Ropné spoločnosti treba motivovať na investície, nie zdaňovať ich zisky

Vysoké zisky ropných gigantov boli pre mnohých tŕňom v oku už v druhom kvartáli. V tom treťom sa ešte zvýšili. Kombinácia vysokých cien energií a vysokých ziskov energetických spoločností politikov, prirodzene, dráždi.

Pritom vysoké ceny i zisky v tomto odvetví nie sú nijako prekvapivé. Naopak, presne zodpovedajú učebnicovej ekonómii. Keď je určitej komodity nedostatok, jej cena rastie. A trhové hospodárstvo odmeňuje tých, ktorí vzácnu komoditu spoločnosti poskytujú.

Keď pre stromy nevidíme les

Opäť sa objavuje volanie po zdanení a prerozdelení. Politici zisky označujú za nadmerné, akoby existoval uznávaný štandard primeraného zisku. Ak áno, znamená to, že v prípade nižšieho zisku či dokonca straty by mal štát poskytovať firmám kompenzácie? V období pandémie, keď ceny ropy prudko klesali a zisky energetických gigantov sa dostali do záporu, to témou rozhodne nebolo.

Pohľad na kvartálne zisky je skresľujúci. Okolnosti sa menia a v niektorých obdobiach sa spoločnostiam darí lepšie, v iných zase horšie. Je veľmi lákavé zisky kolektivizovať a akcionárom prenechávať straty. Lenže takáto stratégia je krátkozraká, keďže v dlhom období odrádza od potrebných investícií.

Pohľad na ceny akcií ukazuje situáciu obchodovaných spoločností v dlhodobej perspektíve, keďže vychádza z očakávaní investorov ohľadne budúcich ziskov. A z tohto pohľadu ropné spoločnosti na tom nie sú nijako nadštandardne dobre. V poslednej dekáde ich hodnota rástla výrazne pomalšie než priemer trhu zachytený indexom S&P 500.

Detailnejší pohľad na posledné tri roky ukazuje, že ropné spoločnosti sa z pandemickej krízy spamätávali pomalšie ako zvyšok akciového trhu. Dnes sú európske spoločnosti (Shell, BP a Total) na podobnej úrovni ako pred pandémiou a stále pod priemerom trhu. Z aktuálnej situácie však do určitej miery ťažia tie americké (ExxonMobil/XOM a Chevron/CVX).

Problém spravodlivého rozdelenia

Tŕňom v oku nie sú len vysoké zisky, ale aj to, čo s nimi korporácie robia. Tie, samozrejme, odmeňujú svojich manažérov, ale predovšetkým rozdeľujú zisk svojím akcionárom, teda vlastníkom. V očiach politikov sa tak jedna skupina ľudí zjavne obohacuje na úkor všetkých ostatných, ktorí musia nakupovať drahé pohonné látky a energie.

To je falošný pohľad. Za ropnými gigantmi musíme vidieť mnoho malých investorov. Najmä európske ropné spoločnosti majú veľmi rozdrobenú vlastnícku štruktúru a väčší inštitucionálni investori, typickí najmä pre americké spoločnosti, často reprezentujú drobných sporiteľov.

Vyššie dividendy a spätné odkupovanie akcií zvyšujú bohatstvo a príjmy ľudí, ktorí veľké ropné spoločnosti vlastnia, či už priamo alebo prostredníctvom investičných fondov. V štátoch, kde dôchodkový systém nestojí len na štátnom prerozdeľovaní od pracujúcich k dôchodcom, sú to často súčasní a budúci dôchodcovia, ktorých dôchodkové fondy do ropných spoločností investovali. Zdaniť zisky týchto spoločnosti teda znamená zdaniť aj tých, ktorým by politici chceli pomáhať.

Samozrejme, nie všetci spotrebitelia sú zároveň akcionármi energetických spoločností. Mohlo by sa zdať, že zdanenie a prerozdelenie pomôže všetkým na úkor niektorých. Možno, ale takýto prístup ničí podstatu trhového hospodárstva, ktoré odmeňuje tých, ktorí sporia, investujú a najmä investujú do tých správnych odvetví a firiem.

Nedostatok vyriešia len investície

Opäť je potrebné pripomenúť dôležitosť investícií v energetickom odvetví. Mechanizmus, ktorý v minulosti korigoval vysoké ceny energií, totiž v poslednom čase nefunguje. Vysoké ceny historicky vždy viedli k vyšším investíciám do produkčných kapacít a vyššia ponuka následne ceny opäť znížila.

V súčasnosti však vysoké ceny nie sú sprevádzané vyššou investičnou aktivitou. Je to pochopiteľné, keďže politika a ideologická klíma investíciám do fosílnych palív nie je naklonená. Aj preto je pochopiteľné, že ropné spoločnosti zisk radšej vyplácajú svojím akcionárom. Prípadne investujú do zelených energetických zdrojov na úkor ropy, čo sa prejaví v cenách na čerpacích staniciach.

Snaha o zdanenie ziskov či reguláciu cien môže situáciu iba zhoršiť. Rozhodne nebude motivovať na ďalšie investície. Už samotná debata o týchto opatreniach vytvára neistotu, ktorá od investícií odrádza. Aj keby snahy politikov boli dobre mienené a cieľom nebolo len lacné kupovanie voličov, výsledky budú opačné, než ich zamýšľali. Napokon, v našej časti sveta netreba nikomu dokazovať, že socialistické plánované hospodárstvo vedie k nedostatku a chudobe.