krajiny. Týmto metrom sme vždy hodnotili aj domácich nacionalistov na Slovensku a nikdy sme neprijali logiku, že by prípadná eskalácia viedla k ospravedlneniu ich činov. Práve naopak.

Osobitnú rolu v tom celom zohráva prezident Volodymyr Zelenskyj. Väčšinu problémov, ktorým do 24. februára čelil, zdedil. Nebolo to jeho dielo, napokon – na rozdiel od Petra Porošenka – nekandidoval s nacionalistickým a protiruským programom, ale s úmyslom o dohodu a zmier s Rusmi. Za niečo vyše dvoch rokov, čo bol v úrade prezidenta, však s centrálnou drámou svojej krajiny neurobil veľa. Nedokázal presadiť Minské dohody, ktoré mohli zabrániť vojne, odmietol výzvu nemeckého kancelára Scholza, aby rezignoval na vstup do NATO. Od 24. februára je jeho situácia nepomerne zložitejšia. Svet mu aplaudoval za rozhodnutie zostať doma a postaviť sa silnejšiemu nepriateľovi, ale o jeho zápise v dejinách a jeho vnímaní rozhodne až výsledok celej vojny. Občianska vojna sa zmenila na reálnu medzištátnu vojnu a môže sa zmeniť na globálnu veľmocenskú vojnu. Akokoľvek môžeme mať pochopenie pre jeho odhodlanie zvíťaziť, akokoľvek mu môžeme vždy a ochotne podať ruku s humanitárnou či inou pomocou, naši politici musia odmietať jeho návrhy na ďalšiu eskaláciu vojny, pretože svetová vojna je jednoducho vždy ničivejšia ako vojna regionálna.

Deje sa, žiaľ, presný opak. Dokazujú to vyhlásenia o tom, že Krym je ukrajinský a vojna sa má skončiť až vtedy, keď sa obnoví jeho pričlenenie k Ukrajine. Je to citlivá vec, preto treba voliť citlivý jazyk. To, že sme neuznali anexiu Krymu Ruskom, že to považujeme za porušenie medzinárodného práva, že to odsúdime, je jedna vec, a je to tak správne. Ale veriť tomu a podnecovať Ukrajinu v cieli, aby Krym získali späť, a to za každú cenu (lebo až to bude koncom vojny), je vec iná. A náklady za takúto predstavu sú rádovo vyššie.

Mimochodom, na Slovensku sme dodnes neuznali vznik Kosova, a predsa nás nenapadne povzbudzovať Srbov, aby Kosovo dobyli späť. Neakceptujeme ani anexiu časti Jeruzalema či Golanských výšin, a predsa z toho neodvodzujeme, že Arabi by mali viesť „oslobodzovaciu vojnu“ s Izraelom.

Západ o tom diskutuje a jeho pozície a úvahy môžu našich domácich fanúšikov porážky Ruska v mnohom zahanbiť. Britský Spectator, blízky konzervatívnej vláde, už pred letom písal o tom, aký je rozdiel medzi niektorými frakciami na Ukrajine, čo považujú za cieľ vojny, ale najmä o tom, aké sú rozdiely vnútri v britskej vláde, kde je hranica medzi Ruskom a Ukrajinou, ktorá sa dá (a má) v tejto vojne uhájiť. Hoci oficiálne vyhlásenia sú iné, Krym do nej nepatril.

Thomas L. Friedman, vplyvný komentátor New York Times, ktorý má z celej redakcie najbližšie k prezidentovi Bidenovi, uprostred leta napísal, že v súkromí americkí politici hovoria o svojom znepokojení zo stavu ukrajinskej politiky: „Existuje hlboká nedôvera medzi Bielym domom a ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským – je podstatne väčšia, ako sa o tom píše.“

U nás takéto uvažovanie o Zelenskom a cieľoch vojny na Ukrajine vo vláde neexistuje, pestujeme ho nanajvýš my v Štandarde, možno niektorí jednotlivci v politike. Lenže práve to, že prezident Zelenský sa v najťažších chvíľach pridáva na stranu najväčších domácich jastrabov (vojna sa skončí až dobytím Krymu), sa môže ukázať ako zdroj najväčšej tragédie pre budúcnosť Ukrajiny.

Takéto úvahy mnohí považujú za prejav náklonnosti Rusku, ale nie je to tak. Príkladom je Henry Kissinger, ktorý sa obáva, že globálna nerovnováha má blízko k veľkému konfliktu medzi veľmocami a že by sa jej malo za každú cenu predísť. Jeho úvaha o možných scenároch, rýchlom časovom horizonte aj nevyhnutných ústupkoch, o ktorej hovoril v Davose, zatriasla sebavedomím Západu. Ako nami asi zatrasie zima a nedostatok energií a surovín, ktoré od nepamäti kupujeme z Ruska? Ako zatrasie zvýšenie chudoby, nárast domácej politickej radikalizácie, hlad v niektorých chudobných štátoch, ak – a to dúfajme – nepríde k tomu najhoršiemu?

A čo bude s Ukrajinou, ak Zelenskyj príde o svojho hlavého spojenca – USA? Do prvého júla dosiahli americké dotácie pre Ukrajinu 23,8 miliardy eur, ide najmä o zbrane a výška sumy stále narastá. Najväčším európskym vojenským podporovateľom Ukrajiny je Británia (4,4 miliardy eur v rovnakom období), najväčším podporovateľov z EÚ je Poľsko (1,8 miliardy eur). Bez Ameriky je Ukrajina stratená. A najväčších kritikov pokračovania tejto vojny nájdeme v časti amerických konzervatívcov, ktorí kandidujú s programom proti nepopulárnemu Bidenovi (ako J. D. Vance) či o tom uvažujú o dva roky (Ron DeSantis, samotný Trump).

Skúsenosť s americkou zahraničnou politikou nabáda k prezieravosti. Ako to kedysi povedal Henry Kissinger: „Byť nepriateľom Ameriky je nebezpečné, ale byť jej priateľom môže byť fatálne.“ Videli sme to v Iraku a Afganistane, ale ešte väčší význam to má v Ázii, kde má súčasná Amerika svoju hlavnú oblasť záujmu (povedal to minister zahraničných vecí Blinken pri predstavení ostatného strategického dokumentu v zahraničnej politike USA). V otázke Taiwanu Američania od dohody s Maom (ktorej autormi boli práve Kissinger a Nixon) udržujú tzv. politiku strategickej nejednoznačnosti (strategic ambiguity). Čína jednoducho nevie, či Američania za Taiwan budú ochotní bojovať v reálnej vojne, alebo nie. Kým bola (je?) Čína vojensky slabšia od USA, je to takmer dokonalá prevencia vojny. Lenže táto stratégia bola práve rozkývaná a nikomu to nevadí viac ako práve americkým spojencom v Ázii. Málo sa vie, že návšteva Nancy Pelosiovej na Taiwane nebola výsledkom pozvania, taiwanská prezidentka Cchaj Jing-wen, ktorá sa s Pelosiovou stretla, sa ju dokonca usilovala od cesty odhovoriť. Neúspešne. Prezident Južnej Kórey Jun So-jol, kam Pelosiová letela z Taiwanu (a to veľkou okľukou, aby sa vyhla čínskym moriam, ktoré časť sveta za čínske ani nepovažuje), sa s Pelosiovu ani nestretol, hoci bol v Soule. Mal dôležitejší program (práve v tom čase mal 40-minutový telefonát).

Americký prezident Biden Pelosiovú nekritizoval, ale všeobecne sa malo za to, že išlo o jej svojvoľnú cestu, nekoordinovanú s Bielym domom. Ale Pelosiovej líniu vzápätí potvrdila nielen ďalšia cesta politikov Kongresu, ale najmä vojenské cvičenia USA v okolí Taiwanu. Čím si môžu byť Taiwanci a americkí spojenci v Ázii istí? Najviac nejednoznačným záväzkom USA. Tak to hovorí aj oficiálny názov stratégie.

Čo z toho vyplýva pre Ukrajinu? Graham Allison v jednej z najdôležitejších kníh tohto storočia Osudová past (česky 2018) napísal, že vojna medzi Čínou a Amerikou nie je nevyhnutná, ale ak bude Amerika ochotná bojovať za Taiwan, nevyhnutná bude. S Krymom a Ukrajinou je to podobne. Vojna, ktorá sa začala pred šiestimi mesiacmi, je výsledkom toho, že Rusko sa rozhodlo ukončiť všetky dovtedajšie rokovania, nátlak a polovojenské operácie s mužíkmi a politiku nahradiť vojnou. Ako to povedal Gideonovi Rachmanovi ruský analytik Alexander Gabujev, ktorý pracoval v Moskve pre Carnegieho nadáciu a prvého marca z Ruska ušiel na Západ: „Vojna nebola intelektuálnym šokom, ale určite bola šokom emocionálnym.“

Vojna Ruska proti Ukrajine má svoj kontext, svoje príčiny a bude mať aj dlhodobé závažné dôsledky. Ukrajina je v nevýhodnej pozícii, je to vojensky slabší štát, vojna sa vedie na jeho území, nepriateľ je jadrová veľmoc, riziká sú po každej stránke väčšie. Najväčším argumentom v prospech Ukrajiny sa tradične uvádza vôľa a motivácia. Za svoje sa bojuje vždy odhodlanejšie ako za cudzie. Zabúdame však, že motivovaní sú aj ukrajnskí Rusi, ich armády sú menšie a horšie vyzbrojené, ale aj oni bojujú „na svojom území“. Rusom sa (chvalabohu) nepodarilo dobyť Kyjev ani zosadiť ukrajinskú vládu, ale darí sa im na území Donbasu a pozdĺž pobrežia, čo sú územia, ktoré kedysi Rusi dobyli a k Rusku patrili. Tak ako Číňania považujú niektoré moria a Taiwan za svoje územia, tak Rusi považujú Krym, Donbas a vojenskú kontrolu Čierneho mora za svoje územia. Vojenské stratégie Ruska aj Ukrajiny sa od začiatku vojny menili, raz to ukazuje slabosť, inokedy nevyhnutnosť, ale to patrí ku každej vojne. Mýlili sa Rusi, ale mýlili sa aj tí, ktorí predpovedali kolaps ruskej armády. Jedno ani druhé ale nemôže tešiť ani upokojiť.

Rusi nie sú ochotní rešpektovať, aby na území Ukrajiny bola americká vojenská prítomnosť, a zrejme predpokladajú, že ak Ukrajina príde o prístup k moru a zásoby ropy a plynu, ktoré sa nachádzajú najmä v Donbase a Čiernom mori, Amerika stratí o Ukrajinu záujem. Ukrajinci naopak veria, že Západ je ochotný zásadne vojensky, politicky a ekonomicky oslabiť Rusko, preto v tejto vojne reálne nebojuje Ukrajina sama, ale so zbraňami sofistikovanejšími a zásobami väčšími, ako má Rusko. Nerovnováha je v počtoch, sile (jadrové zbrane), ale najmä v tom, že Rusi sú odkázaní na seba, Ukrajinci na iných.

Uplynulých šesť mesiacov ukázalo, že Rusi nemajú prevahu, akú si o sebe vypestovali, nie sú Sovietskym zväzom, ktorý dokáže zosadiť prezidenta či premiéra susednej krajiny, ale dedinu po dedine dokážu napredovať – ak sú na území, kde žijú etnickí Rusi.

Dokedy to môže trvať? Na to nepozná odpoveď nikto. Ale všetci tušia, že scenárov je viacero. Väčší globálny konflikt (Taiwan) by zrejme vojnu rýchlo ukončil, iné veci ju môžu povzbudiť. V poslednom čase sme videli dva incidenty na Kryme a v Rusku, kde sa ukázala zraniteľnosť a vojenská slabosť Ruska, respektíve schopnosť neznámych aktérov (v jednom prípade zrejme Ukrajincov) zasiahnuť Rusov na ich území (ktoré vnímajú ako svoje bezpečné územie), čo môže priniesť úplne novú dynamiku vojny. Krátko predtým sa ale podarilo zmierniť zbytočnú eskaláciu na hraniciach Litvy, cez ktorú Rusi zabezpečujú tovary a služby pre Kaliningradskú oblasť. Podarilo sa tiež urobiť dohodu o exporte obilia a kukurice, ale zároveň rastie tlak na zákaz cestovania aj bežných Rusov na Západ. Eskalácia a zmiernenie napätia sa občas striedajú, prevláda však eskalácia. A to je nebezpečné. Ako pripomenul Ray Dalio, existuje typ eskalácie, po ktorom prichádza už len otvorená vojna.

Ak sa vojna skončí porážkou Ukrajiny, pod čím sa zrejme dá chápať zmena toho, čo Putin nazval „Leninovými hranicami“ a vytlačenie Ameriky z Ukrajiny, ruské víťazstvo bude mať nepríjemné a v mnohom neblahé dôsledky pre širší región, vrátane strednej Európy a Slovenska. Sme príliš blízko a príliš závislí od ruských energií a na Ukrajine bude príliš veľa zbraní a bojového ducha. Hoci sa dnes presadzuje izolácia Ruska od Európy, Rusko zostane navždy jej súčasťou. Ak by bola Ukrajina porazená, rozdelí to Západ (kontinent a anglosaské krajiny) a mimoriadne sa zhorší postavenie Poľska. Bude úlohou pre slovenské vlády, aby dokázali nájsť priestor medzi tým.

Ak by Ukrajina dokázala vojnu dlhodobo viesť, Rusov postupne vyčerpať a aspoň z časti nateraz dobytých území ich vytlačiť, bolo by to víťazstvo Ukrajiny. Aj bez Krymu a obnovenia pôvodných hraníc krajiny. Takéto víťazstvo by povzbudilo rozvoj Ukrajiny, v závislosti od toho, či sa jej podarí udržať záväzok Západu a stať sa Južnou Kóreou nášho regiónu. Aj to si však vyžaduje ohľad na Rusko a jeho vojenskú silu, podobne ako v prípade Južnej Kórey.

Rusko pred šiestimi mesiacmi začalo vojnu, ku ktorej – žiaľ – viedla aj nesprávna politika Západu, zvlášť USA. Pápež František to nazýva štekotom NATO a nijako to neumenšuje jeho solidaritu a súcit s Ukrajincami.

To je aj naša pozícia.

Od čias, čo Thúkýdidés opísal dejiny peloponézskej vojny, kde zachytil dynamiku vojny medzi oligarchickou Spartou a demokratickými Aténami, ktorá nadlho a hlboko oslabila grécku civilizáciu, a od čias, čo svätý Augustín varoval, že spravodlivá vojna nie je len obranná vojna, ale že musí ísť aj o vojnu, kde má nespravodlivo napadnutý štát nádej na víťazstvo, sme povinní krotiť vášne a nabádať na rozum. V bipolárnom čase to platí viac ako inokedy.

Slovensko toho so súčasnou vládou nie je schopné, aj keď Richard Sulík niekoľkokrát ukázal, že je v tomto ohľade zrelší ako jeho koaliční partneri. Snáď je to prísľub toho, že veci sa môžu zlepšiť aj na Slovensku.

Kĺžeme sa z kopca do stále väčších a väčších problémov a naberáme rýchlosť, ktorú onedlho nebude možné zastaviť inak ako nárazom. Ešte stále je príležitosť, ale bez zmeny súčasnej generácie politikov v Amerike, Európe aj na Slovensku to zrejme nepôjde. Podmienkou tejto zmeny je, aby sme si zachovali demokraciu s priestorom pre diskusiu a slobodnú výmenu názorov a nenahradili ju nejakou formou riadenej demokracie, kde dokážeme všetko ospravedlniť strachom, domácou občianskou vojnou a vôbec mentalitou vojnového stavu, kde v človeku s opačným názorom vidíme hneď nepriateľa. Nehrajme túto hru, ktorá patrí k vojne.