Vlády hádžu centrálnym bankám pod nohy vidly
Súčasná vysoká inflácia pri rastúcich úrokových sadzbách pripomína 80. roky v Spojených štátoch. Po šéfovi americkej centrálnej banky pomenovaný takzvaný Volckerov šok v podobe ostrého rastu sadzieb sa vpísal do učebníc a študenti, ktorí nimi dnes listujú, nachádzajú množstvo paralel. Od osemdesiatych rokov sa toho však tiež veľmi zmenilo a jedným z najviditeľnejších problémov je masívny nárast verejného dlhu.
Budova Európskej centrálnej banky vo Frankfurte nad Mohanom. Foto: TASR/AP
Budova Európskej centrálnej banky vo Frankfurte nad Mohanom. Foto: TASR/AP
Záleží, na aké meradlo dlhu sa pozrieme, ale štandardné pomerové ukazovatele dlhu k HDP v západnom svete od Volckerovej éry vyrástli na dva- až päťnásobok. Akékoľvek zvyšovanie úrokových sadzieb sa tak prepisuje na oveľa väčší balík štátnych dlhopisov a s tým rastie aj tlak na rast dlhovej služby, teda na objem zaplatených úrokov z naakumulovaného dlhu. Covidové roky tomu nijako nepomohli, práve naopak, sú to za dlhý čas roky s najrýchlejším rastom dlhu.
Kým boli sadzby v eurozóne na nule a vyzeralo to, že sa zo dna nikdy neodlepia, bol problém s dlhovou službou odsunutý na druhú koľaj, naopak, aktívne to štáty tlačilo do vyššieho zadlžovania. S Európskou centrálnou bankou v chrbte to bolo ešte o dosť jednoduchšie, pretože tá aktívne nakupovala v rámci kvantitatívneho uvoľňovania dlhopisy krajín eurozóny od Nemecka nakoniec aj po zadlžené Grécko.
Výsledkom je rast dlhovej služby na hrubom domácom produkte, ktorý napríklad v Spojených štátoch v budúcom roku zrejme vyskočí na 3,5 percenta, teda na najvyššiu úroveň od druhej svetovej vojny. To všetko v čase prichádzajúceho ostrého spomalenia ekonomiky a rastúcich sadzieb. Rast ekonomiky je vo vzorci dlhu tým, čo ho znižuje, naopak, rastúce sadzby dlh zvyšujú. V súčasnosti sa nám stretáva oboje a aj keby vlády verejné financie nekonsolidovali, zadlženie by rástlo.
Lenže vlády nevedia nič nerobiť a snažia sa všemožne pomáhať domácnostiam a firmám zasiahnutým vysokými cenami energií a klesajúcim dopytom. Zvyšovať dane v súčasných a prichádzajúcich ekonomických problémoch sa im nechce a ani to nedáva príliš ekonomického zmyslu. Výdavky vlády krátiť nevedia a pri starnúcej populácii v rozvinutom svete nie je s nákladmi na dôchodky a zdravotníctvo spolu so školstvom dosť priestoru na hľadanie niekoľkých percent hrubého domáceho produktu na úsporách. Je to nepopulárne a prinieslo by to obrovské zmeny.
Vlády si zvykli na pomoc počas pandémie a plošné rozdávanie peňazí len hádže imaginárne vidly do snáh centrálnych bánk zvyšovať sadzby a krotiť infláciu. Centrálne banky to nemali ani tak ľahké, ale vlády im to vôbec neuľahčujú. V 80. rokoch sa Volcker mohol pustiť do ostrého zvyšovania sadzieb bez toho, aby mal strach, že zbankrotujú celé štáty. Centrálne banky to dnes nemajú vôbec jednoduché, ale vlády im to ani trochu neuľahčujú. Skôr naopak.
Tento článok vám prinášame vďaka spolupráci so spoločnosťou Numbrs.
