Koho najviac zasiahne európsky strop na cenu elektriny

V Bruseli sa popri povinných úsporách elektriny na úrovni piatich percent spotreby schválili dve veci.

Po prvé: členské štáty majú možnosť zobrať výrobcom elektriny všetky tržby nad cenu 180 eur za megawatthodinu. To sa týka v zásade všetkých elektrární s výnimkou plynových a vodných. Teda jadra, uhlia a obnoviteľných zdrojov.

Po druhé: špeciálna daň z neočakávaných ziskov sa uvalí na výrobcov fosílnych palív. Patria sem bane alebo rafinérie. Tie odvedú zo svojich ziskov, ktoré o 20 percent prevýšia priemer posledných troch rokov, 33 percent. A pretože Európska únia nemá právo navrhnúť daň, hovorí sa o solidárnom príspevku na zmiernenie energetickej krízy. V oboch prípadoch ide ale o daň. Tá má byť navyše v prípade výrobcov palív uvalená už na zisky roku 2022. Ide teda o retroaktívnu daň.

Ako by to malo fungovať? Výrobca môže obchodníkovi predať elektrinu za akúkoľvek cenu. Tá aktuálna na trhu je zhruba 500 eur za megawatthodinu (MWh). Túto sumu obchodník výrobcovi elektriny zaplatí. Výrobca z nej ale musí štátu odviesť 320 eur za MWh.

Obchodník je na druhej strane obmedzený stropom pre zákazníka. Predať ju môže najviac za 240 eur vrátane dane z pridanej hodnoty. To znamená 200 eur bez DPH. Táto suma sa lepšie porovnáva, pretože prah na odvod pre výrobcov je bez DPH. Takže keď obchodník nakúpi elektrinu za 500 eur a predá zákazníkovi za 200 eur, štát mu musí kompenzovať rozdiel. Len si k tým 200 eurám môže pridať ešte vlastnú maržu. Hovorí sa o 5 až 6 percentách. To je pri tomto strope 10 eur za MWh. Štát tak zaplatí obchodníkovi späť ako kompenzáciu 310 eur.

Využije na to peniaze z fondu, kam predtým „kasíroval“ výrobca. Vo finále je tento model mimoriadne výhodný pre energetické skupiny, ktoré majú výrobu aj obchod. Tým sa to, čo im štát na solidárnom príspevku zobral, takmer celé vracia. Pri cene 500 eur nakoniec štátu zaplatí len 10 eur za MWh. Výrobca, ktorý by naopak licencovaného predajcu nemal, príde pri rovnakej cene o 320 eur na MWh.

Kľúčová otázka je, prečo sa tie peniaze musia „preháňať“ cez štát. Zvlášť keď ich vláda na jednej strane zoberie výrobcovi a na druhej doplatí obchodníkovi. Často z jednej firmy. Výrazne jednoduchšie by bolo dať strop na cenu výroby, ktorý zohľadní náklady plus primeranú maržu výrobcu, a potom konečný strop pre zákazníka u obchodníka. Ten opäť bude počítať aj s primeranou maržou obchodníka. Obchodník aj výrobca zarábajú. Nič sa nemusí kompenzovať a cena pre koncového zákazníka je zastropovaná.