Jaroslav Daniška

Slovensko je na hranici s vojensky napadnutou krajinou, čo pre nás znamená sériu ťažkých dôsledkov, ktoré ovplyvnia náš štát a budúcnosť tak hlboko a dlhodobo, že si to len pomaly začíname uvedomovať. Vojna a jej dôsledky možno Slovensko a strednú Európu zmenia porovnateľne (a možno viac) ako vstup do EÚ. Transformačné zmeny budú tak veľké, že ich možno porovnávať iba s tým, čo sme naposledy zažili po páde komunizmu. Tragédiou je, že zatiaľ čo zmena a liberalizácia ekonomiky po roku 1990 či vstup do EÚ boli pozitívnymi procesmi, vojna – jej príčiny a najmä jej dôsledky, sú procesmi napospol negatívnymi.

Mnohí z nás počas uplynulého pol roka pomohli Ukrajincom, tí najsolidárnejší sa starali alebo starajú o ukrajinské siroty a deti s matkami, iní pomohli prácou, voľným časom, peniazmi či inými darmi. Mnohí pomáhali na hranici a veľmi rýchlo začali pomáhať aj v ukrajinskom vnútrozemí. Najväčšiu silu a odhodlanie v tom ukázala katolícka cirkev, špeciálnu rolu plní gréckokatolícka cirkev. Slovensko tým potvrdilo a ukázalo svoj charakter a svoju štedrosť. Bežní ľudia viac ako elity.

Zároveň s tým sa ale od iných susedských štátov okolo Ukrajiny líšime, naša spoločnosť nepochybuje o svojej západnej identite, ale s východom – s Ukrajinou, ale aj Ruskom – si predstavuje iné vzťahy ako Poľsko, pobaltské štáty čí líder západného sveta USA a jeho najbližší spojenec Británia. Hlásime sa k NATO, ale zároveň máme problém so zahraničnou politikou USA. Ukrajincom pomáhame, ale zároveň najskeptickejšie z celej EÚ vidíme ich členstvo v EÚ. Tento postoj nie je motivovaný nijakým pohŕdaním alebo povyšovaním (dôkazom je solidarita s núdznymi), ale realizmom a skúsenosťou. Nie sme v tom osamelí, podobné nálady vidíme v Maďarsku, Chorvátsku, Bulharsku, Rumunsku, Taliansku, ale aj v nemeckej a francúzskej verejnej mienke. (A mimo EÚ v Srbsku.) Tak ako vo väčšine týchto krajín, aj u nás platí, že máme vládu, ktorá na názory a postoje väčšiny populácie hľadí ako na cudzie a aktívne presadzuje radikálnejšiu politiku, ktorá nevedie k ukončeniu, ale k prehlbovaniu vojny. Naša vláda pomáha Ukrajine zbraňami, dlho najmä obrannými zbraňami, čo sa dá pochopiť, ale zároveň to vedie k najväčšiemu riziku od začiatku agresie voči Ukrajine, že nás to mentálne aj politicky stiahne do vojny s Ruskom.

Patrí k zásadám demokracie, že túto nerovnováhu budú napokon riešiť vo volebných urnách voliči, a súčasne patrí k zásadám reálnej demokracie v malých štátoch, že v kampani a najmä po voľbách sa odohrá veľmocenský tlak, ktorý sa bude snažiť s ohľadom na toto kritérium ovplyvniť zloženie vlády. (Rovnako ako potom jej ďalšie fungovanie.) Odvrátenou stranou mince je, že malé krajiny, ako sme my, s týmto tlakom musia rátať aj žiť. Je a navždy to bude gravitačným zákonom veľmocenskej politiky – v dobrých aj zlých časoch.