Monetárna politika sa po finančnej kríze stala kľúčovým faktorom pri manažmente ekonomiky. Ekonomické spomaľovanie a problémy niektorých sektorov boli promptne potláčané agresívnym znižovaním úrokov centrálnou bankou pre všetkých. Úroky hlboko pod cenovou infláciou znamenali, že štát platil dlžníkom za to, že sa unúvali zobrať si dlh. Peniaze prýštiace z centrálnych bánk sa váľali po uliciach.
Potom prišla pandémia. K „záchrane“ ekonomiky sa pripojila aj fiškálna politika. Napriek globálnej pandémii, tragickým lockdownom a z nich vyplývajúcemu prepadu produkcie by človek na grafe bankrotov podnikov vyspelého sveta márne hľadal pandemický šok. Štátne dávky v rôznych ich podobách, ako je kurzarbeit, americké pandemické šeky, pandemické úvery alebo rôzne podpory, viedli k opaku, bankrotov bolo dokonca menej, než obvykle.
Štát by nemal byť sociálnou sieťou pre podniky, ale pre jednotlivcov. Hrozba bankrotu je kľúčovou podmienkou efektívneho fungovania trhovej ekonomiky, ktorá napĺňa potreby ľudí pri čo najmenšej spotrebe vzácnych zdrojov. Výsledkom ochrany podnikov štátom a absencie spätnej väzby v ekonomike v podobe smrti neefektívnych podnikov je rast počtu zombie firiem. Zombie firmy si nevedia zarobiť na cash-flow ani na obsluhu dlhu a žijú len vďaka centrálnej banke a nízkym úrokom. Požierajú kapitál nám ostatným a ničia produktivitu západných ekonomík. V USA sa ich podiel odhaduje na 25 percent, v Európe to môže byť až tretina podnikov. Zánik týchto živých-mŕtvych firiem by uvoľnil zdroje a prácu pre nové, inovatívne podniky.
Tento manažment ekonomiky štátom má okrem poklesu produktivity ešte jeden vedľajší efekt. Vďaka monetárnym experimentom so zlými peniazmi a štátnej podpore sa v ekonomikách vyspelých krajín v poslednej dekáde naakumulovalo veľké množstvo krízového paliva. Kde chýbajú početné, malé, prirodzené požiare, tam príde jeden veľký. Kde nemôžu kolabovať jednotlivé firmy, tam kolabuje celá ekonomika.
