Hoci útočníci nemali na svojej strane totálny moment prekvapenia – posledných niekoľko hodín pred vypuknutím bojov už v generálnom štábe izraelských ozbrojených síl prebiehala intenzívna príprava na obranu –, bezpečnostné služby židovského štátu zaspali natoľko, že Izrael nebol na vojnu dostatočne pripravený. Znamenalo to vážnu hrozbu porážky, ktorá by znamenala koniec štátu ako takého a azda aj vyvraždenie izraelských civilistov.
Izrael nakoniec katastrofu prežil a dokázal prejsť aj do protiútoku, ale k prežitiu mu výrazne pomohla vojenská pomoc od Spojených štátov amerických, ktoré začali leteckým mostom dodávať ohrozenému štátu stovky a tisíce ton materiálu a zbraní. (Až do tej doby nepatrili vzťahy medzi USA a Izraelom k najsilnejším, tradičným vojenským spojencom Izraela bolo Francúzsko.)
To pochopiteľne vyvolalo hnev zvyšku arabského sveta, ktorý bol vtedy oveľa viac prestúpený myšlienkou solidarity s Palestínčanmi ako dnes a tiež oveľa viac ochotný pre túto vec podniknúť konkrétne kroky. Odpoveďou Arabov bolo ropné embargo voči všetkým, ktorí podporujú Izrael, ďalej všeobecné zvýšenie cien a zníženie ťažby ropy, odhlasované kartelom OPEC. To malo, z pohľadu producentov ropy riešiť aj iný problém: klesajúcu hodnotu dolára, ktorý sa nedávno odpútal od zlatého štandardu, a teda aj znižujúce sa tržby.
Merané dnešnými štandardmi nebol cenový skok príliš vysoký. Cena jedného barelu ropy vzrástla počas roka zhruba z troch na dvanásť dolárov. Pre svet 70. rokov to však predstavovalo šok.
Príliš svalnaté autá
Automobiloví konštruktéri tej doby boli zvyknutí na úplne iné pomery. Zákazníci túžili hlavne po veľkých a výkonných strojoch, ktoré podčiarknu ich osobnosť. A podľa toho vtedajšie modely áut vyzerali – najmä tie americké, ktorým sa hovorilo „muscle cars“, svalnaté autá. Na rozdiel od Pepka Námorníka sa svalnaté autá nedali živiť špenátom, ale pred ropným šokom riešil spotrebu paliva len málokto, takže dosahovali dnes ťažko predstaviteľné hodnoty okolo 25 až 30 litrov na sto kilometrov. V čase, keď bol benzín len o niečo drahší ako voda, nepredstavovali tieto čísla žiadny zásadný problém pre rodinné rozpočty.
Situácia v západných mestách bola komplikovaná tým, že po celé desaťročia predtým demontovali miestne radnice staršie systémy mestskej hromadnej dopravy, hlavne električky, ktoré sa v ére lacného benzínu a auta v každej domácnosti javili ako prežitok. Aj štruktúra samotného bývania sa zmenila. Stredostavovské rodiny opustili kompaktnú zástavbu v centrách miest zamorených smogom a presťahovali sa na predmestia, kde mohol každý mať svoju záhradku s hojdačkou a záhonom ruží – avšak za cenu každodenného dochádzania do práce, obvykle práve autom. Presne to sa ale zrazu stalo luxusom, ktorý si mnoho zamestnancov nemohlo dovoliť.
A vysoká cena nebola jediným problémom. Na mnohých miestach, najmä v štátoch postihnutých ropným embargom, zavládol taký nedostatok, že pumpy „vyschli“ a benzín nebolo možné zohnať vôbec. V Spojených štátoch, ktoré dokázali domácou ťažbou pokryť svoju spotrebu len zhruba z polovice, dokonca chvíľu uvažovali o zavedení prídelového systému, podobne ako počas vojny. Federálna vláda už nechala vytlačiť aj kupóny, nakoniec ale putovali do koša nevyužité. V roku 1974, keď už bolo zrejmé, že Izrael vojnu prežije, totiž OPEC embargo zrušil.
Tým sa situácia so zásobovaním predsa len trochu zlepšila, ale cena ropy zostala vysoká.
Japonské vozdlá a francúzske elektrárne
Otras na svetovom trhu s ropou bol natoľko silný, že úplne zmenil politické aj ekonomické pomery v niektorých štátoch. Okrem iného sa niektoré strany a vlády na Západe rozhodli prikloniť v izraelsko-palestínskom konflikte skôr na palestínsku stranu. Tá mala pred ropným šokom v západnom svete len minimálnu podporu. Relatívne silná politická pozícia Palestínčanov v dnešnej EÚ alebo v niektorých východoázijských štátoch sa datuje práve od doby ropnej krízy a má korene v úplne pragmatickej obave o zásobovanie energiou, nie v otázkach morálky a práva.
V Spojených štátoch sa ropná kríza stala štartérom ďalšej krízy, tentoraz amerických výrobcov áut. Amerika, krajina automobilizmu zasľúbená, bola aj domovom radu automobilových koncernov, ktoré boli na tento druh vonkajšieho šoku úplne nepripravené. Už predtým dochádzalo v USA k pozvoľnému prenikaniu japonských áut na trh, ale až do ropnej krízy mohli americkí výrobcovia túto konkurenciu smelo ignorovať, japonské vozidlá boli menšie, skromnejšie a akosi nehodné takej veľkej krajiny a jej apetítu po „svalnatých autách“. Lenže mali taktiež podstatne menšiu spotrebu, a to zrazu začalo hrať v rozhodovaní zákazníkov kritickú úlohu. Predaje japonských áut v USA sa počas krátkej doby zniekoľkonásobili.
Francúzsko sa jomkipurskej vojny nezúčastnilo ani pasívne a zakázalo dokonca aj pristátie amerických lietadiel dopravujúcich pomoc do Izraela. Embargo vyhlásené Arabmi sa ich teda netýkalo. Napriek tomu sa Paríž tvárou v tvár neistému medzinárodnému trhu rozhodol posilniť svoju strategickú nezávislosť masívnou výstavbou jadrových elektrární.
Otec celého plánu, predseda vlády Pierre Messmer, vyhlásil, že „vo Francúzsku nemáme ropu, ale máme veľa nápadov“, a rozbehol program, podľa ktorého malo do roku 2000 vzniknúť skoro dvesto nových reaktorov. Program nebol konzultovaný s odbornou verejnosťou, išlo skôr o politický dirigizmus, navyše „ukuchtených“ skoro cez noc. Realita sa ukázala ako komplikovanejšia, reaktorov bolo postavených niečo vyše päťdesiat. Francúzsko dnes kryje svoju spotrebu elektrickej energie zhruba zo 70 práve jadrom, ale vtedy vystavaná flotila reaktorov pomaly starne a ich opravy zrejme nebudú nijako lacné ani technicky jednoduché.
Západné Nemecko, ďalšia krajina so silným automobilovým sektorom a sieťou kvalitných diaľnic od hranice k hranici, zistilo hneď na začiatku ropnej krízy, že domáce strategické zásoby ropy sú úplne nepostačujúce. Spoločne s niekoľkými ďalšími štátmi zakázali Nemci jazdu v nedeľu. Fotografie prázdnych diaľnic v Porýní či Bavorsku sú pôsobivým svedectvom doby.
V rozvojovom svete spôsobilo zdraženie ropy dramatickú krízu, ktorá sa prejavila okrem iného značným zhoršením dostupnosti potravín. Čerstvo modernizované a mechanizované poľnohospodárske podniky, ktoré sotva nahradili tradičnú silu hospodárskych zvierat strojmi, zrazu nemali peniaze na ich pohon. Navyše zdraželi aj hnojivá a ďalšie produkty chemického priemyslu, nevyhnutné na zabezpečenie dobrej úrody. Ak mala na Západe ropná kríza podobu ekonomickej katastrofy, v chudobnejších štátoch si nepochybne vyžiadala aj nejaké ľudské životy. Viedla aj k zmiznutiu jedného štátu z mapy - bol to Južný Vietnam, už predtým oslabený dlhou občianskou vojnou. Juhovietnamskú ekonomiku „dorazila“ drahá ropa tak dokonale, že sa celý štát stal relatívne ľahkou korisťou bojovných severovietnamských súdruhov.
Trvalým dedičstvom ropnej krízy sa stala zvýšená pozornosť venovaná spotrebe energie – nielen ropy, ale aj elektriny. Aj pre silnejúce ekologické hnutie predstavovala kríza dobrú príležitosť upozorniť na neúnosnosť vtedajšieho rozvoja priemyselnej civilizácie pre životné prostredie. Dnešní výrobcovia čohokoľvek, od automobilov po chladničky, musia v reklame upozorňovať na to, aké sú ich produkty úsporné.
Strategické zásoby
Starí Rimania si udržovali strategickú zásobu olivového oleja, aby Večné mesto nebolo pri náhlom výpadku zásobovania ohrozené hladom. Moderné štáty sa po roku 1973 prispôsobili a začali si udržiavať rozsiahle zásoby ropy a ropných produktov. Reálne však tieto zásoby nestačia na to, aby kohokoľvek preniesli napríklad cez ročnú krízu, ale zaisťujú aspoň to, že nedôjde k okamžitému šokovému stavu zo dňa na deň. Ropa a benzín majú predsa len tú výhodu, že na rozdiel od potravín sa nekazia.
Pre arabské štáty znamenala zvýšená cena ropy obrovský rast príjmov a s tým spojenej prestíže na medzinárodnej scéne. Ešte v 40. a 50. rokoch si západné štáty na Blízkom a Strednom východe mohli dovoliť mnohé, vrcholom tejto postkoloniálnej aktivity bola zrejme demontáž iránskeho premiéra Mosaddeka pomocou CIA roku 1953, ktorú dnešný iránsky režim rád pripomína ako urážku národnej hrdosti. S oveľa bohatšími emirmi a princmi však už bolo nutné rokovať skôr diplomaticky než silou a tieto vzťahy sa časom rozvinuli natoľko, že okolo prelomu storočia už nebolo zrejmé, kto vlastne „kýve“ kým.
Vrchol opačného stavu nastal za prezidentovania Georgea W. Busha, politika, ktorého rodina má mimoriadne dobré vzťahy s rodinou Saudovcov. Hoci 15 z 19 útočníkov, ktorí 11. septembra 2001 zaútočili na Ameriku, boli saudskí občania, následný hnev Spojených štátov sa púštnemu kráľovstvu úplne vyhol a dopadol radšej na Afganistan a Irak.
Toľko minulosť a súčasnosť. Čo budúcnosť? Nejaké suroviny budú strategické vždy. Čaká nás v súvislosti s elektrizáciou dopravy a s prechodom na obnoviteľné zdroje nejaká tá lítiová, kobaltová alebo paládiová kríza? Mnoho týchto prvkov sa ťaží v nestabilných oblastiach sveta. Bolo by teda zvláštne, keby k ničomu takému nedošlo.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.