Moderné otroctvo nepotrebuje reťaze. Naďalej prežíva ako utajený svedok ľudskej chamtivosti a zloby

Dňa 2. decembra si pripomíname Svetový deň zrušenia otroctva, ktorý sa dátumovo viaže s prijatím Dohovoru Organizácie Spojených národov o potláčaní obchodovania s ľuďmi a zneužívania iných na prostitúciu z roku 1949. Cieľom tohto dňa je zamerať pozornosť nielen na minulosť, ale predovšetkým na súčasné formy moderného otroctva.

Pohľad do histórie sa zvyčajne pristaví pri známom článku 4 Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN z roku 1948, ktorý o tejto problematike hovorí jasnou rečou: „Nikto nesmie byť držaný v otroctve alebo v nevoľníctve, všetky formy otroctva a obchodu s otrokmi sú zakázané.“

Tomuto vyhláseniu predchádzali iniciatívy jednotlivých krajín. Veľká Británia zrušila otroctvo vo svojich kolóniách v Indii roku 1761, hoci až „Slavery Abolition Act“ z roku 1834 znamenal jeho zrušenie v celej britskej koloniálnej ríši. Podobný krok urobilo aj Francúzsko o 15 rokov neskôr. Rovnakým smerom sa v roku 1865 vybrali aj USA, keď trinástym dodatkom k ústave oficiálne zrušili otroctvo. Verejný záujem vzbudil prípad „mierneho“ oneskorenia, keď ratifikácia tohto najznámejšieho dodatku ústavy štátom Mississippi bola oficiálne potvrdená až v roku 2013, teda o 148 rokov neskôr.

Napriek týmto formálnym opatreniam naďalej existovali na európskej pôde dohody, ktoré umožňovali mocnostiam v ich kolóniách použitie nútených prác. Formálne zrušenie otroctva teda neznamenalo automaticky jeho zrušenie aj v praxi. Nestačila ani spomínaná jasná reč Všeobecnej deklarácie ľudských práv či Dohovoru OSN, k zrušeniu otroctva sa muselo v roku 1956 pridať ešte ďalších 40 krajín. Hoci otroctvo dnes už nie je v žiadnej krajine sveta legálne, často len zmenilo krytie a naďalej prežíva ako „utajený svedok“ ľudskej chamtivosti a zloby.

Moderným otroctvom trpí až 50 miliónov ľudí

Tohtoročné septembrové odhady Medzinárodnej organizácie práce (ILO) varujú, že v posledných rokoch značne pribúda počet prípadov nútených prác i manželstiev. Aktuálna správa odhaduje, že v roku 2021 trpelo až 50 miliónov ľudí pod formami moderného otroctva, z čoho 28 miliónov sa nachádzalo v nútených prácach a 22 miliónov uviazlo v nútených manželstvách.

Hrozivo pôsobí aj porovnanie, podľa ktorého sa počet ľudí v modernom otroctve od roku 2016 zvýšil o 10 miliónov. Drastickou kapitolou moderného otroctva je detská nútená práca, keďže deti predstavujú približne jednu štvrtinu novodobých otrokov. Často sa pritom zdôrazňuje, že svoj podiel na celej situácii máme aj my, európski spotrebitelia. Existujú viaceré internetové stránky, ktoré na základe vami zadaných údajov vyrátajú, koľko otrokov na/pre vás momentálne pracuje.

Práve k tejto provokatívnej otázke vedie aj nemecká autorka Evi Hartmannová v rovnomennej knihe z roku 2016. (Wie viele Sklaven halten Sie?) Ako profesorka manažmentu zásobovacích reťazcov na univerzite Erlangen – Norimberg sa dlhodobo zaoberá jednoduchou otázkou, odkiaľ daný produkt pochádza.

Z rôznych východísk prichádza k logickému záveru, že lacné výrobky majú privysokú cenu, ktorú musí draho zaplatiť niekto v inom kúte sveta. Ako riešenie teda navrhuje bojkot produktov pochádzajúcich z moderného otroctva. Účinnou cestou by podľa nej mohli byť „zákony, ktoré od spoločností vyžadujú, aby preukázali dodržiavanie ľudských práv na všetkých úrovniach dodávateľského reťazca. To by nás spotrebiteľov mohlo zachrániť od toho, aby sme sa dostali k otrokárskym produktom.“

Všeobecne známou sa stala certifikácia tovaru značkou Fairtrade, ktorá má minimalizovať riziko vykorisťovania a moderného otroctva. Niektoré humanitárne organizácie (Unicef, Humanium) však upozorňujú, že celoplošný bojkot kúpy „otrokárskych“ produktov by mohol mať fatálne následky vedúce k ešte väčšej biede už beztak chudobných ľudí. Vo svojich návrhoch sa preto zameriavajú na odstránenie hlbšieho problému, ktorým je podľa nich práve chudoba.

Odpoveď Cirkvi

Častou výčitkou na adresu Cirkvi od jej vzniku je nedostatočná angažovanosť v boji za odstránenie otroctva ako inštitúcie. Prístup k tejto otázke vysvetlil pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike Spe salvi. Pripomenul, že kresťanstvo neprinieslo sociálno-revolučné posolstvo, ale niečo celkom iné: premenilo spoločnosť zvnútra tým, že z ľudí, ktorí stáli proti sebe ako páni a otroci, urobilo v Kristovi bratov a sestry. Oslobodzujúce posolstvo evanjelia znie: „Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi.“ (Gal 3,28)

Rovnako pápež František od začiatku svojho pontifikátu vystupuje ako neúnavný advokát chudobných a marginalizovaných, dôkazom čoho je hneď jeho prvá Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium z roku 2013: „Vždy ma zarmucovala situácia tých, ktorí sa stali predmetom rozličných foriem obchodovania s ľuďmi. Chcel by som, aby bolo počuť Boží výkrik adresovaný všetkým: „Kde je tvoj brat?“ (Gn 4, 9). Kde je tvoj brat otrok? Kde je ten, ktorého každý deň zabíjaš v malej ukrytej továrni, v sieti prostitúcie, v deťoch zneužívaných na žobranie, v tom, ktorý musí pracovať tajne, pretože nemá možnosť svoju prácu legalizovať? Netvárme sa, že sa nič nedeje. Mnohokrát sme toho súčasťou. Táto otázka je pre všetkých!“ (211)

Svetový deň zrušenia otroctva tak nie je len spomienkou, ale súčasne aj dôležitou úlohou, ktorú treba vyriešiť na viacerých frontoch. A ako to už občas býva, symptómy len zakrývajú hlbšie korene. Trefne to vystihol o. Anton Srholec: „Problém slobody a otroctva, bohatstva a chudoby. Stačí jediný chýbajúci zmysel a ste otrokom.“