Rím sa vyvinul z mesta na vládcu Itálie a potom na ríšu ovládajúcu Stredomorie a veľkú časť Európy. V 5. storočí sa všetko vrátilo akoby v kruhu do Itálie a skončilo osobou dospievajúceho dieťaťa, ktoré bolo bábkou v rukách svojho otca. Tak ako aj jeho „ríša“ sa stala bábkou v rukách mocných mužov, až si jeden povedal, že bolo dosť hry a pretvárky a ukončil 1 200 rokov trvajúci príbeh. V úvode som použil názov štúdie Arnalda Momigliana La caduta senza rumore di un impero nel 476 d. C. (Tichý pád jednej ríše v r. 476 po Kristovi), ktorú publikoval pred polstoročím a jej názov zľudovel medzi historikmi. S tichým pádom by sme však mohli polemizovať a Rimania, verní svojej náture drsných chlapov, minimálne poriadne kopali, kým dodýchali.
Katastrofa 5. storočia
V polovici 5. storočia už obyčajní ľudia vedeli, že ríša padla a život sa úplne zmenil. Písomné pramene sú plné tragédií, pesimistických opisov až beznádeje. Jedným z literárnych dokladov sú aj spisy galského kňaza Salviana, ktorý našiel útočisko v príjemnom kláštore Lérins na Ostrove sv. Honorata na Azúrovom pobreží, kde reflektujúc svoj predchádzajúci život pri rýnskej hranici napísal: „Kde sú dnes dávne bohatstvo a česť Rimanov? Rimania dávnych čias boli najmocnejší, my sme dnes bez sily. Boli obávaní, dnes sme to my, kto sa bojí. Barbari im platili tribút, dnes sme my poplatníci barbarov. Naši nepriatelia nás nechávajú platiť za samé svetlo dňa a právo žiť musí byť vykúpené. Ach, aké to nešťastia doľahli na nás! Do akého stavu sme zostúpili! Dokonca musíme ďakovať barbarom za to, že sa môžeme od nich vykúpiť.“
Ríša dospela do tohto stavu po vojenských katastrofách na začiatku 5. storočia, keď Germáni vyplienili mnohé oblasti v Itálii a Galii, čo vyústilo do nižšieho výberu daní a nedostatku financií na vojsko v čase, keď ich najviac potrebovali. Navyše po značnú časť 5. storočia ríša prišla o výnosy z Hispánie, ktorú obsadili germánske kmene a presmerovali si ich do svojich pokladníc. Skutočná katastrofa vo financiách nastala obsadením Severnej Afriky Vandalmi v 30. rokoch, lebo išlo o najbohatšiu oblasť Západu a obilnicu Ríma. V tomto období zmizla celá tretina západorímskych vojenských jednotiek a neboli viac ani nominálne obnovené, čo nasvedčuje katastrofálnym porážkam na bojiskách, lebo len na hlavu porazené jednotky sa neobnovovali.
Rimania vyvinuli obrovské, ale v konečnom dôsledku márne úsilie udržať aspoň bohatšie pobrežné oblasti pri Stredozemnom mori. Niekoľko pokusov dobyť Severnú Afriku bolo napospol neúspešných a veľmi sa nedarilo ani znovuobsadenie Hispánie, ktorá sa len dočasne vrátila pod Rím. Napríklad neúspešná výprava proti Vandalom v roku 468 vyšla Východorímsku ríšu, ktorá ju financovala, takmer na dvojročné príjmy z daní. Zachrániť Západ bolo ekonomicky nemožné.
Čas generalissimov
Koncom 60. rokov sa ríša scvrkla na Itáliu, časť Balkánu, juh Galie a pár území na severe Galie. K ríši ešte nominálne patrili vyplienené Noricum (dn. Rakúsko) a Mauretania (dn. Maroko, Alžirsko), kde sa držali posledné zvyšky rímskeho vojska a nejakí obyvatelia miest.
V tej situácii Rímu vládli poľní velitelia (magistri militum po latinsky), pre ktorých anglosaská historiografia používa trochu anachronistický, ale atraktívny termín generalissimo (napr. Stilicho, Aetius, Ricimer). Išlo o mužov rímskeho, ale často aj germánskeho pôvodu, ktorí menovali a zosadzovali cisárov podľa svojej ľubovôle. Oni boli skutoční držitelia moci. Na sklonku ríše významné miesto získali Germáni. Najprv mali silné postavenie Vizigóti a po nich sa viac presadzovali Burgundi. Po Ricimerovej smrti v roku 472 sa hlavným veliteľom italskej armády stal jeho synovec Gundobad, syn burgundského kráľa. Aký bol však stav, nazvime ho, Italského kráľovstva, dosvedčuje aj fakt, že Gundobad sa v roku 473 alebo 474 radšej odobral robiť politiku do domáceho kráľovstva po smrti svojho otca a bojovať proti svojim bratom. Neistá perspektíva kráľovského stolca v Burgundsku vyzerala lepšie, ako byť hlavným veliteľom rímskeho vojska v Itálii.
Pokus Rimanov zachrániť ríšu – Julius Nepos a Orestes
V Itálii vzniklo mocenské vákuum. V roku 474 Konštantínopol podporil ako cisára Julia Neposa, ktorého základňa bola v Dalmácii a ktorý zdedil zvyšky kedysi elitnej ilýrskej armády. Zosadil Gundobadovho cisára Glyceria a spravil z neho biskupa. Boje o trón na Západe mali niekedy aj pokojnejšiu dohru. Okolo germánskych generalissimov sa pohybovali aj dôstojníci rímskeho pôvodu a jedným z nich bol Orestes. Pochádzal z vojenskej rodiny z Panónie a kedysi robil sekretára Attilovi. Okrem toho sa aj zúčastnil na dvoch diplomatických misiách do Konštantínopolu, kde odovzdal cisárovi Theodosiovi II. ponižujúci odkaz od Attilu. Rimania sa pokúsili zabiť nebezpečného soka, tak Attila nechal ústami Oresta patrične dourážať cisára. Bol to Attilov verný muž, ktorý si vybral novú mocnosť. Niekedy po smrti svojho zamestnávateľa, alebo až rozpade Hunskej ríše, našiel cestu naspäť do Itálie a robil vojenskú kariéru. Jeho otec a svokor boli dôverníkmi skvelého vojvodcu Aetia a patrili do západorímskej diplomatickej delegácie, ktorá prišla vyjednávať na Attillov dvor v roku 449. Jedna rodina bola rozkročená na oboch stranách zahraničnej politiky. Po Aetiovej vražde v roku 454 si jeho prívrženci stále zachovali istý vplyv aj pod Ricimerom a asi oni prichýlili Oresta.
Po tom, čo sa Julius Nepos stal cisárom v Itálii, vybral Oresta za magistra militum, hlavného veliteľa vojska. Jeho voľbou asi chcel zmieriť dve vojenské frakcie – svoju ilýrsku a italskú, a tým posilniť svoje postavenie v Ravenne. Zároveň Orestes svojím pôvodom mal bližšie k Dalmácii a možno aj väzby na tú oblasť. Na úplnom sklonku ríše sa rímski dôstojníci pokúšali zachrániť ideu Ríma, ale asi sa podstatne rozchádzali v názoroch na záchranu, čo sa veľmi skoro ukázalo. Julius Nepos zveril Orestovi výpravu do južnej Galie, ale prepočítal sa. Orestes sa s vojskom obrátil proti cisárovi, ktorý ušiel z Ravenny späť do Dalmácie koncom augusta 475.
Posledný rímsky cisár
31. októbra 475 Orestes vybral za cisára svojho syna Romula, ktorý si pribral druhé meno Augustus, lenže história si ho zapamätala trochu zosmiešňujúco ako Augustula, t. j. malého Augusta. Keď ho posadili na trón, bol ešte len na prahu puberty. Jeho otec asi nemohol zasadnúť na trón, pretože si poškvrnil meno spoluprácou s Attilom a možno si pamätali jeho správanie v Konštantínopole. Východný dvor jednoznačne potreboval. Radšej preto vybral syna a on so svojím bratom Pavlom boli šedé eminencie za trónom.
Ravennský dvor pravdepodobne už dlho žil v sebaklame o svojej dôležitosti. Rútiacim sa ríšam sa to stáva. Alebo aspoň všade o nej rozprával, lebo propaganda fungovala a priťahovala ľudí, ktorí si nevedeli spočítať veci ako Gundobad. Pri nástupe Romula na trón určite dvorský rétor ospevoval obnovu ríše pod druhým Romulom a Augustom a návrat šťastných časov. Robili to vždy, nehľadiac na katastrofálnu situáciu. Razili mince s mladým cisárom, ktorého vyobrazili ako bojovníka a na reverz vyrazili postavu bohyne víťazstva Victoriu. Victoria niesla v ruke kríž, starý symbol úspešného kresťanského cisára Konštantína. Silná propagandistická trojkombinácia Romula, Augusta a Konštantína však v realite nebola nič platná. Vyhlásenia o vlastnej veľkosti už Rím neurobili veľkým.
Čo reálne robil cisár a jeho otec, nevieme. Nezachovali sa ich zákony, žiadne nápisy, nič. Asi len manažovali hrozby, snažili sa získať uznanie konštantínopolského dvora, izolovať Julia Neposa v Dalmácii a pokúšali sa riešiť otázky súvisiace s italskou armádou, ktorá asi bola priveľká a daňové výnosy nestačili na jej udržiavanie. Už dlhšie boli na stole žiadosti o pôdu na usadenie sa Germánov.
O všetkom nakoniec rozhodli Germáni a prekazili Rimanom ich plány. Po páde Hunskej ríše do Itálie prichádzali rôzne germánske skupiny bojovníkov aj aristokracie, ktorá stratila svoju pozíciu v domácich krajoch a skrachovanci sa ponúkali do služieb krachujúcim. Slávna povesť Ríma stále fungovala a nejaké peniaze boli v obehu. Tak sa do italskej armády dostalo značné množstvo Rugiov a Skírov a ich reprezentantom v hodnosti veliteľa cisárskej gardy bol Odoakar, ktorý patril do skírskej kráľovskej dynastie. Jeho otec kedysi tiež slúžil u Attilu spolu s Orestom. Paradoxne, služobníci veľkého Attilu vládli upadajúcemu Rímu.
Finančnú tieseň vojakov sa rozhodol využiť Odoakar, ktorý im sľúbil pôdu. Porazil Oresta, dal ho popraviť a 4. septembra 476 prenikol aj do Ravenny, kde padol Orestov brat Paulus. Nad malým cisárom sa zľutoval a nechal ho žiť. Do Konštantínopola odoslali cisárske klenoty a plášť a vyhlásili, že ríša mala už len jedného cisára v Konštantínopole. Cisár Zeno odpísal Odoakarovi, aby uznal Julia Neposa za cisára, čo on aj formálne urobil a razil mince s jeho podobizňou, ale na druhej strane sa mu nedovolil vrátiť do Itálie a rímsky cisár ešte pár rokov dožíval v Dalmácii. Rimania už nikdy nedosiahli na najvyšší stupienok moci a zostali slúžiť novým germánskym pánom ako cenní radcovia a technokrati. Cisárska moc odišla zo Západu a začali nový vek pod vládou germánskych kráľov.
Romulus Augustulus na dôchodku
Odoakar poslal Romula na doživotnú dovolenku k brehom Neapolského zálivu, kde si rímske elity už celé storočia užívali. O tridsať rokov neskôr nový vládca Itálie Ostrogót Theodorich napísal list akémusi Romulovi bez titulov, kde mu obnovil apanáž 6 000 solidov (cca 27 kg zlata) ročne. Dosť úbohý plat pre bývalého cisára, lebo v lepších časoch to bol základný žold pre 1 000 radových vojakov. Stredne bohatý senátor mal v lepších časoch príjem okolo 100 000 solidov ročne. Časy sa však definitívne zmenili a Romulus sa musel uspokojiť s vilou na „Azúrovom pobreží“ a s nadačným grantom pre vyslúžených politikov, aby nezavadzal a venoval sa ničnerobeniu.
Podľa tradície žil na mieste stredovekého hradu (castellum Lucullanum), kde kedysi bol na dôchodku aj cisár Tiberius a nakoniec tam vznikol kláštor, do ktorého uložili ostatky svätého pustovníka Severina z Norica. Odoakar sa zastavil za svätcom známym zázrakmi a proroctvami pred cestou do Itálie. Severinus mu sľúbil svoje modlitby a predpovedal mu: „Choď do Itálie. Choď. Teraz si skromne odetý, ale čoskoro budeš dávať bohaté dary mnohým.“ Odoakar nikdy nezabudol na svätého muža, a keď posledných Rimanov pri Dunaji trápili Rugiovia a vyplienili aj Severinov kláštor, spravil trestnú výpravu a zničil Rugijské kráľovstvo. Rimanov evakuoval do Itálie a preniesol aj kosti Severina. Romulus okrem apanáže dostal aj zaujímavý dar. Relikvie najväčšieho svätca tých čias mu poskytovali ochranu, požehnanie a boli milým gestom od Odoakara, že jeho život bol v bezpečí.