Komárno: Pevnosť aj najväčšia architektonická trápnosť

Bola už tma, keď sa vláčik, najmenší, akým som v Maďarsku išiel, doterigal na malé nádražie na maďarskej strane Komárna. Na slovenskú stranu sa dalo dostať len pešo po Alžbetinom moste, pod ktorým sa valili temné vody Dunaja, toho stredoeurópskeho veľtoku, ktorý bol, aspoň pre mňa, spolu s Tatrami najväčší dôvod na smútok za Československom. Česi prišli o veľhory, aj keď maličké, aj o veľtok, aj keď hraničný. 

Tak som šiel po tom veľkolepom moste z roku 1892, vtedy už bola Maďarmi milovaná Sissi-Erzsébeth štyri roky po smrti. Ja som po ňom naposledy kráčal rovnakým smerom pred tridsiatimi piatimi rokmi, keď však boli na oboch stranách kontroly, pričom na tej strane slovenskej, teda našej, ma dve hodiny nechali sedieť v smradľavej búdke, ktorá bola colnicou, a potom som musel vysypať batoh, či niečo neveziem z Maďarska, z tej nepríjemnej krajiny východného bloku, kam sa dalo jazdiť na „čunder“. Na tom stále ešte niečo je.