Ako sa pravica stala ľavicou a ľavica pravicou

Postoj populistickej pravice k americkým inštitúciám má príchuť 70. rokov – skeptický, pesimistický, paranoidný –, zatiaľ čo mainstreamová ľavica sledujúca MSNBC má zvláštny nový rešpekt voči FBI a CIA. Online pravica má rada priestupky ako také, zatiaľ čo kultúrny progresivizmus sa pohráva s cenzúrou a obáva sa, že prvý dodatok k ústave USA zachádza priďaleko. Trumpovský konzervativizmus koketuje s postmodernizmom a vyvoláva Michela Foucaulta; jeho progresívni súperi sú inštitucionálni, moralistickí, presvedčení o oficiálnych naratívoch a povereniach establishmentu.

Tieto zvraty sú zrejmé najmä z dvojice významných titulkov z minulého týždňa. Ak by vám kedykoľvek v rokoch 1970 až 2005 niekto povedal, že psychicky narušený muž žijúci v Bay Area, ktorý sa v minulosti stýkal s nudistickými aktivistami a obchodoval s konopnými šperkami, údajne nasledoval svoje paranoidné politické bludy a naplánoval útok na významného národného politika, rozumným predpokladom by bolo, že jeho bludy patria do najodľahlejších končín ľavice, a preto bol jeho cieľom pravdepodobne nejaký významný republikán.

Ak by vám z rovnakého dôvodu v čase prezidentstva Georgea W. Busha povedali, že množstvo vládnych dokumentov odhalí, ako sa ministerstvo pre vnútornú bezpečnosť v podstate snaží spolčiť s veľkými korporáciami, aby regulovalo prejavy, ktoré považuje za nebezpečné alebo podvratné, pričom toto úsilie sa rozširuje zo zahraničných hrozieb na domáce, predpokladali by ste, že ide o republikánske presahovanie právomocí, nový mccarthizmus – a že progresívci by sa proti tomu postavili.

V našom svete je to však inak. Muž, ktorý údajne zaútočil na Paula Pelosiho pri poľovačke na predsedníčku Snemovne reprezentantov, zrejme v nedávnej minulosti patril k ľavicovej, ľavobrežnej kultúre. V istom bode svojej nešťastnej trajektórie však prešiel k paranojám ultrapravice – pravdepodobne ani nie v nejakom poloracionálnom procese radikalizácie, v ktorom si pozrel priveľa útočných reklám proti Nancy Pelosiovej, ale skôr snovým spôsobom – nočné mory QAnona sa s jeho duševným stavom zhodovali lepšie ako paranoje ľavice.

Násilné vyústenie jeho cesty bolo jedinečné a extrémne, ale tento druh migrácie zľava doprava má viac bežných korelátov: prekrývanie Nového veku a QAnona, covidovská migrácia pôvodne ľavicových skeptikov voči Veľkej farmaceutike (z angl. Big Pharma) do pravicových relácií a platforiem, spôsob, akým sú teraz všetky pochybnosti o lekárskom establishmente klasifikované ako pravicové, trumpovské, populistické.

A tieto zmeny odráža aj reakcia politickej pravice na útok na Pelosiho. Étos Foxa Muldera z Aktov X „Never nikomu“ je v súčasnosti dominantnou hodnotou pravice, čo v tomto prípade podporilo rýchly skok od rozumných otázok o detailoch útoku, založených na nepresných prvotných správach, k veľmi konkrétnemu naratívu o homosexuálnom vzťahu, ktorý policajti a Pelosiovci pravdepodobne utajovali.

Od napísania tohto článku bolo niekoľko verejných zmienok o tejto teórii od prominentných konzervatívcov vymazaných. Naratív o utajovaní však pravdepodobne prežije naneurčito ako referenčný bod, undergroundová „pravda“, podobne ako staré ľavicové konšpirácie.

Jeden z týchto vymazaných tvítov patril Elonovi Muskovi, novému impresáriovi Twittera, a nevyhnutne sa stal exponátom v tomto príbehu vzhľadom na liberálnu paniku z jeho prevzatia: Čo by mohlo viac svedčiť o blížiacom sa páde platformy do pekla ničiaceho demokraciu ako konšpiračné teórie šírené samotným Náčelníkom Twittera?

Alternatívu Muskovej vlády však objasnila druhá nedávna názorná ukážka nášho ľavicovo-pravicového obratu: príbeh z The Intercept od Leeho Fanga a Kena Klippensteina, ktorý podrobne opisuje migráciu ministerstva pre vnútornú bezpečnosť do oblasti sledovania sociálnych médií a nátlak, ktorý sa toto ministerstvo pokúsilo vyvinúť na internetové spoločnosti, aby označovali a cenzurovali obsah podľa predstáv byrokracie národnej bezpečnosti.

Na prvý pohľad to nie je stranícky príbeh: The Intercept je ľavicová publikácia a súčasná verzia antidezinformačného úsilia ministerstva pre vnútornú bezpečnosť sa začala za Trumpovej vlády.

Každý však chápe, že tieto snahy majú v súčasnosti ideologickú valenciu. Vojna proti dezinformáciám je zásadná kauza demokratov, kľúčová žaloba podaná proti Bidenovej administratíve v týchto otázkach pochádza od republikánskych generálnych prokurátorov (ku ktorým sa pridali lekári kritickí k verejnozdravotníckemu zriadeniu) a najznámejším ohniskom zostáva cenzúra príbehu o laptope Huntera Bidena na sociálnych sieťach, ktorá podľa Fanga a Klippensteina vyplynula z niečoho, čo by sa odôvodnene dalo nazvať nátlakovou kampaňou hlbokého štátu.

Podľa návrhu správy ministerstva pre vnútornú bezpečnosť, ktorý získal portál The Intercept, zoznam online tematických oblastí, ktoré ministerstvo obzvlášť znepokojujú, zahŕňa „pôvod pandémie COVID-19 a účinnosť vakcín COVID-19, rasovú spravodlivosť, stiahnutie USA z Afganistanu a povahu americkej podpory Ukrajine“ – väčšinou oblasti, v ktorých sa pozícia populistickej pravice, či už z múdrosti, alebo z hlúposti, pravdepodobne líši od pozície establishmentu.

Pokiaľ ide o budúcnosť Twitteru, je pozoruhodné, že príbeh od The Intercept najprv poukazuje na to, že vo výbore, ktorý radil ministerstvo pre vnútornú bezpečnosť v oblasti dezinformačnej politiky, bola aj vtedajšia vedúca oddelenia právnej politiky, dôvery a bezpečnosti Twitteru Vijaya Gaddeová, a potom konštatuje, že Gaddeová bola jedným z prvých ľudí, ktorých Musk vyhodil. Je to tiché prikývnutie zmene ľavica – pravica: Pod Muskovým vedením sa sociálno-mediálny gigant všeobecne považuje za „pravicový“, čo by však mohlo znamenať, že bude menej zapletený s odnožou štátu, ktorá kedysi patrila k národnej bezpečnosti Georgea W. Busha.

Zmyslom zdôraznenia tohto obratu nie je naznačiť, že niektorá zo strán sa pravdepodobne obráti späť. Vyvíjajúce sa postoje pravice a ľavice odrážajú ich vývoj v americkej spoločnosti, pričom kultúrny liberalizmus je v elitných inštitúciách oveľa dominantnejší ako pred generáciou a konzervativizmus je čoraz viac znevažovaný, reprezentuje prízemné voličské skupiny a outsiderské myšlienky.

Silnejšie uvedomenie si tohto obratu by však mohlo pomôcť zmierniť pokušenia, ktoré postihujú obe strany. Pre progresívcov by to mohlo znamenať uznanie, že dezinformačné vojny ministerstva pre vnútornú bezpečnosť – jeho pokusy o blízku spoluprácu s veľmocami zo Silicon Valley – by sa ešte nedávno na ich strane považovali za dystopický scenár. Je to teda naozaj menej dystopické, ak sú terčom namiesto protestujúcich proti vojne v Iraku trumpovci a kritici Anthonyho Fauciho? A ak je to trochu úchylné, cenzúrne a neamerické, nerobí to niektoré paranoje, ktoré sú v týchto dňoch na pravici evidentné, trochu menej nezrozumiteľnými a fašisticky pôsobiacimi, ba dokonca trochu pochopiteľnejšími?

Potom by pravici Foxa Muldera prospelo, keby si spomenula na to, čo konzervatívcom – alebo aspoň tomuto konzervatívcovi – pripadalo na antiestablishmentovej ľavici najviac neznesiteľné, a to nie jej skepticizmus, ale jej dôverčivosť, nie ochota spochybňovať oficiálne naratívy, ale rýchlosť, s akou sa zakorenili nepravdepodobné alternatívy. (Ak vďaka častiam filmu Olivera Stona J.F.K. pochopíte, odkiaľ sa konšpiračné teórie berú, časť, kde sa konšpirácia „vysvetľuje„, by z vás mala urobiť Nixonovho republikána.)

Toto je kľúčový problém pravice v súčasnosti, či už ide o voľby v roku 2020, alebo o diskusiu o covide a vakcínach, alebo o útoku na Paula Pelosiho. Nie je základom skepticizmu, nie je naladená na slabiny a rozpory v oficiálnych naratívoch, nie je otvorená scenárom elitného sebazvýhodňovania, konšpirácií a zatajovania, pričom všetky tieto scenáre rozhodne existujú. Je to rýchle nahradenie skepticizmu istotou, hľadanie akéhokoľvek naratívu – aj keď pochádza od Sidneyho Powella a Mika Lindella –, ktorý by ospravedlnil vašu pôvodnú teóriu, a to odmietnuť akceptovať, že aj inštitúcie, ktorým odôvodnene nedôverujete, majú niekedy pravdu.

Alebo, povedané v súvislosti s Muskom a jeho nádejami pre Twitter: Ideálne virtuálne námestie by bolo miestom, kde by konzervatívci mohli diskutovať o špekulatívnych, dokonca konšpiračných teóriách súvisiacich s udalosťami dňa – ale aj miestom, kde by ich bolo možné presvedčiť, aby sa vzdali zlých teórií, ak ich dôkazy vyvrátia.

Keďže sociálne médiá a kmeňová motivácia sú také, aké sú, zdá sa to veľmi nepravdepodobné. Keby som však práve zaplatil miliardy za vlastníctvo platformy sociálnych médií – a stal sa jej hlavnou postavou a zároveň pravdepodobne najdôležitejšou pravicovo orientovanou osobnosťou amerického života, kým sa neuskutoční súboj Donalda Trumpa a Rona De Santisa –, premýšľal by som o tom, čo by bolo potrebné, aby sa duch kontradiktórnosti a vzbury zameral nielen na priestupok, ale na samotnú pravdu.