Krásny nový svet troch veľmocí. Unikátne dáta, ako populácia vníma Čínu, Rusko a USA

V dokumentoch vlád sa hovorí o geopolitickom súperení, v odborných kruhoch o ekonomickom „decouplingu“. Zdá sa, že vízie budúcnosti, aké šíria frekventanti Svetového ekonomického fóra v Davose – alebo, aby sme sa pozreli mimo Západu, inštitúcie svetovej vlády, aké poznajú napríklad fanúšikovia japonských anime –, sú slepým ramenom vývoja. Ruský útok na Ukrajinu strčil Európanom pod nos niečo, o čo sa predtým príliš nezaujímali: ľudia na rôznych miestach nevidia svet rovnako.

Ako? Občas narazíme na údaje o názoroch v rôznych krajinách – najčastejšie ich robí americký Pew Research – ale tie sú útržkovité. Alebo zachytávame rovnako útržkovité správy, ako sa v tej či tej krajine, ktorá si nabrala veľké čínske úvery a nemôže ich splatiť, obrátila verejná mienka proti ázijskej veľmoci. Ale ako často to je? Pozeráme sa na hlasovanie OSN k Ukrajine. Reprezentujú však hlasy vlád postoje verejnosti?

Tím z Centra pre budúcnosť demokracie na univerzite v Cambridgei sa teraz pokúsil zhromaždiť čo najviac prieskumov o názoroch svetovej verejnosti na USA, Rusko a Čínu a harmonizovať ich, aby boli čo najviac porovnateľné. Tvrdí, že sa mu podarilo pokryť 97 percent svetového obyvateľstva. A špeciálne sa zameral na vývoj názorov od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu, kde sa mu podarilo pokryť 83 percent ľudstva.

Rozhodli sa skúmať výhradne postoje k uvedeným trom krajinám, ale nie k Európe alebo k nejakej veľkej európskej krajine. Musíme brať ich rozhodnutie také, aké je, aj keď vlastne do určitej miery pohľad na smerovanie sveta predurčuje.

Kto má rád Rusko, má rád aj Čínu

Aj tak prináša množstvo zaujímavých poznatkov. Jedným z nich je, že aj v tomto obmedzenom výbere sú postoje k Číne a Rusku úplne previazané. Kto má rád Rusko, má rád aj Čínu, a naopak. Krajín, kde by to neplatilo, je zanedbateľne. Ďalším základným poznatkom je, že tieto postoje sa v poslednom desaťročí polarizovali. Narástol počet tých, ktorým boli tieto krajiny ľahostajné, a už nie sú. Vyspelý svet – kam autori radia tradičný Západ plus Japonsko a Južnú Kóreu – a Latinská Amerika sa čoraz tesnejšie prikláňajú k USA a čoraz viac nemajú radi Čínu a Rusko. Tí ostatní ich však radi majú.

Proamerická časť sveta je bohatšia, ale tá pročínska má viac ľudí. Invázia na Ukrajinu ubrala rusko-čínskemu bloku len málo. To skôr utvrdila primknutie Západu k Amerike. Obľuba Ruska v Európe v priebehu poslednej dekády klesla z 39 na 23 percent už v predvečer invázie na Ukrajinu, uvádzajú autori. Dnes je na dvanástich percentách. K poklesu došlo všade vrátane najviac proruských krajín, kde autori ako príklad uvádzajú Grécko (zo 69 na 30), Maďarsko (zo 45 na 25) a Talianska (z 38 na 14). Priaznivci Ruska sú tu teraz azda viac na očiach a viac ich počuť, ale v skutočnosti slabnú.

„V krajinách, kde prevládali negatívne postoje voči Rusku v roku 2021, negatívny sentiment v roku 2022 len zosilnel,“ uvádzajú autori. „V kontraste s tým v krajinách s väčším podielom občanov s pozitívnym pohľadom na Rusko vidíme posuny všetkými smermi.“ Áno, existujú na svete krajiny, kde sa ľuďom ruský vpád na Ukrajinu páči. Obľuba Ruska stúpla v Číne, v Srbsku, v Saudskej Arábii a v Malajzii. V Indonézii, Macedónsku, Bosne, Arménsku, v Thajsku alebo v Egypte zostala rovnaká (a vysoká).

Niečo podobné sa odohralo vo viacerých témach. Trumpovo intermezzo vo väčšine vyspelých krajín aj v Latinskej Amerike Spojeným štátom uškodilo, ale len dočasne. Epidémia covidu sa premietla do poklesu obľúbenosti Číny. Lenže kým vo vyspelom svete iba ďalej utvrdila nedôveru, ktorá už zapustila korene, v „globálnom juhu“ sa to ukázalo tiež len ako výkyv. Jednoduché cifry treba brať s rezervou. Nehovoria nám napríklad, či je typický postoj občana určitej krajiny vlažný, alebo to priemerné číslo skrýva vyrovnané tábory priaznivcov a odporcov. Ani by asi nebolo dobré robiť silné závery o nejakej jednotlivej krajine. Štúdia sa zameriava na regióny a dlhodobé trendy.

Ak Európa vystupuje zo štúdie (ale čiastočne vďaka jej koncepcii) len ako spoluhráč Spojených štátov, veľkým neutrálom je potom India. Miliardová, ekonomicky rastúca krajina, ktorej obyvatelia i politici si udržujú viac-menej rovnakú vzdialenosť od Ameriky, od Číny aj od Ruska. Predstavy Západu, že vývoj by mal Indov konečne presvedčiť, že ich miesto je na Západe, sa nenaplnili. Ani u politikov, ani vo verejnosti, v ktorej obľuba Ruska po invázii klesla, ale len nepatrne. To je len jeden z príkladov, ktorý nám pripomína, že naše „čítanie“ toho, čím sa ľudia riadia, asi nie je úplné alebo správne.

Ďalší príklad: Mytológiu amerického imperiálneho zasahovania v Latinskej Amerike počas studenej vojny pozná každý. A napriek tomu sa juhoamerické obyvateľstvo cíti čoraz bližšie USA. A aj v Madurovej Venezuele alebo Ortegovej Nikarague – autoritárskych režimoch, ktoré stavajú na antiamerickej agitácii. V mnohých krajinách v rozvojovom svete, aj tých, ktoré priemernými číslami spadnú do rusko-čínskeho tábora, na tom Amerika nie je zle.

Antiamerické grafiti sú fotogenické, ale nepredstavujú väčšinový názor. V niektorých oblastiach hrajú úlohu špecifické okolnosti. Napríklad na Blízkom východe je popularita USA celkovo malá, ale od roku 2012 trvalo rastie a Trumpovo úradovanie, počas ktorého sa niekoľko arabských krajín zmierilo s Izraelom, Ameriku nepoškodilo, naopak. Varovanie expertov pred hnevom „arabskej ulice“ bolo mimo. Dôležitejší bol zjavne koniec „vojny s terorizmom“. Ďalším zaujímavým lokálnym javom je rast obľuby Ruska a Číny v oblasti, ktorú autori vymedzujú ako „frankofónnu Afriku“. Aj tam aktivistickej zahraničnej politike Emmanuela Macrona chýba to najdôležitejšie – výsledky.

Vojna vo „vzdialenej krajine“

Obyvateľ Západu by si myslel, že je normálne postaviť sa na stranu menšej krajiny, na ktorú svojvoľne zaútočil jej sused. Ale evidentne to tak nie je. Pre väčšinu ľudí na svete je to vojna vo „vzdialenej krajine, o ktorej vieme málo“, a väčšiu úlohu zohrávajú iné faktory. A nejde len o to, že tí ľudia sa nechajú presvedčiť ruským naratívom. Rovnako tak by si človek myslel, že krajina, ktorá do sveta vypustí vírus, spôsobiaci najväčšiu pandémiu od španielskej chrípky, a odmieta sa baviť o tom, ako a prečo sa to stalo, za to zaplatí reputačnú cenu. Ale Čína ju zaplatila len vo vyspelom svete.

Ľudia vo svete sú oveľa „geopolitickejší“ a menej „moralizujúci“. Vládnu dlhodobé a štrukturálne faktory a záujmy. Autori sa na niektoré sporadicky zamerali. Potvrdila sa im hypotéza, že peniaze vplyv majú. Tam, kam Čína zamerala svoje investície v rámci programu Jeden pás, jedna cesta, na to podpora Číny zareagovala. A to je 4,6 miliardy ľudí. „Tam majú dve tretiny ľudí na Čínu pozitívny názor v porovnaní s iba štvrtinou (27 percent) v krajinách, ktoré sa na programe nezúčastnia,“ uvádzajú autori.

Takže naše vyzobávanie správ o tom, kde všade viedli čínske investície k protestom, sú práve tým – vyzobávaním. Na druhej strane, Čína dnes projekt obmedzuje. Pretrváva hlavne súboj o krajiny, ktoré sú kľúčovými dodávateľmi surovín pre nové technológie. A tam krajina draka vedie. A vôbec nie je isté, že Západ má alebo dlhodobo bude mať viac peňazí. Autori uvádzajú, že demokratické krajiny sa prikláňajú viac k Amerike, ale tu ide trochu o otázku definícií. Zaujímavejšie je, že zistili, že aj podobné, ale subjektívne meradlo – ako sú ľudia spokojní s fungovaním demokracie vo svojej krajine –, negatívne koreluje s podporou Číny a Ruska.

Intuitívne to má zmysel. Ľudia nadávajúci na režim bývajú zároveň tí, ktorí majú radi pevnú ruku. A keď je vaša skúsenosť s vládou, ktorá sama seba označuje za demokratickú, negatívnu, nemáte problém prikloniť sa ku krajine označovanej za autoritársku. To je varovanie aj pre tých západných politikov, ktorí hovoria o budovaní „aliancie demokracií“ alebo obrane „medzinárodného poriadku založeného na pravidlách“. Potrebujeme spojencov aj v krajinách, kde na to neprisahajú.

Autori skúsili ešte jednu zaujímavú vec. Z hodnotových prieskumov vytiahli „index sociálneho liberalizmu“, do ktorého zhromaždili dáta o podpore pre hodnoty individualizmu, slobody voľby, osobnej autonómie a podobne vrátane postojov k homosexualite, užívaniu drog či prostitúcii. A konštatujú, že „západný svet sa posúva progresívnym smerom, zatiaľ čo iné kultúry vo svete nie – a tá medzera sa s časom rozširuje“. A našli koreláciu medzi konzervatívnymi sociálnymi hodnotami a podporou pre Rusko a Čínu. „Táto asociácia bola pred desiatimi rokmi (štatisticky) slabá, ale dnes je celkom zreteľná,“ uvádzajú.

Žiadny návrat

Tento poznatok nezahrnuli do takzvaného exekutívneho zhrnutia na začiatku textu. Efekt im však vychádza rovnako silný ako pri programe Jeden pás, jedna cesta. Treba vziať na vedomie, že každé ostentatívne vyvesenie dúhovej vlajky na ambasáde, každý tvít ministerstva zahraničia o slobodnej voľbe osobných zámien je záťaž, ktorú si západná diplomacia svojvoľne ukladá a neguje tým svoje ostatné snahy. Ako sa hovorí v Amerike, „go woke, go broke“. Teda, voľne preložené, osvoj si woke ideológiu a skončíš.

Je to nový svet, žiadny návrat k niečomu, čo by sme poznali. V ňom má Západ tú nevýhodu, že bráni to, čo považuje za jediné možné a správne. Rusko má naproti tomu tradíciu svojho uvažovania o geopolitike a Čína nevidí dôvod, prečo by ako najväčší národ so starobylou kultúrou nemala byť číslo jeden. Vďaka tomu, že my prisaháme na otvorenosť, do nás oni vidia lepšie ako my do nich (napríklad si neuvedomujeme, že globálny internet už neexistuje).

Aj takýto rozparcelovaný svet bude potrebovať nejakú spoločnú „platformu“. Dohodnú sa bloky na nejakej regulácii zbraní, akú zdedili hlavne USA a Rusko? Bude ešte vôbec možné robiť globálny biznis? Alebo, naopak, budú, tak ako v niektorých sci-fi filmoch, globálne firmy to jediné, čo bude svet spájať? A hlavne, poznáme svoje slabé a silné miesta?

Text vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.