Tie krízy doliehajú na celý Západ. Na Európu ale podstatne silnejšie ako na Ameriku. V dôsledku týchto troch kríz sú ceny energií v Európe násobne vyššie a priemerné zdražovanie v Európskej únii je oproti Spojeným štátom v pomere 11,5 percenta k 7,7 percenta.
Zákon proti zdražovaniu
Do tejto vypätej situácie sa po odstrihnutí od ruského plynu stali Spojené štáty so svojím skvapalneným plynom (LNG) jedným z kľúčových dodávateľov strategickej suroviny do Európy. Tým jej v kritickej dobe výrazne pomohli. Lenže zároveň vyvolali v Európe kritiku za to, že jej LNG predávajú násobne drahšie, než za koľko ho ponúkajú doma.
„Nepovažujem za úplne priateľské, keď nám predávajú ich LNG za cenu trikrát až štyrikrát vyššiu ako na domácom trhu. To je dvojaký štandard vo chvíli, keď veľmi dobre vedia, že Európa nemá inú možnosť, ako požadovanú cenu platiť,“ vyhlásil koncom októbra francúzsky prezident Emmanuel Macron. Nemecký minister hospodárstva Robert Habeck sa len sťažoval, že by od Američanov čakal „viac solidarity“. Macron spomenul aj ďalšiu líniu a obvinil Spojené štáty z novej vlny protekcionizmu. Z toho, že chráni svoje vlastné výrobky daňovými úľavami.
Nebolo to nič úplne nové. Zvýhodnenie amerického tovaru pod titulkom „Buy American“ robia Spojené štáty v niektorých strategických odboroch už nejaký čas. Zákon The Buy American Act bol prijatý už v roku 1933 za prezidenta Hoovera a nariaďuje americkým verejným inštitúciám, aby v zákazkách dávali prednosť domácim dodávateľom. Spojené štáty ho časom museli mierne upravovať, aby bol v súlade s pravidlami o voľnom obchode Svetovej obchodnej organizácie. Vždy sa ale týkal len verejných inštitúcií, nijako nezvýhodňoval americké firmy v obchode medzi súkromníkmi.
Platilo to až do tohtoročného apríla, keď sa Spojené štáty rozhodli pre svoju vlastnú verziu európskeho Green New Dealu. Administratíva Joea Bidena sa rozhodla prepojiť boj s infláciou s cestou k bezuhlíkovej ekonomike. Presadila daňové úľavy pre všemožné investície do zelenej ekonomiky. Pod podmienkou, že budú od amerických dodávateľov. A, samozrejme, aj od dodávateľov z krajín, s ktorými majú Spojené štáty uzavreté dohody o voľnom obchode. Ide predovšetkým o Kanadu a Mexiko.
Donald Trump síce pri svojom ťažení za výhodnejšie obchodné podmienky pre Američanov rozbúral Severoamerickú zónu voľného obchodu (NAFTA), obratom ju však nahradil pre Američanov výhodnejšiu USMCA (dohoda medzi Spojenými štátmi, Mexikom a Kanadou). Američania teda môžu so zľavou na daniach nakupovať aj kanadský a mexický tovar. Nie však tovar z Európskej únie.
Rokovania o voľnom obchode medzi oboma brehmi Atlantiku známe ako Transatlantická obchodná a investičná dohoda dohoda (TTIP) sa nikdy nedotiahli do konca. Zabrzdili ich také témy, ako európske obavy z geneticky modifikovaných potravín. U nás sa pri vyjednávaní tejto dohody rozbehli fámy v štýle, že to zničí farmárske trhy. Takže voľný obchod medzi Európou a Amerikou stále chýba.
O čom sú americké úľavy
Preto do daňových úľav nebol zaradený európsky tovar. Obrí balík zliav z daní sa volá Inflation Reduction Act, zákon na zníženie inflácie. Práve daňovými úľavami má zraziť cenu „zeleného“ tovaru. Počíta sa, že daňové úľavy by v najbližších rokoch mali dosiahnuť 369 miliárd dolárov. Je to takmer dvakrát väčšia suma ako v Európe tvrdo kritizované nemecké dotácie na zníženie cien energií, ktoré majú dostať aj veľké firmy. Berlín na nich chce vyplatiť 200 miliárd eur (5,5 bilióna korún). Rozdiel medzi Američanmi a krajinami Európskej únie je ale v tom, že sa na jednej strane Atlantiku rozdávajú dotácie a kompenzácie, ktoré priamo prerozdeľuje štát. V Spojených štátoch Bidenova administratíva ponúka zľavy z daní. Najskôr si tie peniaze musíte zarobiť, aby ste mohli zľavu využiť.
Pre európsky biznis je to ale zásadné ohrozenie. Prakticky to má fungovať tak, že keď si kúpite elektromobil značky Tesla, dostanete zľavu na dani. Pokiaľ si ale zaobstaráte elektromobil napríklad od Volkswagenu alebo Audi, na žiadnu zľavu nárok nemáte. To isté platí pre ďalší vybraný „zelený“ tovar. Americké veci preto budú výrazne lacnejšie ako európske.
Keď k tomu pripočítame fakt, že americkí výrobcovia majú násobne lacnejšie energie ako ich európski konkurenti, znamená to pre európsky priemysel obrovskú stratu schopnosti konkurovať. Pre mnohé krajiny vrátane Nemecka sú práve USA najdôležitejší obchodný partner pre vývoz. Krajiny Únie sú najväčším dovozcom do Spojených štátov. Obrovský prebytok v obchode s Nemeckom bol jedným z dôvodov, prečo sa Donald Trump dlhodobo obúval do Európskej únie a žiadal zníženie ciel na americký tovar.
Do toho prišiel v apríli americký zákon na znižovanie inflácie, ktorý priniesol novú vlnu protekcionizmu. Európe, ktorá mala veľa svojich starostí s energetickou krízou, vojnou na Ukrajine a vysokou infláciou, trvalo až do jesene, kým výrazne zareagovala. Taktovky sa ako obvykle ujal francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý sa na americký protekcionizmus v štýle tradície ochrany národných šampiónov snažil odpovedať ochranárstvom tých európskych. Začal presadzovať alternatívu v podobe „Buy European“ (Nakupuj európske). S tým narážal u menej ochranárskych európskych štátnikov. Minulý týždeň sa Macron vybral do Bieleho domu za Joem Bidenom. A získal, prekvapivo, prelomový sľub amerického prezidenta.
„Môžeme urobiť vylepšenia, ktoré budú znamenať, že pre európske krajiny bude jednoduchšie podieľať sa na inflačnom zákone. Bude ich ale potrebné pripraviť. Nikdy som nechcel, aby sa z programu vyradili naši spojenci, ktorí s nami spolupracujú. To naozaj nikdy nebol zámer. Európa je späť na palube. Chceme v Amerike vytvoriť nové miesta v priemysle. Ale nie na úkor Európy,“ vyhlásil Biden po rokovaní s Macronom.
Program by sa podľa neho mal rozšíriť nielen na krajiny, ktoré sú s Amerikou v zóne voľného obchodu, ako Mexiko a Kanada, ale na všetkých spojencov. Zatiaľ je to Bidenov sľub, ktorý, ako správne hovorí, je teraz potrebné odpracovať. Zmenu zákona na zníženie inflácie bude potrebné presadiť v Kongrese, kde už po nedávnych voľbách nemajú väčšinu demokrati, ale republikáni. Takže začlenenie európskych firiem si vyžaduje aj ich súhlas.
Diskusia o výhodách pre európske firmy, prirodzene, vracia pozornosť späť k Transatlantickej obchodnej a investičnej dohode, ktorá už roky leží ľadom. Vývoj posledných rokov ukazuje, že svet od éry globalizácie mieri do doby uzatvárania sa do oddelených blokov. Európa si teraz naplno uvedomuje, že sama prosperovať nemôže a Ameriku nutne potrebuje. Preto sa ponúka vízia voľným obchodom prepojeného atlantického priestoru. Uzatvárajúci sa svet a zhoršujúce sa vzťahy s Čínou k tomu Európanov aj Američanov priamo tlačia.
Kto zarába na plyne pre Európu
Vo Washingtone Macron preberal aj ceny amerického LNG pre Európu. Tu je ale na prvom mieste otázka, kto tie ceny dvíha. Medzi exportnými cenami z amerických prístavov a európskou referenčnou cenou, za ktorú sa plyn obchoduje v holandskom uzle TTF, sú totiž obrovské rozdiely. Kto je za tie vysoké ceny zodpovedný? Dlhodobé kontrakty s americkými dodávateľmi LNG majú totiž podpísané veľké európske firmy. Ten vôbec najväčší má francúzska spoločnosť TotalEnergies.
Web Politico v článku Prečo je lacný americký plyn v Európe tak drahý? dochádza k presvedčivému záveru, že ho z veľkej časti zdražujú európski obchodníci. Cheniere Energy je jedným z najväčších amerických ťažiarov. „Deväťdesiat percent z toho, čo vyťažíme, predávame cez sprostredkovateľov. Našimi najväčšími zákazníkmi sú tie najväčšie európske energetické firmy Enel, Endesas, Naturgys, Centica a Engie,“ vymenováva najväčších západných obchodníkov s plynom Corey Grindal, viceprezident firmy Cheniere, ktorá tento rok predala sedemdesiat percent svojej ťažby do Európy.
Upozorňuje, že priemerná cena, za ktorú pri exporte predáva, je 115 percent ceny v Henry Hub, odkiaľ sa vyváža, plus tri doláre. Prepočítané na megawatthodiny je to 33 eur. Lenže v rovnakom čase už je cena v spomínanom európskom referenčnom bode TTF 119 eur za 1 MWh. Kto ten rozdiel inkasuje?
Niečo je určite cena dopravy. Ten rozdiel je ale násobne vyšší. Aby európski politici nezistili, že kritizujú Ameriku za nesolidárne ceny LNG, ktoré ale v skutočnosti ženú nahor obrovskými maržami európski obchodníci. Veľmi často národní šampióni svojich krajín, ako francúzsky Total alebo Engie.
To ukazuje, aký obrovský problém bude v Európe pri hľadaní nového funkčného modelu trhu s energiami. Tie sú na jednej strane vysoko strategickým bezpečnostným záujmom a na druhej by v ideálnom prípade mali byť veľmi konkurenčným podnikaním, zrážajúcim cenu čo najnižšie. V tejto chvíli to zjavne nefunguje a veľkí národní energetickí šampióni na kríze veľmi zarábajú. Emmanuel Macron by sa mal sťažovať najskôr u nich, až potom vo Washingtone.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.