Prečo teda mnoho republík vytvára ústavnú funkciu, ktorá sa tej kráľovskej podobá? Jej nositeľ nemá veľkú reálnu moc, jeho rola vystupuje do popredia počas štátnych sviatkov, žije si na republikánske pomery v značnom luxuse a po skončení funkčného obdobia dostáva apanáž.
Len ich musíme nejako voliť. Ako to vyzerá, keď sa nevolí? „Dnes popoludní na Balmorale pokojne zomrela kráľovná,“ oznámila kráľovská rodina 8. septembra na Twitteri. „Kráľ a kráľovná manželka zostanú dnes večer na Balmorale a zajtra sa vrátia do Londýna.“ Také jednoduché je to. Vedeli, kto je kráľ, ešte skôr, než vedeli, ako sa bude volať. Nemusia to vymýšľať. My sme si vymysleli, že prezidenta bude voliť parlament, a nepáčilo sa nám to, potom sme vymysleli, že ho budeme voliť priamo, a zase sa nám to nepáči.
Vo vyspelejších demokraciách ho volia s menšími kontroverziami. Ale aj im sa potom stane, že musia čítať titulky ako V Putinovi som sa mýlil, hovorí skrúšený nemecký prezident. Kráľovnej sa to stať nemôže, pretože neriadila politiku vlády voči Rusku ako Steinmeier a čo si myslela o Putinovi, nikto nevie.
Keď ľuďom zakážete uctievať kráľa, budú uctievať iných
V skutočnosti nemôže byť ani pre racionálneho človeka obstojné fungovanie konštitučnej monarchie nepochopiteľné, pokiaľ odloží intelektuálnu pýchu. Že systémy, ktoré sa organicky vyvinú, často fungujú lepšie ako systémy skonštruované, nie je neznáme.
Bývalý britský (labouristický) premiér Clement Attlee napísal v roku 1952 – v roku, keď Alžbeta nastúpila na trón: „Monarchia k sebe púta sentimentálnu lojalitu. (...) Vďaka tomu je v konštitučnej monarchii menšie nebezpečenstvo, že sa ľudia nechajú strhnúť nejakým Hitlerom, Mussolinim alebo aj de Gaullom.“
Vlastne tak zopakoval myšlienku, ktorú predtým vyslovil (anglikánsky) spisovateľ C. S. Lewis: „Keď ľuďom zakážete uctievať kráľa, budú uctievať športovcov alebo filmové hviezdy, napríklad aj známe prostitútky s gangstrami. Pretože duchovná prirodzenosť si rovnako ako telesná prirodzenosť žiada výživu. Odoprite jej jedlo a začne sa kŕmiť jedom.“ Kúzlo a funkcia monarchie je v tom, že túto potrebu uctievať a rešpektovať autoritu oddelí od praktickej politiky, z nevyhnutnosti straníckej a potenciálne deštruktívnej.
Boris Johnson a jeho pocity
Monarchia je pre ľudí jednak symbol jednoty, aký im ani ten najnadstraníckejší prezident spravidla nedáva, a jednak kontinuity. Keď Boris Johnson, bezpochyby najnadanejší rétor svojej generácie, vydal vyhlásenie k úmrtiu kráľovnej, človek si ani nevšimol, že je vlastne viac o pocitoch „nás“, Britov, než o kráľovnej samej.
Písal o „hlbokom a osobnom pocite straty, možno intenzívnejšom, než sme očakávali“. Písal, že „sa zdala byť tak mimo času a úžasná, že sa obávam, že sme začali ako deti veriť, že bude žiť ďalej a ďalej“. A písal o tom, že „je len prirodzené, že až keď čelíme skutočnosti straty, tak si naplno uvedomíme, čo odišlo“. To nebola narcistická snaha upútať pozornosť na seba. Bolo to vystihnutie veľkosti kráľovnej nepriamo, formou svedectva o mimovoľnej, nepotlačiteľnej reakcii, akú v Britoch budila.
Nebolo to výnimočné. Jeden britský komentátor spomína šesťročné dievčatko z príbuzenstva, ktorému tento rok zomrela prateta, a po smrti kráľovnej dievčatko povedalo, že „tento rok zomreli už dvaja ľudia, ktorých sme dobre poznali“.
Pocit hlbokého puta
Čiastočne to bolo ida dielom trvania jej panovania, tak neodmysliteľného, že niekto mohol po jej smrti vtipkovať, že woke revolúcia zašla tak ďaleko, že „teraz urobia kráľovnou muža“. Ale aj to bolo dielom jej výnimočnosti. A tá spočívala v tom, ako dokázala vzbudzovať pocit hlbokého puta práve tým, že o jej názoroch vlastne nikto nič nevedel.
Nie že by nevedela pôsobivo prehovoriť. Jej prejav na začiatku koronavírusovej pandémie – ten, ktorý sa končil slovami: „Tešme sa tým, že toho síce možno budeme musieť vydržať ešte viac, ale zasa sa vrátia lepšie dni. Zasa budeme so svojimi priateľmi. Zasa budeme so svojimi rodinami. Zasa sa stretneme.“ – má v angličtine vrcholnú poetickú kvalitu.
Ale v zásade jej „práca“ spočívala oveľa viac v geste, v rituáli, v tom, čo a ako robila. Od ciest na samity Commonwealthu po návštevy škôlok a vlakových staníc. Všade dokázala s maximálnou úspornosťou ukázať takt a pochopenie pre situáciu. V tom, akú formu dávala činnostiam, o ktorých všetci vedeli, že si ich nevyberá a nerozhoduje o nich. Hlavne z toho čerpali ľudia to presvedčenie, že bola stelesnením služby verejnosti.
Fikcia, ale aj realita
O tom, ako Briti chápu kráľovnú, máme svedectvo v podobe filmu Kráľovná z roku 2006. Je podivuhodný v tom, že tvorcovia tu vzdávajú poctu inštitúcii, ktorú majú umelecké kruhy tendenciu považovať za reakčnú. A podivuhodný aj v tom, že je to fikcia, ktorá sa blíži dokumentárnemu filmu o kráľovnej asi najviac, ako je možné – scenárista filmu Peter Morgan pred niekoľkými rokmi v Prahe na otázku, aké mal ohlasy z Buckinghamského paláca, odpovedal, že „mi vyčítali množstvo drobných chýb, ale že zároveň pripustili, že všetko bolo správne“.
To, čo sme tu citovali z Attleeho a Lewisa, film vystihuje vlastne už v prvej scéne. Je deň volieb v roku 1997 a kráľovná sa zveruje umelcovi, ktorý maľuje jej portrét, že je jej ľúto, že nemôže voliť. Že nikdy nezažije „tú radosť z toho, že môže niekomu strániť“. Snímka nás uvádza za oponu rozhodovania v čase najväčšej krízy monarchie, ktorou bola smrť princeznej Diany. Tá predstavovala vpád toho, čomu sa v Amerike hovorí terapeutická kultúra, do kráľovskej rodiny. Mala neodolateľnú potrebu sa zverovať, hlavne s tým, ako sa cíti ako obeť. Nechýbal jej cit pre bezvýznamných ľudí, ale pohybovala sa v extrémoch – buď medzi sirotami v Afrike a ľuďmi trpiacimi AIDS, alebo medzi hollywoodskymi hviezdami a milionármi.
Keď zomrela, národ, ktorý si práve zvolil Tonyho Blaira sľubujúceho „modernizáciu“, chcel od kráľovskej rodiny výraz emócií, na aký si zvykol od Diany. Boris Johnson, ktorý bol vtedy novinár, napísal: „Žijeme v čase, keď je feminizmus faktom, keď vystavovanie emócií na obdiv vyhráva hlasy.“ Ale Diana už nebola členkou kráľovskej rodiny, pred rokom sa s Charlesom rozviedli a pre rodinu bol Dianin pohreb súkromná záležitosť. Ale nie pre verejnosť. Symbolicky sa to koncentrovalo do požiadavky, aby na Buckinghamskom paláci viala vlajka na pol žrde. Lenže to bola kráľovská štandarda, ktorá buď viala, keď sa tam kráľovná zdržiavala, alebo neviala, keď tam kráľovná nebola. Ale nikdy sa nevyťahovala na pol žrde. Kráľovská rodina nechcela meniť pravidlo s jasným zmyslom kvôli niečomu, čo verejnosť asi pochytila z hollywoodskych filmov. „Nabudúce budú chcieť, aby si sa premenovala na Hildu a ja na Hectora,“ rozčuľuje sa kráľovnin manžel princ Filip.
Aj Alžbeta to tak chápala. Ako sa v závere filmu zveruje Tonymu Blairovi: „Svoje pocity si radšej nechávam pre seba. A hlúpo som sa domnievala, že to je to, čo ľudia chcú od svojej kráľovnej. Nerobiť ceremónie, nevystavovať pocity na obdiv. Najskôr povinnosť, potom ja. Tak som bola vychovaná. To je to jediné, čo som poznala.“ Kráľovná nakoniec kapituluje a zvolí na usporiadanie štátneho pohrebu s jej účasťou, po boku „hviezd z televíznych seriálov a homosexuálov“, ako predpovedal princ Filip. Keď jej z Downing Street doručia zmenu v jej chystanom televíznom prejave a pýtajú sa jej, či je ochotná tie slová povedať, odvetí: „Môžem si azda vybrať?“ To je vzácny okamih, keď prizná skutočnú povahu svojho postavenia, ktoré je inak skryté v rituáli.
Zmeniť názor ju presvedčí, keď ju Tony Blair informuje, že na druhý deň vyjde prieskum, podľa ktorého si 70 percent verejnosti myslí, že kráľovná poškodzuje monarchiu, a štvrtina by ju zrušila. V závere filmu to Blairovi pripomína: „Hovorili ste, že jeden zo štyroch sa ma chce zbaviť.“ „Asi na pol hodiny,“ odvetí Blair, „a potom ste prišli do Londýna a všetko to zmizlo.“
Dianou na steroidoch a bez jej šarmu
Alžbeta tak uskutočnila jednu z modifikácií monarchie, ktoré napĺňajú slávny citát z románu Gepard: „Aby všetko zostalo pri starom, musí sa všetko zmeniť.“ A iróniou je, že keď členovia kráľovskej rodiny usudzovali, že „tá hystéria so sviečkami sa preženie o dva dni“, neboli tak ďaleko od pravdy.
V roku 2018 priviedol princ Harry do kráľovskej rodiny Meghan Marklovú, americkú herečku, ktorá sa ukázala byť Dianou na steroidoch a bez jej šarmu. Mladí manželia sa vyviazali z povinností členov kráľovskej rodiny, jazdia po svete a poučujú o tom, ako nehodlajú mať viac detí, aby nepoškodzovali planétu. Marklová priniesla maniere, ktoré pochytila v americkej woke revolúcii – napríklad obvinila kráľovskú rodinu, že o jej dieťati hovorili ako o „negrovi“ (Marklová je polovičná černoška), plne si vedomá, že jej obvinenie je neoveriteľné a nevyvrátiteľné. Povinnosti člena kráľovskej rodiny vymenila za právo mať vlastný podcast. Dostane zaň od Spotify 18 miliónov dolárov.
Na útraty britských daňových poplatníkov teda nežije, ale napodiv ju za to verejnosť nemiluje. Podľa májového prieskumu vnímala Harryho pozitívne len tretina verejnosti, zatiaľ čo tradičnejšie vystupujúci princ William bol druhý za kráľovnou a jeho manželka hneď za ním.
„Ten ťažko vysvetliteľný smútok, ktorý dnes opisujem, súvisí s tým, aká nesmierne vzácna je dnes tá miera sebaobmedzenia, akú kráľovná uplatňovala,“ vystihol komentátor Andrew Sullivan. „Narcizmus je všade (...) Myšlienka, že sme predovšetkým ľudské bytosti s povinnosťami voči druhým, ktoré si od nás budú vyžadovať potlačenie našich potrieb a pocitov, pôsobí archaicky. Alžbeta ju udržovala nažive jednoducho svojím príkladom.“
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.