Heinrich Reuss (alebo – ako pravdepodobne on preferoval – Henrich XIII.), knieža z Reussu, patrí k starobylému nemeckému šľachtickému rodu. Od konca 13. storočia sa všetci mužskí členovia rodu volajú Henrich na počesť cisára Svätej ríše rímskej Henricha VI., ktorý im daroval územie, o ktoré sa opierala ich moc. Číslovanie Henrichov je ľahko zmätočné. V hlavnej línii sa pokračuje do stovky a potom sa začína znova od jednotky. Vo vedľajších líniách počet Henrichov vždy rastie do konca storočia, potom sa začína znova.
Konšpirátori patrili k hnutiu Ríšskych občanov. Tento obskúrny spolok verí, že druhá nemecká ríša, teda nemecký štát vytvorený zjednotením v roku 1871, stále existuje. Tvrdí, že nemecká revolúcia v roku 1918, ktorá zvrhla cisárstvo a zaviedla republiku, nemá žiadnu legitimitu. Všetky nemecké štáty, ktoré nasledovali, to znamená Weimarská republika, hitlerovské Nemecko, spolková republika aj NDR, sú neplatné. Za jedinú právoplatnú hlavu Nemecka považujú Henricha Fridricha Pruského, súčasnú hlavu rodu Hohenzollernovcov a priameho potomka posledného nemeckého cisára Viliama II.
Monarchizmus je v Nemecku skôr okrajový politický smer. Podporuje ho zhruba 10 percent Nemcov. Niektoré monarchistické spolky sa zdajú celkom neškodné. Napríklad Ewiger Bund vydáva svoje vlastné pasy v štýle hohenzollernovského Nemecka, do ktorého sa následne snažia získať pečiatky bývalých vládnucich rodov vo viere, že tak dostanú občianstvo zaniknutého cisárstva.
To Ríšski občania sú, naopak, spolok radikalizovaných dôchodcov. Nemecká polícia jednu takúto bunku rozbila už na začiatku novembra. Viedla ju sedemdesiatpäťročná bývalá učiteľka. Členom bol päťdesiatštyriročný účtovník. Priznali sa k plánu uniesť Karla Lauterbacha, nemeckého ministra zdravotníctva a architekta tamojších lockdownov.
Imidž neškodného spolku bláznov kazia nacistické sympatie niektorých členov. U spomínaného účtovníka polícia našla uniformu SS a hnutie sa snažilo nájsť podporu pre svoje plány u Vladimira Putina, aj keď sa nezdá, že by u vládcu Kremľa našli pochopenie.
Je škoda, že nemeckí monarchisti zrejme naozaj koketujú s pravicovým extrémizmom. Správne poňatý nemecký monarchizmus by mohol byť umierňujúcou ideológiou, ktorá by otupovala tie najhoršie excesy na ľavici aj na pravici. Jedným z menej známych zlomových okamihov dejín je smrť nemeckého cisára Fridricha III. Ten sa považoval za pacifistu a liberála a plánoval zmeniť nemeckú ústavu po britskom vzore. Cisár by sa stal iba symbolickou figúrou, kancelár a vláda by boli zodpovední parlamentu. Fridrich však žiadne reformy nestihol, vládol iba 99 dní, než zomrel na rakovinu hrtana. Jeho autokratický syn Viliam II. potom svojou neschopnou zahraničnou politikou pomohol rozpútať prvú svetovú vojnu. To je, samozrejme, úskalie monarchie. Trónu sa môže ujať tak osvietený vládca, ako aj šialenec.
Svoje by o tom mohli rozprávať Briti, ktorí musia ďakovať Bohu, že Harry sa narodil až ako druhý. Ten dnes spoločne so svojou ženou Meghan rozpútal vlastný puč. Na Netflixe začína dokumentárny seriál o ich utrpení a zasahovaní do ich životov. Briti tejto dvojice už majú plné zuby. Na jednu stranu sa neustále sťažujú na nedostatok súkromia, na druhú sa neustále pchajú do médií. Najlepšie to vystihol titulok denníka Daily Star: Hanblivý pár vyhýbajúci sa publicite sa podelí o najintímnejšie tajomstvo s ôsmimi miliardami ľudí. Napriek Harrymu a Meghan je vysoká popularita britskej kráľovskej rodiny najlepším vyznamenaním stability, ktorú Spojenému kráľovstvu poskytuje. Nech sa v politike deje čokoľvek. Možno to je to, čo nemeckí monarchisti hľadajú.