Zosadením posledného rímskeho cisára vládnuceho z Ravenny došlo podľa slov klasika antických dejín „k bezhlučnému pádu ríše“. Iróniou osudu posledný cisár niesol meno zakladateľa Ríma Romula a prvého cisára Augusta. Na tróne sedel ledva jeden rok a je možné, že mu ani nezačala rásť brada, keď sa stal politickým dôchodcom. Vďaka mladému veku však prežil svoju ríšu a neodišiel do hrobu spolu s ňou.
Rím sa vyvinul z mesta na vládcu Itálie a potom na ríšu ovládajúcu Stredomorie a veľkú časť Európy. V 5. storočí sa všetko vrátilo akoby v kruhu do Itálie a skončilo osobou dospievajúceho dieťaťa, ktoré bolo bábkou v rukách svojho otca. Tak ako aj jeho „ríša“ sa stala bábkou v rukách mocných mužov, až si jeden povedal, že bolo dosť hry a pretvárky a ukončil 1 200 rokov trvajúci príbeh. V úvode som použil názov štúdie Arnalda Momigliana La caduta senza rumore di un impero nel 476 d. C. (Tichý pád jednej ríše v r. 476 po Kristovi), ktorú publikoval pred polstoročím a jej názov zľudovel medzi historikmi. S tichým pádom by sme však mohli polemizovať a Rimania, verní svojej náture drsných chlapov, minimálne poriadne kopali, kým dodýchali.
V polovici 5. storočia už obyčajní ľudia vedeli, že ríša padla a život sa úplne zmenil. Písomné pramene sú plné tragédií, pesimistických opisov až beznádeje. Jedným z literárnych dokladov sú aj spisy galského kňaza Salviana, ktorý našiel útočisko v príjemnom kláštore Lérins na Ostrove sv. Honorata na Azúrovom pobreží, kde reflektujúc svoj predchádzajúci život pri rýnskej hranici napísal: „Kde sú dnes dávne bohatstvo a česť Rimanov? Rimania dávnych čias boli najmocnejší, my sme dnes bez sily. Boli obávaní, dnes sme to my, kto sa bojí. Barbari im platili tribút, dnes sme my poplatníci barbarov. Naši nepriatelia nás nechávajú platiť za samé svetlo dňa a právo žiť musí byť vykúpené. Ach, aké to nešťastia doľahli na nás! Do akého stavu sme zostúpili! Dokonca musíme ďakovať barbarom za to, že sa môžeme od nich vykúpiť.“