V tom čase naozaj išlo o rozpočet, ktorý oponoval väčšinovej ekonomickej teórii. Silne sa do nej premietli myšlienky monetarizmu, dovtedy v praxi neovereného. Rozpočet z roku 1981 je považovaný za prelomový v histórii Spojeného kráľovstva, thatcherizmu i konzervativizmu. Ukázalo sa, že pravdu mal Howe a premiérka Margaret Thatcherová, a nie 364 ekonómov. Rozpočet naštartoval hospodársky rast a bol veľkým krokom k uzdraveniu „chorého muža Európy“, ako saSpojenému kráľovstvu vtedy hovorilo.

Teraz sa história opakuje. Nový minister financií Kwasi Kwateng predstavil rozpočet, ktorý vyvolal zdesenie ortodoxných ekonómov, paniku na trhoch a pád vládnych preferencií. Kwarteng a jeho premiérka Liz Trussová musia dúfať, že pôjde o zopakovanie roku 1981 alebo opak roka 1972, keď vtedy minister financií Anthony Barber predstavil rozpočet, dodatočne považovaný za jeden z najhorších v histórii, ktorý uvrhol krajinu do stagflácie.

Kým minister financií predstaví rozpočet Dolnej snemovni, britský štátny rozpočet je považovaný za štátne tajomstvo. Jeho presné znenie pozná iba tím pripravujúci rozpočet na ministerstve financií. V praxi to znamená, že minister, jeho námestníci a premiér. Minister potom o jeho obsahu informuje monarchu, vládu a nakoniec parlament. V záujme utajenia je kabinet informovaný tesne pred predstavením rozpočtu parlamentu, zvyčajne v to ráno, keď s ním minister financií ide do Dolnej snemovne. Šance vlády nejako rozpočet zmeniť je minimálna. V reáli je jeho obsah iba na dohode medzi premiérom a ministrom financií. Toto utajenie robí z predstavenia rozpočtu politickú udalosť roka. Parlament i verejnosť sa podrobnosti dozvedia v tej istej chvíli, ak je rozpočet neortodoxný, môže mať šokujúci efekt.

To sa presne stalo po oznámení rozpočtu Kwartenga. Čisto technicky nešlo o štátny rozpočet, iba o jeho novelu, ale mechanizmus je rovnaký. Okamžite začala padať hodnota britských štátnych dlhopisov. Libra sa ocitla vo voľnom páde. Začalo sa hovoriť o krachu penzijných fondov, ktoré mali často peniaze uložené práve v štátnych dlhopisoch. V tejto súvislosti prudko stúpla podpora opozičnej Labouristickej strany. Agentúry namerali najväčší náskok labouristov pred konzervatívcami v histórii. V priemere vedú labouristi o 22 percentuálnych bodov. Ak by boli voľby teraz, bola by to pre britskú pravicu katastrofa. Bank of England by musela masívne intervenovať, aby zabránila kolapsu.

Prečo rozpočet všetkých vydesil? Prvý dôvod je zníženie daní pre najbohatších. Kwarteg zrušil najvyššiu sadzbu pre dane z príjmu. Takmer 45 percentám najbohatších Britov klesli dane o päť percentuálnych bodov. To vyvolalo všeobecné pobúrenie. V čase, keď rastú životné náklady a všetko je drahšie, je považované za nemorálne znižovať dane iba najbohatším. To zapríčinilo pád preferencií konzervatívcom. Ľudia majú pocit, že to je nespravodlivé.

Za panikou na trhoch je niečo iné. Zníženie daní pre najbohatších je zanedbateľná položka v rozpočte. Najväčšia je zmrazenie cien energií. Spojené kráľovstvo to má vyjsť na 60 miliárd libier. To ďalej prehlbuje štátny dlh, ktorý je aj tak obrovský po covidových intervenciách. Pád dlhopisov a libry je spojený práve so strachom, že britský dlh sa vymyká spod kontroly. Kwartegov rozpočet ho nafúkol o 160 miliárd libier.

Kwarteng a Trussová dúfajú, že rozpočet naštartuje hospodársky rast, ktorý vyrieši všetky problémy. Väčšina ekonómov je skeptických, i keď sa nájde pár takých, ktorí tvrdia, že by to mohlo fungovať. Znižovanie daní, podpora inovácií a technológií, vláda napríklad zrušila zákaz frakovania, čo by malo otvoriť nové ložiská zemného plynu, a deregulácia. To by mohlo vytrhnúť Spojené kráľovstvo z dekády stagnácie. Briti majú stále väčší pocit úpadku a so znepokojením sledujú rastúce ekonomiky štátov strednej Európy. Už kolujú vtipy o tom, ako budú o pár rokov chodiť britskí inštalatéri do Poľska. Relatívne radikálny rozpočet je možno presne to, čo Spojené kráľovstvo potrebuje na vytrhnutie z letargie.

Problémom je, že recept Kwartenga a Trussovej je zrejme politicky nepriechodný. Premiérka verí vo voľný obchod, v minimálne zásahy do ekonomiky a v čo najmenšiu reguláciu. Britská verejnosť verí v presný opak. Väčšina Britov si myslí, že štát by mal vlastniť železnice a energetické spoločnosti. Väčšina podporuje reguláciu nájmov a cien. Briti chcú väčšie zásahy štátu do ekonomiky.

Stereotyp Britov ako slobodu milujúcich obchodníkov, ktorí chcú, aby ich nechal štát pokojne zarábať peniaze, je do veľkej miery mýtus. Základy má v 19. storočí, keď Spojené kráľovstvo naozaj praktikovalo politiku laissez-faire. Potom k tomu prispel thatcherizmus v osemdesiatych rokoch. Britom však viac záleží na spravodlivosti ako na slobode. Ukázalo sa to napríklad počas pandémie, kde mali lockdowny obrovskú podporu. Protesty vyvolávalo, ak neboli uplatňované pravidlá pre všetkých rovnako.

Podľa komentátora Eda Westa „priemerný volič je sentimentálny autoritár, kultúrne a sociálne konzervatívny, tvrdý voči imigrácii, ale rasizmus považuje za doménu tých zlých, rovnostársky a urážaný, nepriateľský voči zmenám a extrémne sentimentálny voči zvieratám“. Čiastočne za to môže fakt, že Briti sa nikdy „nepreniesli cez druhú svetovú vojnu, keď sa Spojené kráľovstvo stalo najúspešnejším autoritárskym socialistickým štátom v histórii. Chcú vojnový komunizmus, nie slobodu“. Ústredným motívom britského zážitku vojny je takzvaný „blizt spirit“, čo sa dá preložiť ako „duch bombardovania“, teda pocit, že ohrozenie spojilo národ. Britom bolo jedno, že trpia, kým trpeli všetci rovnako.

Pripočítať ešte k tomu treba odpor elít. Paniku na trhoch znásobili správy a komentáre v médiách, ktoré veštili ekonomickú katastrofu. Prirovnávali Spojené kráľovstvo k rozvojovým trhom a písali o hroziacej intervencii Medzinárodného menového fondu. Novinári, akademici a ďalší tvorcovia verejnej mienky sú vo väčšine progresívni ľavičiari. Preto podľa Westa môžu uspieť radikálne reformy zľava. Odohrá sa to pod patronátom intelektuálneho establishmentu, o ktorý sa môže vláda oprieť. Preto sa napríklad podarilo presadiť homosexuálne manželstvo, napriek tomu, že väčšinu Britov to nezaujímalo.

Presadiť radikálnu pracovnú reformu je však takmer nemožné, vyžaduje to niekoho so železnou vôľou, kto je ochotný robiť nepopulárne kroky, pretože verí, že sú správne napriek odporu verejnosti i elity. Thatcherová to dokázala, preto je taká jedinečná.

Trussová tvrdí, že i ona je ochotná robiť nepopulárne kroky. Zrušenie najvyššej sadzby dane z príjmu však vydržalo iba pár dní. V pondelok ráno vláda oznámila, že nakoniec sa nič rušiť nebude. Zdá sa, že radikálna reforma daní sa nechystá.

Možno je to dobré, pre štátny rozpočet je to asi neudržateľné. Alternatívou však nie je vláda nejakého poriadneho hospodára. Za menej ako dva roky budú v Spojenom kráľovstve opäť voľby. S veľkou pravdepodobnosťou nastúpi ľavica. Stojí za pripomenutie, že ekonomický program Jeremyho Corbyna, extrémne ľavicového labouristického lídra do roku 2019, bol populárny. Potopilo ho pohŕdanie vlastenectvom. To nový líder Keir Starmer presadil spev štátnej hymny na straníckom zjazde. Briti sa možno svojej ekonomickej spravodlivosti dočkajú. Chudobní budú nakoniec všetci.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.