Takže Západ je zrejme nutné súdiť podľa odlišných meradiel. Čo sa týka práv žien a sexuálnych menšín, a najmä pokiaľ ide o rasizmus, hovorí sa, ako by to nikdy v našich dejinách nebolo také zlé, hoci je evidentné, že to ešte nikdy nebolo také dobré. Pochyboval by azda dnes niekto o tom, že rasizmus je ohavnou škvrnou na histórii ľudstva? Ľudia od pradávna tiahnu k nepriateľstvu voči cudzincom, ale je to predovšetkým – ak nie výlučne – západná spoločnosť, ktorá sa už celé desaťročia usiluje, aby sa na farbu pleti nehľadelo.
Vôbec nebolo nevyhnutné, že práve západná spoločnosť dosiahne takú úroveň znášanlivosti. Nebolo isté, že raz budeme žiť v kultúrnom prostredí, ktoré považuje rasizmus za jednu z najodpornejších ľudských nerestí. V poslednej dobe sa však hovorí, ako by išlo o nejaký prelud. Zdá sa, že problém rasy podlieha na Západe kyvadlu doby, najskôr sa vychýlilo k náprave a teraz sa naklonilo smerom k akejsi supernáprave, aby sa azda rovnosť v spoločnosti lepšie ukotvila. Je to ale veľká ilúzia. Problém rasy sa stal na Západe zlým snom. Sotva sme sa naučili rozdiely pôvodu prehliadať, zrazu sa to otočilo a všetky spoločenské problémy sa nazerajú pod zorným uhlom rasy. Namiesto farbosleposti nastúpila extrémna precitlivenosť na farbu pleti. Pred nami vzniká otrasne pokrivený obraz spoločnosti a sveta.
Tak ako všetky spoločnosti aj západné národy podliehali rasizmu. Tým však dejiny nie sú vyčerpané, rasizmus nie je optika, cez ktorú možno západnú spoločnosť pochopiť. Je absurdné, aby bolo všetko v našej minulosti vnímané ako rasistické.
Ale opäť sa tak deje výlučne na Západe, ako by rasisti nikdy neexistovali v Afrike a na Blízkom východe a najmä na indickom subkontinente. Stačí si zájsť do niektorého „progresívneho štátu“ v Perzskom zálive, aby sme poznali, ako vyzerá moderný kastový systém. Na blahobyt vládnucej „vyššej triedy“ tam pracujú státisíce novodobých otrokov bez právnej ochrany, importovaná vrstva nečistých. Stretávajú sa s pohŕdaním, neľudsky sa s nimi zaobchádza a niekedy aj prichádzajú o život, považovaný za bezcenný. A v druhej najľudnatejšej krajine sveta, ako potvrdí každý, kto Indiu navštívil, stále ešte naplno funguje desivý predsudok voči ľuďom považovaným za nečistých a nedotknuteľných len preto, že sa náhodou narodili v určitej skupine, ktorá je väčšinovou spoločnosťou odsudzovaná.
O takom otrasnom rasizme sa takmer nehovorí, zato nás médiá kŕmia názormi, že domovom rasizmu je Západ, kde podľa všetkých meradiel rasistický predsudok takmer vymizol a kde je úplne neprijateľný. A toto klamlivé obvinenie má ešte jeden variant: ak vôbec niekde existuje rasová diskriminácia, tak len preto, že sme k nim svoju neresť vyviezli. Máme veriť, že azda nezápadný svet zaľudňujú anjeli? To len u nás je všetko pokazené a inde všetko nevinné, pokiaľ sa tam však nenakazili Západom.
Hlboká civilizačná premena
Je zrejmé, že žijeme v dobe hlbokej civilizačnej premeny. Rúcajú sa základy spoločnosti a prebieha vojna proti všetkému, čo ju ešte drží pohromade.
Všetko, čím sa naša spoločnosť vyznačuje, čo je na nej pozoruhodné a čo sme ešte nedávno pokladali za samozrejmé, sa ocitlo pod paľbou nenávistnej kritiky. Ak máme vo vojne zvíťaziť, musíme ju najskôr demaskovať, inak útoky nezastavíme.
Je potrebné ukázať, čo sa deje a čo nás čaká, keby v dnešnej studenej vojne strana demokracie, zdravého rozumu, občianskych práv a univerzálnych zásad predčasne kapitulovala. Prebiehajúce slovné potýčky často nechápeme, domnievame sa, že sú dočasné alebo okrajové, absurdné argumenty odbývame mávnutím ruky ako zanedbateľné hlúposti iba verbálnej kultúrnej vojny. Ak však nerozumieme zámerom a propagande nepriateľov, podceňujeme úlohu, akú by mohla ich ideológia zohrať v živote budúcej generácie. V stávke je naozaj veľa, tak ako tomu bolo v 20. storočí. Sú ohrozené rovnaké zásady civilizovaného života. Od kritického oceňovania západnej kultúry sme sa posunuli k jej radikálnemu odmietnutiu.
V roku 1987 demonštrujúci študenti na Stanfordovej univerzite vykrikovali: „Hej, hej, houpy hou, do čerta už s tou kultúrou.“ Vtedy išlo o protest proti povinnému kurzu „západná kultúra“, ktorý mal študentov zoznámiť so zásadami našej civilizácie. Prečo vtedy vedenie univerzity pred hŕstkou agresívnych aktivistov okamžite kapitulovalo a zaviedlo multikultúrne štúdium? Táto udalosť predznamenala budúcnosť.
V posledných tridsiatich rokoch západné akademické inštitúcie Stanfordovu univerzitu slepo nasledovali. Dejiny západného umenia, filozofie i kultúry sa stali neprijateľnými, získali povesť trápneho úsilia „mŕtvych bielych mužov“, povedané roztomilou prezývkou, ktorá tak pôvabne obohatila náš jazyk.
Odvtedy sa každý pokus udržať nažive štúdium západnej civilizácie stretáva s odporom, zosmiešňovaním, ba dokonca aj s násilím. Márne sa niektorí akademici pokúšali presadiť neutrálny prístup k štúdiu západných dejín; okamžite sa stali terčom ohovárania a zastrašovania, organizované radikálne skupiny ľavicových študentov bojkotovali alebo narušovali ich prednášky a väčšinou ich nepodporili ani ich kolegovia. Keď sa v Austrálii vedenie inštitútu Ramsay Centre for Western Civilisation, kde bol predsedom správnej rady expremiér John Howard, pokúšalo nájsť univerzitného patróna, narazilo na úplné odmietnutie. Pozitívny postoj voči vlastnej kultúre, ešte pred dvadsiatimi rokmi považovaný za úplnú samozrejmosť, zanikol. Na štúdium dejín západnej civilizácie už ani nemožno poskytnúť univerzite subvenciu, žiadna z univerzít si nedovolí poškodiť svoju povesť.
V roku 1969 uverejnila televízna stanica BBC pod autorským vedením Kennetha Clarka pozoruhodný dokumentárny seriál s trinástimi dielmi nazvaný Civilizácia, ktorý celkom úspešne vysvetlil dejiny Západu miliónom divákov z celého sveta. Keď naň chcela BBC po takmer päťdesiatich rokoch nadviazať kratším seriálom Civilizácie sveta (plurál), vytvorila iba nechutnú zlátaninu, pretože sa historici zúfalo snažili, aby nevzbudili dojem, že nadraďujú Západ, a tak vyrobili obraz svetových dejín, ktorý nedáva veľký zmysel.
Stačilo pár desiatok rokov a z oslavy západnej tradície sa stal trápny anachronizmus, za príbeh, ktorý kedysi povzbudzoval, sa teraz majú ľudia hanbiť. Kritici protestujú nielen proti označeniu západnej, niektorí napádajú aj sám pojem civilizácie, ako napísal jeden z hlavných ideológov súčasných rasistických antirasistov Ibram X. Kendi: „Civilizácia je často len zdvorilý výraz pre kultúrnu nadradenosť.“
Je celkom nevyhnutné, a dokonca aj žiaduce, aby sa vychýlené kyvadlo dejín vrátilo späť. Príbeh Západu sa ešte donedávna vyučoval schematicky ako rozvoj rýdzeho pokroku. Historická kritika a revízia prebieha v každej dobe a je potrebná, avšak súčasná historiografia sa stala zlomyseľným pátraním po neviditeľných a nedokazateľných zlostiach. Ak dovolíme takým kritikom prekrúcať a uchvátiť interpretáciu minulosti, tak sa naša budúcnosť stane peklom.
Kritici západnej civilizácie ponúkajú alternatívu. Uctievajú totiž každý domorodý prejav a myslenie nezápadnej kultúry. Chcú porovnávať? Dobre.
V oslave nezápadnej kultúry sa totiž skrývajú dve závažné nezrovnalosti. Jej zástancovia sa vyhýbajú kritike súčasných zločinov, ktoré nie sú menej obludné ako tie, ktoré vo svojej minulosti spáchal Západ. Nepriateľské mocnosti (Čína, Rusko, Turecko a Irán) ich slepotu rady podporujú – ak sa chce Západ sám očierňovať, nezostane mu čas, aby sa zaoberal ostatným svetom. Druhý problém tvorí vznik akéhosi provinčného internacionalizmu, pretože svet vôbec nepresadzuje humanistické zásady západného dedičstva.
V anglosfére i v Európe vyrástla celá generácia vo viere v ľudské práva a považuje ich za historickú globálnu normu. Teraz má pocit, že západná humanistická tradícia zlyhala, zatiaľ čo nezápadné domorodé kultúry sú oveľa rýdzejšie a osvietenejšie. To nie je okrajový alebo novodobý názor, existoval už prinajmenšom v 18. storočí. Dnes ho propagujú autori knižných bestsellerov, ako Noam Chomsky alebo Naomi Kleinová. Ich svetonázor sa vyučuje na západných školách aj univerzitách a takmer každá významná kultúrna i politická inštitúcia je pod jeho vplyvom.
Prečo to nemôžeme dopustiť?
Ohováracích príkladov našej minulosti nájdeme v živote dnešnej spoločnosti naozaj veľa. Na hlavu postavené stanoviská sa objavujú v umení, matematike, hudbe, záhradníctve, v športe, a dokonca sa týkajú aj našich stravovacích návykov. Je to naozaj kuriózne, Západ sám seba obviňuje, že všetko koná zle, ale čo robí dobre, to sa nedozvieme, dokonca ani rozvoj individuálnych práv, náboženskej slobody a pluralizmu názorov nič neznamená. To nás privádza k ďalšej hádanke. Prečo toto všetko nechávame dopustiť?
Civilizácia vedy a techniky poskytla celému svetu životodarné lekárske objavy, zaviedla slobodné trhové hospodárstvo, vytrhla z biedy miliardy ľudí a teraz sa jej kultúra individuálnej slobody a slobodného myslenia i prejavu ocitla pri výsluchu, stala sa terčom hlbokého nepriateľstva a primitívnych odsudkov. O západnej kultúre, ktorá zrodila umelcov, ako Michelangela, Leonarda, Berniniho a Bacha, sa hovorí takým spôsobom, ako by nemala nič pozitívne ponúknuť, mládež o svojich dejinách a o slávnej minulosti nesmie nič vedieť. Dokázal by dnes nejaký školák bez irónie a bez výhovoriek vymenovať aspoň niektoré objavy a vynálezy, ktoré Západ poskytol ľudstvu? Jediné, o čom sa v škole hovorí, je otroctvo.
A čo potom zúrivé útoky na všetky morálne zásady židovsko-kresťanskej tradície, bez ktorej by vôbec západná civilizácia nevznikla. Odnáša si to už ale aj sekularizmus a osvietenstvo, ktoré tiež prispeli k rozkvetu politiky, vedy a umenia. Nová generácia prestáva chápať, akú hodnotu má slobodné myslenie. Na slobodu prejavu útočia ľudia, ktorí nemajú najmenšie poňatie, ako sa Západ vyrovnal s náboženstvom ani ako presadil vedeckú metodológiu a zlepšil kvalitu ľudského života po celom svete. Kritizuje sa západné elitárstvo a arogantná nezaslúžená nadradenosť. Všetko, čo je spojené so západnou civilizáciou, sa má zlikvidovať. Na amerických pedagogických školách sa budúci učitelia školia, aby považovali názorovú pluralitu za „blbé kecy belošských šovinistov“.
Vojna proti Západu má mnoho stránok. Odohráva sa v médiách aj v školách a deti ovplyvňuje už od raného veku. Bujnie vo všetkých kultúrnych inštitúciách. Tie sú pod tlakom alebo sa dobrovoľne dištancujú od svojej minulosti. Politikom, akademikom, historikom a najmä aktivistom už dlho prechádzajú nielen chybné, nepresné alebo neuvážené názory, ale dokonca aj úplné nezmysly. Je najvyšší čas, aby sa to skončilo.
Z úvodu ku knihe Na Západe zúri vojna. Preložil Alexander Tomský, vydanie chystá nakladateľstvo LEDA.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.