Milovali kráľovnú, pretože dokázala nehovoriť o sebe
Britská demokracia je na prvý pohľad zvláštna. Veď nemajú ani písanú ústavu. Hlavou štátu je osoba, ktorá sa do funkcie dostala len vďaka tomu, že sa narodila v určitej rodine a podľa pravidiel nástupníctva, aké sa neuplatňujú v žiadnej známej sfére verejného života. Súčasťou inštitúcie monarchie sú funkcie s bizarnými titulmi, ako kráľovský maštaľník alebo princ waleský či vojvoda z Edinburghu, pričom spomínané osoby nič nespája s Walesom alebo s Edinburghom.
Rakva kráľovnej Alžbety II. vystavená so štátnymi poctami vo Westminster Hall. Foto: TASR/AP
Rakva kráľovnej Alžbety II. vystavená so štátnymi poctami vo Westminster Hall. Foto: TASR/AP
Prečo teda mnoho republík vytvára ústavnú funkciu, ktorá sa tej kráľovskej podobá? Jej nositeľ nemá veľkú reálnu moc, jeho rola vystupuje do popredia počas štátnych sviatkov, žije si na republikánske pomery v značnom luxuse a po skončení funkčného obdobia dostáva apanáž.
Len ich musíme nejako voliť. Ako to vyzerá, keď sa nevolí? „Dnes popoludní na Balmorale pokojne zomrela kráľovná,“ oznámila kráľovská rodina 8. septembra na Twitteri. „Kráľ a kráľovná manželka zostanú dnes večer na Balmorale a zajtra sa vrátia do Londýna.“ Také jednoduché je to. Vedeli, kto je kráľ, ešte skôr, než vedeli, ako sa bude volať. Nemusia to vymýšľať. My sme si vymysleli, že prezidenta bude voliť parlament, a nepáčilo sa nám to, potom sme vymysleli, že ho budeme voliť priamo, a zase sa nám to nepáči.