Nová doba, nová inflačná paradigma

Po poslednej finančnej kríze sa štáty ponáhľali aspoň navodiť zdanie fiškálnej zodpovednosti. V Európe sa vymýšľali optimálne mixy vyšších daní a úspor vo verejných financií pre Grécko a iné slabšie európske krajiny. Moc a voľnosť v plytvaní verejnými zdrojmi, ku ktorej si pričuchli politici počas pandémie, sú návykové ako kokaín. Načo sa trápiť reformami alebo aspoň nejakým obsahom v politike, keď je možné hlasy voličov otvorene kupovať za ich vlastné peniaze?

Pred pandémiou, vtedy ešte nemecký minister financií Olaf Scholz usporadúval tlačovky, na ktorých pyšne ukazoval papier s grafom klesajúceho nemeckého štátneho dlhu. Dnes z pozície kancelára ohlasuje už tretí „protiinflačný“ balíček, tentokrát v objeme 65 miliárd eur. Má pomôcť domácnostiam vysporiadať sa so zrýchľujúcou infláciou a vojnou spôsobenými rastúcimi cenami energií.

Pre príklady rozdávania, ako keby neexistoval deň zúčtovania štátnych dlhov, ale netreba chodiť ani na západ. Tlačoviek ohľadom nových dávok, podpôr a cenových dotácií bolo aj na Slovensku za posledné dva roky toľko, že už ani neviem, čo všetko mi naša vláda sľúbila dať. Istý som si len tým, že za ich sľuby draho zaplatím.

Bojovať v Európe proti rastu cien, ktorý je kombináciou nadbytočného dopytu vyvolaného infláciou zlých peňazí a vojnou obmedzenou ponukou plošným rozdávaním peňazí na energie ľuďom a firmám, je hasenie požiaru benzínom. Nové dávky financované štátnym dlho budú umelo udržiavať neudržateľný dopyt a vysoké ceny. Štát by mal namiesto toho adresne pomáhať sociálne najslabšej vrstve spoločnosti. A hlavne by mala začať plniť svoju funkciu inštitúcia zodpovedná za vyrábanie rastu cien. Christine Lagardová, šéfka Európskej centrálnej banky, má však stále hlavu v piesku. Najnovšie z vysokej cenovej inflácie v eurozóne obviňuje klimatické zmeny.