Robiť kampaň je ľahšie, ako reálne vládnuť. Čo bráni revolučným zmenám v Taliansku

Nedeľné voľby v Taliansku rozhodli, že tretej najväčšej ekonomike eurozóny bude s najväčšou pravdepodobnosťou už onedlho vládnuť najpravicovejšia vláda od druhej svetovej vojny.

Výrazný úspech národno-konzervatívneho bloku tvoreného trojicou zoskupení prognózovali už predvolebné prieskumy. Strany po sčítaní takmer všetkých okrskov zinkasovali v súčte asi 45 percent hlasov, čo je v zmysle tamojšieho volebného systému preferujúceho koalície pohodlná väčšina.

Rozmenené na drobné, Bratia Talianska vedení Giorgiou Meloniovou presvedčili zhruba 26 percent zúčastnených voličov, Liga Mattea Salviniho získala takmer deväť percent a Taliansko Vpred Silvia Berlusconiho presvedčilo o niečo viac ako osem percent elektorátu.

Meloniová ako líderka bloku veľmi stručne ozrejmila svoje hodnotové nastavenie začiatkom tohto roka na mítingu spriatelenej španielskej strany Vox: postavila sa za prirodzenú rodinu, odmietla LGBT lobby a rodovú ideológiu, vyhranila sa voči masovej migrácii a bruselským byrokratom.

Triumf političky, ktorá takmer v každom ohľade protirečí duchu doby a navyše v tak vplyvnej krajine, akou Taliansko bezpochyby je, vyvolal veľkú odozvu aj za hranicami.

Ako prví sa s gratuláciami poponáhľali vládni politici z podobne ladených strán z Poľska a Maďarska a z Le Penovej tábora z Francúzska.

„Ukázala cestu k hrdej a slobodnej Európe suverénnych štátov, ktoré môžu spolupracovať v záujme bezpečnosti a prosperity každého z nich,“ povedal zas líder španielskeho Voxu Santiago Abascal.

Opačné nálady panujú v Bruseli. Podľa podpredsedníčky Európskeho parlamentu Katariny Barleyovej bude Meloniová ohrozovať európsku vzájomnosť a „sypať piesok do súkolí Európske únie“.

„Ak sme povolaní vládnuť tejto krajine, budeme to robiť pre každého, budeme to robiť pre všetkých Talianov a budeme to robiť s cieľom zjednotiť ľud,“ vyhlásila na margo výsledkov samotná Meloniová. „Taliansko si nás vybralo. Nezradíme, nikdy sme to neurobili,“ dodala.

Situácia by sa teda na prvý pohľad dala pripodobniť výstrelu z Aurory, no s revolučnými náladami by mali konzervatívci a národovci počkať, respektíve ich krotiť. V domácej talianskej aj zahraničnej politike totiž existuje viacero faktorov, ktoré priestor na zásadné zmeny vedené Meloniovou môžu limitovať.

Domáce faktory

V prvom rade, účasť voličov dosiahla podľa údajov ministerstva vnútra 63,9 percenta, čo je o deväť percent menej ako pred štyrmi rokmi a najmenej v novodobých dejinách Talianska. Meloniovú spolu s jej ideovým bratom Salvinim teda priamo podporilo iba zhruba 20 percent oprávnených voličov v dobe rastúcej občianskej pasivity.

V druhom rade, priemerná vláda na Apeninskom polostrove má trvácnosť iba približne 1,1 roka. Nikde inde na starom kontinente sa ministerské kabinety nemenia tak často ako práve v Taliansku. Nasledovná vláda bude od konca druhej svetovej vojny, teda od roku 1945, už sedemdesiata v poradí a ak by po niekoľkých mesiacoch padla, nikto znalý pomerov by sa nad tým nepozastavil.

Otázne tiež je, ako veľmi pevná a hlboká je podpora Meloniovej a či za úspechom tejto političky nestojí najmä dlhodobá potreba časti talianskeho elektorátu voliť antisystém v akomkoľvek odtieni. Takmer rovnakú podporu ako Meloniová totiž dokázal pred rokmi získať aj Beppe Grillo a jeho Hnutie piatich hviezd, neraz opisované aj ako protiimigračné, euroskeptické, antiglobalistické, proruské a podobne. Neskôr bol na koni podobne nálepkovaný Salvini. Časom však výtlak oboch politikov výrazne spľasol a stali sa súčasťou mainstreamových koalícií.

Na zreteli treba mať aj fakt, že pravicový blok mieri k moci v dobe, ktorá je charakteristická súbehom viacerých vážnych globálnych kríz – bezpečnostnej, ekonomickej a doznievajúcej zdravotnej. Bačovať v tejto situácii je trest, nie odmena. Ak spomenuté krízy pravica nedokáže v blízkej dobe citeľne stlmiť, nie je vylúčené, že Meloniová, Salvini a Berlusconi opäť zaplnia námestia. Tentokrát však z opačných dôvodov, aké by si želali.

V poslednom rade, to, ako blízko k sebe menované strany majú, je síce dar, ale v istom zmysle aj prekliatie. Jedna na druhej totiž kanibalizujú a oberajú sa o moc, prestíž, voličov a obrovské milióny zo štátnej kasy. A nie je vylúčené, že nad priateľstvom raz preváži nevraživosť. Isté trenice sa ukázali už pred voľbami, keď sa Meloniová, Salvini a Berlusconi nevedeli dohodnúť v otázke výberu spoločného kandidáta na nového predsedu vlády.

Zahraničné faktory

Pokiaľ ide o zahraničnú politiku a vidinu zmeny postoja k Rusku na strane jednej a k Európskej únii na strane druhej, ani tá sa nemusí naplniť.

Meloniová podporuje dodávky zbraní na Ukrajinu a konanie Vladimira Putina už dávnejšie označila za „neprijateľný veľký vojnový akt“. Hoci Berlusconi krátko pred voľbami vyslovil myšlienku, že šéf Kremľa bol k invázii „dotlačený“, nemožno predpokladať, že z Talianska sa po voľbách v otázke vzťahu k Rusku stane akési druhé Srbsko.

Otázna je aj miera rebélie voči Bruselu. Taliansko je s grantmi a pôžičkami vo výške 191 miliárd eur najväčším príjemcom covidového Fondu obnovy. Peniaze sú ale naviazané na desiatky reforiem zahŕňajúcich ekonomiku, justíciu, ekológiu, ale aj digitálnu transformáciu. Ak by pravica v čase rekordnej neistoty z niektorých svojich pozícií necúvla a vzdala sa týchto prostriedkov, šlo by o priveľký risk. Viac ako tvrdých činov preto zrejme budeme svedkami tvrdých slov a takzvanej win-win situácie.

Ovácie treba krotiť

Zhrnuté a podčiarknuté. Európski progresivisti dostali po nedeli extrémne studenú sprchu a konzervatívci búchaním šampanského určite nič nepokazia, no aj v tomto prípade platí, že žiadna kaša sa neje tak horúca, ako sa navarí.

Reálna politická práca sa začína až teraz. A od radikálnych slov by sa malo prejsť k radikálnym činom. Čím premyslenejšie tieto činy budú, tým menej pravica v Taliansku zaostane za očakávaniami z volebnej noci a tým viac budú horeuvedené skeptické riadky bezpredmetné.