Prišiel deň D a myslela som si, že som dostatočne pripravená. Bola som vyzbrojená radami od skúsených, pripravila som si spacák, karimatku, dve deky. Keď sa blížila hodina môjho odchodu z domu, začala som na seba vrstviť oblečenie. Skončila som pri čísle sedem. Viac sa nezmestilo, už by som si nezapla bundu. K tomu som pridala dva šály a čiapku a so súmrakom som vyrazila z domu.
Už vo výťahu som si uvedomila, že rukavice ostali v skrini. Keď som sa po ne vrátila, mala som zakrytú už aj poslednú nezaodetú vrstvu tela.
Električka poslúži na útek?
Som na mieste v Novej Cvernovke. Vonku sú tri stupne. Pripravujem si dnešné lôžko a pod spacák a karimatky kladiem ešte dva kartóny v domnienke, že som na noc pod širákom maximálne pripravená. Nebola som. V blízkosti počujem električky a v duchu si hovorím, že ak náhodou nevydržím, nebudem aspoň tak ďaleko kráčať na spoj domov.
"Posteľ" som si strategicky umiestnila na miesto, kde by malo čo najmenej fúkať. Zhodou okolností to bolo pri saune. Nie som síce nejaký ich fanúšik, ale do takej rozohriatej sauničky by som si počas tej noci rada zašla aspoň miliónkrát. Zariadenie však nefungovalo, tak som sa na ňu mohla len pozerať a predstavovať si, aké by v nej bolo príjemne teplo.
Do zápisníka si píšem poznámky a uvedomujem si, že mojich sedem vrstiev oblečenia pomerne postačuje, ale ruky som podcenila. Pri písaní mi už začínajú krehnúť prsty, a preto prechádzam na plán B. Pocity a dojmy si budem radšej nahrávať na mobil. Teplota postupne klesá na dva stupne Celzia.
Prihovára sa mi Fín, ktorý sa na akcii ocitol náhodou a celkom nechápe, čo tam robíme. Najprv si myslel, že nemám, kde spať... Dali sme sa do reči. Priblížila som mu život ľuďí bez domova, ktorých je na Slovensku približne 23-tisíc a takéto noci zažívajú bežne. Zaujalo ho to.
Po desaťminútovom rozhovore som sa s ním rozlúčila a s dvoma termoskami čaju som sa vybrala za ďalšími ľuďmi, ktorí sa rozhodli prežiť túto noc na ulici. Novinárov na akcii bolo viac, svoje zastúpenie tu mali aj televízia i rádio. K našej žurnalistickej skupinke sa po chvíľke pridali dvaja študenti.
Pri rozhovore s nimi som sa ešte viac utešovala, že som sa na túto noc pripravila veľmi dobre. Nikto nemal na sebe viac vrstiev ako ja. Študent Jakub nemal dokonca ani spacák, z internátu si vzal len perinu, mysliac si, že to postačuje. Odvážny chalan. Keďže nemal šál, chcela som mu jeden zo svojich požičať, no veril si a s poďakovaním ho odmietol.
Čas pri družnom rozhovore a s termoskou v ruke ubehol ako voda. Mnohí ľudia okolo nás už spali (po desiatej totiž vypli sprievodnú hudbu), a keďže sme ich nechceli vyrušovať a najmä moje dve termosky sa už vypili, pobrali sme sa spať. Teplota klesla pod bod mrazu.
Po polnoci prišla kríza
Keď potom ulíham do studenej postele, počujem iba ticho. Znamená to, že električky už nechodia. Vyťahujem mobil, púšťam nahrávanie a hovorím: „Je jedna hodina v noci, električky nejazdia, ostávam do rána.“ Veď ani ľudia bez domova si nemôžu počas chladnej noci povedať, končím a idem do tepla.
Posledná nahrávka je po pol tretej nadránom. Znie asi takto: „Dostavila sa prvá vážna kríza, odumierajú mi prsty na nohách, je mi zima, bojím sa, že to nevydržím.“ Ak by som stratila mobil a niekto by si to náhodou vypočul, neviem, čo by si pomyslel. Možno by si položil otázku, či to ten človek napokon vydržal.
A pokiaľ ide o tú poslednú nahrávku, nebolo to preto, že som to po nej vzdala. Okrem totálne skrehnutých prstov na nohách začal totiž pomaly odumierať aj môj telefón. Ľudovo povedané mrzol, ako keď vám v práci zamrzne počítač a vy si neviete spomenúť, či ste si vôbec uložili rozpísaný článok.
Prešla ďalšia hodina, stále nespím. Vonku je už mínusová teplota. Pozerám sa na ľudí okolo, vyzerajú úplne pokojne, ako by snívali už druhý sen. Nikto sa nehýbe, nemrví. Nechápem ich, ja som si nevedela nájsť ani tú správnu polohu. Noc bola v ten deň jasná a nebo ožarovali hviezdy. Pozerám sa na Veľký voz. Teda, opísala by som vám aj ďalšie súhvezdia, keby som ich som vedela správne identifikovať. Ešte tak Malý voz, ale ten nenachádzam.
Mám pocit, že prešla aspoň hodina odvtedy, ako som sa naposledy pozrela na mobil, ubehlo však len sedemnásť minút. Sú tri minúty po tretej a stále nespím. Vstávam z postele a dávam si malú prechádzku, nech sa mi aspoň trochu rozprúdi krv žilách. Predpokladám, že ma to zahreje. Účinok nebol taký, ako som si to predstavovala.
Ľudia naokolo stále "sladko"spia, len ja s jednou dievčinou sme stále hore. No aj tú to okolo štvrtej hodine nadránom zlomilo a na chvíľu zadriemala. Ostala som v tom sama. Teda okrem toho všadeprítomného ticha. Čakám na ráno, aby som mohla ísť domov. Zamýšľam sa nad tým, či som to vôbec zvládla, keď už teraz rozmýšľam nad odchodom a odpočítavam posledné hodiny. Pár, ktorý ležal popri mne, to o pol piatej balí a odchádza.
Ráno je vykúpením
Znova počujem zvuk ranných električiek. Aspoň viem, že sa blíži koniec môjho nočného utrpenia. Tešilo ma, že sa to už o pár hodín skončí. Rozmýšľam nad tým, čo si počas takýchto chladných nocí hovoria ľudia bez domova, keď vedia, že ich na druhý deň čaká rovnako studená noc, ak nie ešte chladnejšia.
Začiatkom decembra je vonku tma ešte aj o šiestej ráno. Teplota stále nestúpa, je jeden stupeň pod nulou. O pol siedmej vidím prvých spáčov, že sa zobúdzajú. Vstávam aj ja a idem sa s novými kamarátmi podeliť o skúsenosti.
Každému sa podarilo zaspať aspoň na chvíľku. V dobrom im závidím, no ešte viac obdivujem ľudí, ktorí takéto noci prežívajú dennodenne. A tí si na rozdiel od nás nemôžu ráno povedať, že idú domov do tepla. Pre nich sa to jednou studenou nocou nekončí. Opätovne si uvedomujem, že sa na ľudí bez domova sa netreba pozerať cez prsty. Veď ľudské osudy sú často nevyspytateľné a mnohí z nich majú túžbu vrátiť sa k "normálnemu" životu. A vyžaduje si to od nich oveľa viac chcenia a úsilia, ako od nás, ktorí sme sa v takejto životnej situácii neocitli. Je teda namieste vyjadriť im aspoň trochu solidarity a podeliť sa napríklad o oblečenie, ktoré máme doma navyše.
Našťastie som pri prespávačke neochorela, no také šťastie nemajú vždy ľudia bez domova a nie je ojedinelé, že končievajú v nemocnici podchladení, či dokonca so zápalom pľúc.
Teraz sa však už aj ja budem môcť pridať k mojim kamarátom z ulice a porozprávať im o mojich pocitoch, ktoré som zažila počas mojej chladnej noci vonku. Po niekoľkých dňoch už viem, že by som si túto akciu zopakovala aj o rok. Dovtedy už isto zabudnem na to, aká mi bola strašná zima.
A mimochodom, nie všetky rady od mojich konzultantov z ulice som využila. Vlastne som vypila len teplý čaj. Na chlieb so slaninou a čokoládu som vôbec nemala chuť.
