Martin Weiss

Lenže história americkej demokracie ukazuje, že tieto voľby podliehajú zákonitosti blížiacej sa prírodnému zákonu ako máločo iné v politike: prezidentova strana stráca. Od občianskej vojny sa z nej vymkli len dvaja prezidenti: F. D. Roosevelt v roku 1934 počas veľkej krízy a George W. Bush v roku 2002, v tieni 11. septembra.

Keď pri minulých „midterms“ republikáni stratili, americké aj iné médiá to interpretovali ako drvivú porážku nenávideného prezidenta Trumpa, ktorá ukazuje, že ho americký národ rozhodným spôsobom odmietol. V skutočnosti republikánska strata v Snemovni reprezentantov, 40 kresiel, zodpovedala pozoruhodne presne dlhodobému historickému priemeru. Ten bol 35 kresiel vrátane tých dvoch výnimiek a 41, ak počítame priemer aj s nimi. Republikáni navyše získali dve kreslá v Senáte, ale ten podlieha väčším výkyvom podľa toho, v akých štátoch sa práve volí. Clinton aj Obama v minulosti stratili oveľa viac.

Kampaň je v zásade referendom o úradujúcom prezidentovi. Jeho podpora je tou jednou premennou, ktorá výsledok ovplyvňuje. A kvalita kampane, kandidátov a historické okolnosti, pochopiteľne, výsledok tiež ovplyvňujú. Ale menej, než si bežný homo politicus myslí.

Ako napísal deň pred voľbami sociológ Musa al-Gharbi, „história napovedá, že ak by to nebola inflácia či woke indoktrinácia v školách, tak by dominovali nejaké iné témy, ktoré by vygenerovali podobný výsledok. Keby sa tá konkrétna voličská skupina, ktorá sa posunie k republikánom, neposunula, posunula by sa nejaká iná skupina motivovaná nejakými inými témami. Túto termostatickú reakciu pozorujeme prakticky pri všetkých kongresových voľbách po prvej inaugurácii prezidenta“.

Červená vlna sa nekonala