Veštiť rozpad Ruskej federácie je, samozrejme, veľmi predčasné. Aj keď vojnu prehrá, nemusí to ohroziť jeho územnú celistvosť. V istom zmysle sa ale ruská ríša už začala rozpadať, totiž tá jej neformálna časť.
Prvý, kto sa vymanil z ruského vplyvu, bol Kazachstan. Jeho prezident Kasym-Žomart Tokajev odsúdil ruskú inváziu, odmietol uznať separatistické republiky, odmietol od Putina prijať Rád Alexandra Nevského a dokonca poslal na Ukrajinu humanitárnu pomoc. Rusi zúria a považujú Tokajeva za nevďačníka. Myslia si totiž, že mu v januári zachránili krk, keď poslali do krajiny vojakov, ktorí pomohli potlačiť protivládne nepokoje.
Konflikty v regióne
Okrem toho hrozí, že vypuknú ďalšie dve vojny. Prvým je konflikt medzi Arménskom a Azerbajdžanom. V roku 2020 Azerbajdžan porazil Arménsko v druhej vojne o Náhorný Karabach. Prímerie vyrokované Ruskom a garantované ruskými jednotkami zabránilo Azerbajdžanu vyhnať Arménov z Karabachu úplne. V polovici septembra zase vypukli ozbrojené strety medzi oboma krajinami, ktoré si vyžiadali až desiatky mŕtvych. Po dvoch dňoch sa podarilo vyrokovať neisté prímerie.
Podobné strety, ktoré si tiež vyžiadali desiatky mŕtvych, vypukli aj medzi Tadžikistanom a Kirgizskom. Po troch dňoch bojov sa znovu uzatvorilo vrtkavé a porušované prímerie.
Všetky tri udalosti majú rovnakú príčinu, totiž stiahnutie sa Ruska. Moskva bola tým, kto strážil, aby sa bývalé sovietske republiky správali slušne a zamrznuté konflikty zase nerozmrzli. Nerobila to čisto z altruistických dôvodov, rola vrchného rozhodcu v postsovietskom priestore jej dávala moc a prestíž. So zapojením svojej armády na Ukrajine už nemá silu ovplyvňovať dianie v Ázii. Navyše jednotlivé bývalé sovietske republiky sa prestávajú Kremľa báť. Nie je náhodou, že sa šarvátky začali práve v čase, keď sa uskutočňovala úspešná ukrajinská protiofenzíva.
Kto bojuje za Rusko
Rusko má však aj vnútorné problémy. Ruský komentátor Ian Matvejev opísal jednu z príčin desivého stavu ruského vedenia vojny. Podľa neho vojsko, ktoré bojuje na Ukrajine, sa nedá popísať ako ruská armáda. V skutočnosti je to niekoľko na sebe nezávislých zoskupení, ktoré koordinujú svoje akcie len minimálne. Prvá je žoldnierska skupina vagnerovcov, ktorá je privilegovaná a môže si robiť, čo chce. Zároveň je to zrejme najlepšie bojové zoskupenie, čo Rusi majú.
Potom sú armády separatistických republík. Tie sú na rebríčku ruských vojsk najnižšie, slúžia ako „kanónenfuter“, majú minimálny až nulový výcvik a tvoria ich odvedenci. Ich morálka neexistuje, a navyše odmietajú bojovať za Rusko inde ako mimo svojho územia, aj keď im to nie je nič platné a Rusi ich nasadzujú všelikam možne.
Regulárna ruská armáda na tom nie je oveľa lepšie ako separatisti, ale aspoň má ťažkú techniku. Elitné jednotky ako parašutisti a námorná pechota utrpeli ťažké straty na začiatku vojny. Regulárna armáda [Rusko v stredu vyhlásilo, že ide mobilizovať 300-tisíc ľudí, pozn. red.] sa tak obmedzuje na delostrelecké bombardovanie z diaľky a pechotný útok prenecháva ostatným.
Posledným zoskupením je Národná garda Ruskej federácie, Rosgvardia. Tá sa zodpovedá priamo Vladimírovi Putinovi. Nejde však o regulárne vojsko, ale o poriadkové jednotky, ktoré majú potláčať protesty v Rusku. Do konfliktu, ako je ten na Ukrajine, sa vôbec nehodí. Nemajú ťažkú techniku a maximálne môžu strážiť tyl, nie bojovať v prvej línii. Lenže to sa napriek tomu stalo.
Je tiež potrebné spomenúť kadyrovcov, Čečencov, ktorí tvoria osobnú armádu Ramzana Kadyrova. Oficiálne sú súčasťou Rosgvardie, v skutočnosti si robia, čo chcú.
Všetky tieto zoskupenia sa navzájom podozrievajú, nechcú spolupracovať a majú úplne rozdielne motivácie. Matvejev to zhŕňa takto: „Pre niekoho je vojna prácou pre peniaze a potešenie (vagnerovci), iní bojujú z donútenia (separatisti), ďalší netušia, čo tam robia (armáda), a Rosgvardia má síce dobrú motiváciu, ale sama o sebe nie je príliš bojaschopná.“
Pre budúcnosť Ruska je rozdelenie týchto zoskupení veľmi nebezpečné. Momentálne totiž v Rusku existujú tri osoby, ktoré majú k dispozícii súkromné armády. Prvým je Ramzan Kadyrov, druhým Jevgenij Prigožin, majiteľ vagnerovcov, a nakoniec Viktor Zolotov, veliteľ Rosgvardie.
Všetci traja sú verní Putinovi, vďaka nemu sa dostali tam, kde teraz sú. Čo ak Putin prestane byť garantom ich bezpečnosti? Alebo už Putin nebude? Ostrí muži so súkromnými armádami sú vždy nešťastie. Rusko si to zažilo už počas občianskej vojny, rozprávať by mohla aj Čína na začiatku dvadsiateho storočia v období takzvaných warlordov.
Je predčasné veštiť takú budúcnosť Ruskej federácii, ale zároveň ju nemožno úplne vylúčiť.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.