Zdalo sa, že nadšenie z budúceho kráľa Karola III. nezdieľa ani britská verejnosť. Dlhodobo si len okolo 30 percent Britov myslelo, že bude úspešným monarchom. Ešte pred šiestimi mesiacmi to bol názor 31 percent z nich, teraz jeho popularita vystrelila prudko nahor. Podľa agentúry YouGov sa 63 percent Britov domnieva, že bude dobrým kráľom, len 15 percent si myslí, že zlým. Má to ale háčik, nesmie sa prejavovať. Povedané titulkom agentúry Reuters: "Briti podporujú nového kráľa Karola, ale len kým bude ticho."
Kráľovná Alžbeta sa celý život riadila pravidlom Nikdy nič nevysvetľuj, nikdy sa neospravedlňuj. Myšlienky a názory kráľovnej boli preto širšej verejnosti úplne neznáme. Väčšinou sa buckinghamológovia snažili odhadnúť kráľovnín názor z farby jej kostýmu či tvaru brošne, všetko číre špekulácie. Rovnako tak klebety publikované v bulvári. Jedným z dôvodov kráľovninej popularity bola jej principiálna apolitickosť. Žiadny Brit, azda okrem republikánov, nemohol mať pocit, že kráľovná je proti nemu.
Nový spôsob, ako sa pozerať na náš svet
To sa netýka Karola III. Bývalý princ z Walesu sa so svojimi politickými názormi nijako netajil. Nový kráľ je autorom mnohých kníh, väčšinou nekontroverzných titulov o záhradníčení a architektúre. Pasáže z jednej z nich však teraz kolujú internetom. Harmony: A New Way of Looking at Our World (Harmónia: Nový spôsob, ako sa pozerať na náš svet) je asi to najbližšie politickému manifestu, čo sa dá od člena kráľovskej rodiny očakávať.
Kniha sa začína vetou „Toto je výzva na revolúciu“ a venuje sa aj environmentalizmu, ekológii, globálnemu otepľovaniu a ochrane životného prostredia. To vysvetľuje, prečo je časť konzervatívcov z Karlovho nástupu na trón veľmi nervózna. Boja sa, že s ním nastupuje aj zelená ideológia a že Karol III. je len akýsi predseda Greenpeace s korunou. To je ale príliš zjednodušujúce. Karlova kritika prístupu k životnému prostrediu totiž neprichádza zľava, ale pokiaľ nie priamo sprava, tak aspoň z veľmi konzervatívnych pozícií.
„Musíme uniknúť z modernistického svetonázoru,“ píše nový kráľ. Obáva sa, že „západná kultúra sa čoraz rýchlejšie odkláňa od hodnôt a perspektív, ktoré boli do tej doby obsiahnuté v jej tradičných koreňoch“.
Karol a Tolkien
Nový kráľ má dosť spoločného s J. R. R. Tolkienom. Ten bol ultrakonzervatívny, až reakčný, zároveň však skeptický ohľadom priemyselnej revolúcie a všetkého moderného. V jeho knihách je to zlo, ktoré stavia továrne, buduje stroje a znečisťuje okolie čiernym dymom. Zástupcovia dobra naopak žijú v idealizovaných vidieckych komunitách. Nie je prekvapením, že Pán prsteňov sa v 60. rokoch stal populárny medzi hippies, k veľkej Tolkienovej nevôli.
Podobne sa Karol III. obáva, že postup modernity ničí to pekné a tradičné. S environmentálnym hnutím má možno spoločné prostriedky, totiž viac ekológie, ale rozdielne ciele. Zatiaľ čo environmentálnych aktivistov volajú „melóny“, pretože pod zelenou šupkou sa skrýva červený socializmus až komunizmus, kráľ Karol sa snaží o návrat k tradíciám. Zelený ekológ by sa zrejme nikdy nezúčastnil honu na líšku, čo bola až do jeho zákazu obľúbená aktivita následníka trónu. To však neznamená, že ide o projekt s reálnejšími cieľmi, než je ten zelených, aj keď oveľa sympatickejší.
Zhnusenie modernými stavbami z betónu a železa
V inej oblasti však kráľ slávil úspechy ešte ako princ z Walesu. Okrem životného prostredia sa totiž zaujíma o architektúru. Nijako sa netají svojim zhnusením modernými stavbami z betónu a železa. V roku 1984 odsúdil vtedy plánované rozšírenie Národnej galérie v Londýne ako „obludný furunkul na tvári milovaného priateľa“. V roku 2008 zase po jeho osobnej intervencii developer zmenil plány na prestavbu kasární v Chelsea. Pôvodný návrh Charles kritizoval ako nevhodný. Namiesto toho sa vybral tradicionalistický projekt.
Ako následník trónu Charles aj mestá staval. Princ z Walesu má k dispozícii vojvodstvo Cornwall, entitu spravujúcu poľnohospodársky, rezidenčný aj komerčný majetok a investičné portfólio, ktorého výnosy patria čisto princovi z Walesu. Okrem vojvodstva Cornwall existuje ešte vojvodstvo Lancaster, ktorého výnosy zase patria hlave monarchie. Na pozemkoch svojho vojvodstva Charles vystaval dve mestečká. Prvé, známejšie, je Poundbury, na okraji Dorchestru v Dorsete. Je postavené v tradičnom štýle pripomínajúcom edwardiánsku, viktoriánsku, regentskú architektúru. Všetko potrebné – škola, obchod, krčma – má byť v dostupnej vzdialenosti, aby sa eliminovala potreba všade jazdiť autom. Poundbury má byť hotové v roku 2025 a má v ňom bývať šesťtisíc ľudí, momentálne má dvetisíc obyvateľov.
Nansledan v Cornwalle je podobný prípad, jeho výstavba je plánovaná až do roku 2043, keď v oblasti vznikne vraj ako štyritisíc domov.
Fanúšikovia tradičnej architektúry a odporcovia moderny sú z týchto projektov nadšení. Napríklad komentátor Aris Roussinos dúfa, že Karol III. teraz rozbehne podobné projekty aj na pozemkoch vojvodstva Lancaster. Kritici to naopak považujú za sentimentálny gýč.
V priebehu rokov mal Charles tendenciu zasahovať nielen do životného prostredia a architektúry. Rozsah princovho lobingu bol odhalený v roku 2015, keď po dlhej právnej bitke bola vláda donútená publikovať 27 listov, ktoré Charles v rokoch 2004 a 2005 zaslal ministrom a premiérom. Napríklad sa sťažoval na zlé vybavenie britských vojakov v Iraku, propagoval vybíjanie jazvecov, aby sa zabránilo šíreniu tuberkulózy hovädzieho dobytka, zasadzoval sa za alternatívnu medicínu, bojoval za rozšírenie grammar schools, britskej obdoby viacročných gymnázií, sťažoval sa na správanie supermarketov voči poľnohospodárom a hovoril do vládnych projektov na výstavbu nemocníc.
Rozsah politických záujmov nového kráľa je teda skutočne široký. Len pred pár mesiacmi preniklo do médií, že princ z Walesu nesúhlasí s vládnym plánom deportovať žiadateľov o azyl do Rwandy, nazval ho „otrasným“.
Politické karamboly
Obavy, že Karol III. bude zasahovať do politiky, sú teda oprávnené a dlhodobé. Odrazilo sa to aj v populárnej kultúre. Známy seriál Netflixu Dom z kariet je remakom britskej verzie, ktorej druhá séria z roku 1993 sa volá Hra kráľom a je práve o rozporoch medzi premiérom a novým monarchom, ktorý zasahuje do chodu vlády nad rámec ústavných zvyklostí.
Pár politických karambolov britská monarchia už prežila. Starý otec Karola III. Juraja VI. fandil konzervatívcom, napriek tomu vychádzal so svojím labouristickým premiérom Clementom Attleeom veľmi dobre. Alžbeta II. mala najväčšie rozpory prekvapujúco s Margaret Thatcherovou, tvrdošijnou monarchistkou. Kráľovnej bol nesympatický režim apartheidu v Južnej Afrike a bola zástankyňou sankcií, Thatcherová nebola fanúšičkou apartheidu, ale považovala sankcie za kontraproduktívne a Južnú Afriku za spojencov v studenej vojne. Alžbeta II. bola tiež znepokojená najrôznejšími nepokojmi počas úradovania Thatcherovej.
V júli 1986 nedeľník Sunday Times priniesol bombastickú správu o rozbrojoch medzi kráľovnou a premiérkou. Titulok hlásal: „Kráľovná je zdesená ‚bezcitnou' Thatcherovou.“ Hlavný článok tvrdil, že Alžbeta považuje predsedníčku vlády za „konfrontačnú a sociálne rozdeľujúcu“. Zdrojom bol tlačový hovorca Buckinghamského paláca Michael Shea, o rok neskôr odišiel z funkcie. Osobný tajomník kráľovnej sir William Heseltine potom tieto správy vyvracal. „Kráľovná má s pani Thatcherovou dôverný vzťah a správy, ktoré sa tvária ako kráľovnin názor na vládnu politiku, sú úplne nepodložené,“ napísal do Sunday Times. Avšak väčšina historikov sa zhoduje, že článok zrejme verne odrážal názor kráľovnej, aj keď sa vypustil bez jej súhlasu.
Najhrubšie kráľovské zasahovanie do politiky však zažila Austrália. V roku 1975 tamojší generálny guvernér sir John Kerr, zastupujúci v krajine korunu, proti jeho vôli odvolal labouristického premiéra Gougha Whitlama a dosadil pravicového Malcolma Frasera. Pre Austrálčanov to bol šokujúci vývoj. Nedávno zverejnené dokumenty dokázali, že Buckinghamský palác bol o priebehu krízy informovaný, aj keď nebol vopred varovaný o samotnom odvolaní.
„Nie som taký hlúpy“
Karol III. podobnými právomocami stále vládne a priestor na ovplyvňovanie politiky má široký. Môže teoreticky rozpustiť parlament, vyhlasovať vojnu a uzatvárať mier, odvolávať a vymenovať premiérov, ako sa mu zapáči, vetovať zákony. Prakticky sú tieto právomoci delegované na premiéra, vládu a parlament. Neexistuje však zákon, ktorý by zakazoval kráľovi tieto právomoci znovu vykonávať. Mohlo by to však viesť k epickej ústavnej kríze, ktorá by najskôr skončila buď kráľovou abdikáciou, alebo rovno zrušením monarchie.
Kráľ Karol III. si však tieto obavy uvedomuje. Pred troma rokmi v dokumente BBC k jeho 70. narodeninám na otázku, či chápe, že ako monarcha sa bude musieť správať inak, odpovedal, že „nie je taký hlúpy“. „Je jasné, že nebudem môcť robiť rovnaké veci, ktoré som robil ako dedič,“ dodal. "Predstava, že pokiaľ budem musieť nastúpiť na trón, budem pokračovať úplne rovnako, je úplný nezmysel, pretože tie dve situácie sú úplne odlišné," vyhlásil.
Zmenu správania avizoval Karol III. aj vo svojej prvej reči národu ako kráľ. „S ujatím sa nových povinností sa môj život, samozrejme, zmení. Nebude už možné, aby som venoval toľko času a energie charitatívnym organizáciám a otázkam, na ktorých mi tak záleží,“ povedal s dôvetkom, že bude „dodržiavať ústavné princípy, ktoré sú základom nášho národa“. Absolutistická monarchia teda Británii azda nehrozí.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.