Trumpovská horúčka môže začať opadať

Lenže história americkej demokracie ukazuje, že tieto voľby podliehajú zákonitosti blížiacej sa prírodnému zákonu ako máločo iné v politike: prezidentova strana stráca. Od občianskej vojny sa z nej vymkli len dvaja prezidenti: F. D. Roosevelt v roku 1934 počas veľkej krízy a George W. Bush v roku 2002, v tieni 11. septembra.

Keď pri minulých „midterms“ republikáni stratili, americké aj iné médiá to interpretovali ako drvivú porážku nenávideného prezidenta Trumpa, ktorá ukazuje, že ho americký národ rozhodným spôsobom odmietol. V skutočnosti republikánska strata v Snemovni reprezentantov, 40 kresiel, zodpovedala pozoruhodne presne dlhodobému historickému priemeru. Ten bol 35 kresiel vrátane tých dvoch výnimiek a 41, ak počítame priemer aj s nimi. Republikáni navyše získali dve kreslá v Senáte, ale ten podlieha väčším výkyvom podľa toho, v akých štátoch sa práve volí. Clinton aj Obama v minulosti stratili oveľa viac.

Kampaň je v zásade referendom o úradujúcom prezidentovi. Jeho podpora je tou jednou premennou, ktorá výsledok ovplyvňuje. A kvalita kampane, kandidátov a historické okolnosti, pochopiteľne, výsledok tiež ovplyvňujú. Ale menej, než si bežný homo politicus myslí.

Ako napísal deň pred voľbami sociológ Musa al-Gharbi, „história napovedá, že ak by to nebola inflácia či woke indoktrinácia v školách, tak by dominovali nejaké iné témy, ktoré by vygenerovali podobný výsledok. Keby sa tá konkrétna voličská skupina, ktorá sa posunie k republikánom, neposunula, posunula by sa nejaká iná skupina motivovaná nejakými inými témami. Túto termostatickú reakciu pozorujeme prakticky pri všetkých kongresových voľbách po prvej inaugurácii prezidenta“.

Červená vlna sa nekonala

V čase uzávierky komentára ešte konečný výsledok nebol známy, ale vyzeralo to tak, že republikáni asi získajú Snemovňu reprezentantov, a s menšou pravdepodobnosťou to bolo možné aj pri Senáte, ale isté to nebolo ani pri jednej komore. Inými slovami – bez ohľadu na konečný pomer síl v Kongrese nás historické skúsenosti oprávňujú povedať, že si demokrati v týchto voľbách viedli nadpriemerne dobre. „Červená vlna“, o ktorej hovorili niektorí natešení republikáni, sa nekonala.

To bolo jasné už pár hodín po uzavretí volebných miestností. Keď sa v televíznom štúdiu opýtali republikánskeho senátora Lindsaya Grahama (ktorý tento rok mandát neobhajoval), ako to vyzerá s červenou vlnou, odpovedal: „Myslím, že to bude veľmi dobrá noc pre republikánov. Červená vlna, to neviem.“ A vysvetlil, že to by museli republikáni bodovať napríklad v New Hampshire, kde už v tom čase bolo jasné, že nebodujú.

Poznamenal tiež, že sa republikánom „zrejme“ podarilo poraziť v predmestskom obvode vo Virgínii kongresmanku Abigail Spanbergerovú. Keď sme sa onedlho potom dozvedeli, že Spanbergerová svoje kreslo nakoniec uhájila, mohli sme začať tušiť, že tá noc nebude pre republikánov ani veľmi dobrá.

Prečo? Predstavme si plastickú mapu Ameriky, kde sa hory dvíhajú podľa toho, aké ideologicky homogénne je v danom mieste obyvateľstvo. Vzdúvajúca sa vlna zaplaví najskôr nížiny. Najvyššie hory prežijú všetko. Alexandria Ocasio-Cortezová ani nemusela robiť žiadnu kampaň a to, že bola znovuzvolená, médiá sotva zaznamenali. V jej hipsterskom volebnom obvode v Brooklyne ju budú voliť vždy.

Spanbergerová žije v nížine. Je centristka v centristickom volebnom obvode a v minulosti otvorene kritizovala kongresové socialistky, že ich kampaň „defund the police“ stála demokratov hlasy a že Joea Bidena Američania volili preto, „aby sa nemuseli v televízii pozerať na Trumpa“, a nie preto, že by bol „nový Roosevelt“, ktorý má mandát krajine radikálne zmeniť. Ak červená vlna do jej obvodu nedosiahla, znamená to, že sa asi žiadna vlna nekoná.

Na Floride to však republikáni prevalcovali

Cudzinec, ktorý z diaľky drukuje republikánom, však nemusí byť z výsledku zdrvený. Naopak, výsledok obsahuje celkom nádejné oznámenie. Republikánov by mohla začať opúšťať trumpovská horúčka.

Červená vlna sa totiž na jednom mieste konala, a to na Floride. V tomto klasickom „swing state“ (pozri súboj Bush verzus Gore v roku 2000) republikáni zvíťazili na celej čiare. Obhájili senátorské kreslo aj guvernérsky úrad, získali historicky nedobytné demokratické volebné obvody. Guvernér Ron DeSantis zvíťazil takmer o 20 percent. Trump v roku 2020 na Floride tiež vyhral, ale o koľko? O 3,4 percenta. Tie čísla hovoria veľa a určite ich ešte budeme počuť mnohokrát. A aj tí, ktorí ich nahlas opakovať nebudú, si ich veľmi dobre uvedomujú. Najmä dvaja ľudia: Ron DeSantis a Donald Trump.

Trump už je DeSantisom evidentne posadnutý. Pred týždňom ho na mítingu skúsil prekrstiť na „Desanctimonious“ (sanctimonius znamená pokrytecký), ale nejako sa to neujalo. Deň pred voľbami potom priamo povedal, že keby hodlal DeSantis kandidovať na prezidenta, tak by to bola chyba a on by začal verejne hovoriť o tom, čo všetko o floridskom guvernérovi vie. A posťažoval sa, že ho DeSantis vo svojom ďakovnom povolebnom prejave ani nespomenul. To už si aj hociktorý MAGA [Make America Great Again, pozn. red.] republikán môže začať hovoriť: Prečo ten človek toľko chce škodiť úspešnému republikánovi? Nejde mu náhodou len o seba?

Len čo ho táto myšlienka nahlodá, začne si všímať aj ďalšie veci. Ako sa viedlo kandidátom, ktorých Trump podporil? Pozrie sa napríklad do Pensylvánie. Tá pútala veľa pozornosti, pretože tam krátko pred voľbami konečne „vyliezol“ na verejnosť demokratický kandidát Jon Fetterman, ktorý nedávno prekonal mŕtvicu, a ukázalo sa, že nie je v poriadku. Otázky mu musia prepisovať na počítači a v podstate nie je schopný formulovať súvislé zmysluplné vety. A napriek tomu vyhral.

Porazil Mehmeta Oza, celebritného televízneho lekára, o ktorého nominácii rozhodol svojou podporou Trump. Oz v primárkach porazil súpera o jednu desatinu percenta. Demokrati mali už na jar prieskum, podľa ktorého Fetterman Oza porazí, ale toho súpera z primárok by asi nezdolal.

Ak náš republikán obráti svoju pozornosť k ďalším súbojom, ktoré mu môžu robiť radosť, všimne si, že prehrali dvaja demokrati, do ktorých ich strana vkladala veľké nádeje, médiá ich vyhlasovali za nositeľov budúcnosti americkej politiky a dávali na obálky časopisov ich fotografie od slávnej Annie Leibovitzovej.

Demokrati do ich kampaní investovali 140 miliónov dolárov. Lenže tak Stacey Abramsová v Georgii, ako aj Beto O’Rourke v Texase neuspeli. Porazili ich republikáni bez Trumpovej podpory. V Georgii zvíťazilo niekoľko ďalších republikánov vrátane štátneho ministra vnútra známeho tým, že po prezidentských voľbách odolal Trumpovej požiadavke, aby mu „našiel 11 780 hlasov“, ktoré potrebuje na víťazstvo. Naopak, nevyhral Trumpom podporený kandidát na senátora (zatiaľ prehráva a bude sa konať druhé kolo).

Vcelku si bude môcť tento republikán všimnúť, že v piatich štátoch, kde Trump zvíťazil v roku 2016, ale v roku 2020 sa voliči priklonili k Bidenovi – v Pensylvánii, Michigane, Wisconsine, Georgii a zrejme aj Arizone –, nevyhrali žiadni Trumpom posvätení kandidáti. V štáte Washington dokonca obhájil kreslo republikánsky kongresman, ktorý hlasoval za Trumpov impeachment, a na ničení týchto ľudí si Trump dával zvlášť záležať.

Trumpom podporený senátny kandidát J. D. Vance vyhral v Ohiu. Ale zvíťazil tam s 53 percentami, napríklad republikánsky guvernér Mike DeWine, ktorého Trump neznáša, vyhral oveľa viac. Vanceov republikánsky predchodca, ktorého Trump tiež neznášal, predtým vyhral o 20 percent. Výsledok ďalšieho kandidáta, podporeného rovnako ako Vance Trumpom a kalifornským investorom Peterom Thielom, Blaka Mastersa v Arizone, zatiaľ nie je jasný, ale schyľuje sa skôr k demokratom.

Keďže pre Trumpa je zjavne neznesiteľné, keď ľudia venujú pozornosť niečomu alebo niekomu inému ako jemu, v predvečer volieb oznámil, že príde 15. novembra s „dôležitým vyhlásením“. Všetci teraz budú žiť v napätí, či to bude alebo nebude oznámenie prezidentskej kandidatúry. A náš MAGA republikán si možno pomaly začne pripúšťať otázku, či je tento starnúci egomaniak, ktorého nadpolovičná väčšina Američanov neznáša, tým pravým kandidátom (aj keď ho podľa prieskumov zatiaľ väčšina republikánskych voličov podporuje).

Zvlášť, ak je tu floridský guvernér, ktorý síce nepotrebuje stále niekoho urážať, ale zato robí veľmi úspešne vyhranenú republikánsku politiku. A DeSantis tiež nebude môcť odkladať rozhodnutie. Joe Biden, ktorý sa skúšal stať prezidentom niekoľkokrát, až sa mu to na staré kolená podarilo, je skôr výnimkou. Oveľa viac je tých politikov, o ktorých sa svojho času tiež hovorilo ako o nádejných, ale na rozhodujúci krok sa neodhodlali a potom sa ukázalo, že ich chvíľa sa pominula.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.