Populizmus v západnej politike nie je teoreticky prepracovaný svetonázor. Vznikol skôr zo zakorenených krívd, než z existujúcich ideológií a teoretici sa za ním odvtedy naháňajú.
Medzi týchto naháňačov patria aj akože priatelia populizmu, intelektuáli, ktorí sa snažia na trumpizmus, brexit alebo čokoľvek, čo sa deje v Taliansku či Francúzsku, prišiť svoje agendy. Ale aj kritici populizmu sú vždy na love, túžia nájsť nejakého temného čarodejníka, nejakú éminence grise, ktorej myšlienky môžu dať ich obavám obsah.
V posledných rokoch sa vďaka tomuto hľadaniu stal mikrocelebritou Curtis Yarvin, programátor, ktorý roky písal ťažko pochopiteľnú kritiku moderného liberalizmu pod pseudonymom "Mencius Moldbug" a od polovice do konca druhého desaťročia 21. storočia sa stal súčasťou širšieho okruhu reakcionárov zo Silicon Valley.
Na rozdiel od niektorých iných postáv z tejto skupiny, Yarvina netreba karikovať, aby sa z neho stal nepriateľ liberálnej demokracie. V svojom presvedčení je priamočiary, verí, že súčasný poriadok – podľa neho oligarchia riadená systémom elitných inštitúcií (vrátane novín New York Times), ktoré nazýva "katedrála" – by mal byť zvrhnutý a nahradený monarchiou digitálneho veku, výkonným riaditeľom-kráľom.
V profiloch Yarvina, či už nepriateľských alebo zvedavých, môžete vidieť, ako sa snaží prepojiť tento svetonázor s normálnou politikou. Pri dostatočnom úsilí môžete chaos zo 6. januára interpretovať ako protomonarchistický taktický manéver. Prípadne môžete vziať tie najkrotkejšie Yarvinove myšlienky a čítať ho ako zástancu trochu imperiálnejšieho prezidenta, než je obvyklé, niečo ako pravicového Franklina Roosevelta. Ale pri oboch interpretáciách pretrváva hlboký rozdiel medzi jeho radikálnymi predstavami a reálnou americkou politikou.
Možno by sme však Yarvina nemali čítať primárne ako teoretika americkej politickej reality. V súlade so svojimi koreňmi v technologickom priemysle je skôr teoretikom virtuálnej reality a jeho argument v prospech monarchie sa v skutočnosti týka najlepšieho spôsobu, ako vládnuť vznikajúcim kniežatstvám sociálnych médií.
Premýšľal som o tom pri sledovaní prevzatia Twittera Elonom Muskom (o ktorom má Yarvin čo povedať). V istom zmysle je to, čo sa deje, kapitalizmus ako sme naň zvyknutí: nový výkonný riaditeľ vyhodí starú gardu, hľadá nové zdroje príjmov, a tak ďalej.
V iných ohľadoch však prevzatie pripomína skôr predmoderný politický boj – konflikt medzi cirkevnou a monarchickou autoritou, medzi klerikmi a kráľom.
Musk tvrdí, že chce, aby Twitter slúžil ako digitálne námestie. Zdá sa však, že ide o chybu v žánri: Sociálne médiá obsahujú aspekty námestia, ale v podstate ide o väčšiu paralelnú realitu, prototyp pohlcujúceho virtuálneho sveta, ktorý sa Markovi Zuckerbergovi doteraz nepodarilo vybudovať. Je to miesto, kde ľudia vytvárajú spoločenstvá a spojenectvá, pestujú priateľstvá a sexuálne vzťahy, kričia a flirtujú, fandia a modlia sa. A to všetko sa deje nadnárodne, systém sa šíri cez hranice a zároveň dohliada na to, kto ich môže prekročiť.
Twitter je teda v istom zmysle novým druhom politického zriadenia, miestom, ktoré ľudia nielen navštevujú, ale aj obývajú. A pre politiku je rozhodujúce, kto určuje pravidlá občianstva, kto je vykázaný, ostrakizovaný alebo uvrhnutý do väzenia na Twitteri. Zúrivé a nadšené reakcie na Muskovo prevzatie sa podobajú zúrivým a nadšeným reakciám na prezidentské voľby, pretože v oboch prípadoch zmena vedenia skutočne ovplyvňuje to, ako ľudia prežívajú svoj každodenný život.
S tým zásadným rozdielom, že zatiaľ nikto nemá presvedčivú predstavu o tom, ako by mala demokracia sociálnych médií vyzerať. Takže namiesto volebných možností je na výber riadenie, aké mal Twitter kedysi, s triedou kleriov presadzujúcou pravidlá a normy trochu netransparentne, na základe teológie súčasného progresivizmu, alebo personalizované riadenie, aké má teraz, s cárom Elonom I., ktorý vydáva amnestie a zároveň vysvetľuje, že Alex Jones zostane navždy vyhostený, pretože cár má osobné dôvody nenávidieť každého, kto zneužíva smrť detí.
Ak je to tak, teórie monarchie a oligarchie sú prudko relevantné pre virtuálnu politiku, aj keď sú ako teórie reálnej americkej republiky prehnané. Týka sa to aj marxistického teoretizovania, ako aj Yarvinovej reakcionárskej analýzy: Tak, ako môže byť jeho progresívna "katedrála" potenciálne ukázať väčšiu moc nad Twitterom ako nad Amerikou, tak aj trieda pravicových miliardárov alebo trieda "šéfov" môže skôr ovládnuť virtuálnu politiku ako tú reálnu.
Existuje aj niečo ako dynamický vzťah medzi virtuálnou mocou a politikou reálneho sveta. Zatiaľ však nevieme, kam to celé bude smerovať. Vyvinie sa facebookové Metaverse do bodu, keď bude viac záležať na tom, kto vládne kráľovstvám sociálnych médií, ako na tom, kto sedí v Bielom dome? Pomstí sa realita a podriadi virtuálnu sféru demokratickej autorite, ktorá dostane pod kontrolu jej spôsoby stredovekej politiky?
Kým sledujeme, ako Musk vládne dekrétmi, môžeme s istotou povedať len to, že (až kým sa vyriešia otázky príjmov, ktoré vždy mätú monarchov) je dobré byť kráľom.
Článok pôvodne vyšiel v denníku The New York Times. Všetky práva vyhradené.