Čo príde po globalizácii

V onom nadšení sme však zabudli na starú pravdu, že bohatnutím a vzájomnou závislosťou sa svet nestáva nutne bezpečnejším a odolnejším. Naopak, môže byť krehkejší a zraniteľnejší. Najmä stávka na „westernizáciu“ Číny aj Ruska jednoducho nevyšla. Akokoľvek sa o to určite úprimne a s chybami a prešľapmi globálny hegemón v podobe Spojených štátov snažil. Niežeby výsledky jeho snaženia neboli v minulosti impresívne. Dnešné Japonsko, Južná Kórea, ale aj prepojená Európa sú úspešným výsledkom povojnovej snahy Ameriky o otvorenejší, slobodnejší a aj pre ňu menej nebezpečný a menej násilný svet. Francis Fukuyama sa dokonca optimisticky domnieval, že víťazstvom v studenej vojne takto Amerika zvíťazila akosi dejinne, raz a navždy a úplne nezvratne. Nestalo sa.

V prípade „krajiny nových trhov“ (Číny) a „krajiny lacných zdrojov“ (Ruska), teda dvoch kľúčových bývalých komunistických veľmocí, sa však stalo čosi iné. Ich obyvatelia síce často chceli vyšší západný životný štandard, zato ich vládcovia v žiadnom prípade nechceli západný štandard politický, právny a ústavný, alebo aspoň nie úprimne.

A každé nadýchnutie sa z ekonomického marazmu minulosti nerobilo z týchto krajín nudné demokracie, ale postupne skôr klasické, čoraz viac svojmu okoliu nebezpečnejšie autokracie, s vlastnými záujmami, víziami sveta a chuťou dominovať. Či už vojensky (keď to nejde inak) ako v prípade Ruska, alebo akosi „celostne“ a totálne ako v prípade Číny. Rád globalizácie a otvorenosti vytváral alternatívne veľmoci, vyzývateľov a popieračov svetového poriadku práve tej istej otvorenosti. V prípade Číny potom aj priamo strategického rivala Ameriky, ktorý ju s pýchou svojej mnoho tisíc rokov trvajúcej histórie chce zosadiť z pozície svetovej mocnosti číslo jeden a už sa tým nijako netají.

Osudnú negatívnu úlohu v predposlednej fáze tohto strategického súboja zohral exprezident Barack Obama, ktorý sa vo svojej veľkorysej naivite domnieval, že tieto ašpirácie na ovládnutie vrcholu „svetovej mocenskej hory“ sa otupia tým, že Číne a ďalším podiel na hegemónii sám ponúkne. Odtiaľ projekty, ako G 20 a všetky úvahy o inkluzívnom svetovom vládnutí, dohodách s Iránom a pod. Tie si, samozrejme, bytostní autokrati vždy preložia ako slabosť. Nie je potom prekvapením, že na obamovské blúznenie reagoval americký volič presunom k opačnému extrému, teda k Donaldovi Trumpovi, ktorý, naopak, deklaroval, že na vrchol kopca nikoho nepustí a bude ho hájiť aj so zbraňou v ruke. Odkaz toľko nemilovaného Trumpa v tomto ohľade je dnes v americkej zahraničnej politike silnejší a medzi hlavnými stranami navyše zdieľanejší ako odkaz Obamov.

Západným pozorovateľom môže možno pripadať paradoxný práve vývoj v Číne, pretože žiadna iná krajina nedokázala vytiahnuť taký obrovský počet ľudí z chudoby za taký krátky čas, ako práve ríša stredu. A to len za použitia tej najsilnejšej a pritom nehmotnej západnej zbrane: voľného trhu, slobody vlastniť a podnikať a otvorenia ekonomiky svetovým investíciám, inováciám a konkurencii. Tento nespochybniteľný fakt brilantne popísal aj jeden z najslávnejších liberálnych ekonómov všetkých čias, nositeľ Nobelovej ceny Ronald Coase [pozri Ronald H. Coase a Ning Wang: Veľká čínska kapitalistická revolúcia, 2019 – pozn. red.]. Treba však dodať, že za svoj vzostup vďačí Čína aj nefér praktikám smerom k zahraničiu a nedodržiavaniu zásad Svetovej obchodnej organizácie (WTO), ktoré sa jej naivne tolerovalo práve s ohľadom na jej veľkosť a na vieru v jej „westernizáciu“.

Pritom bolo už dlhší čas vidieť, že Čína predstavuje akýsi špecifický mix kapitalizmu, socializmu, totality a nacionalizmu. K tým druhým dvom izmom smeruje silnejšie po roku 2012. Definitívne prestala byť vnímaná ako budúci adept západného sveta najneskôr v okamihu, keď sa jej neobmedzeným vládcom stal zatiaľ naneurčito dnešný prezident Si Ťin-pching. Pre bežný západný poriadok je vždy nebezpečné, ak v akejkoľvek krajine vládne jediná osoba, ktorá môže čokoľvek. Tým skôr, ak vládne v krajine systémovo významnej. To je popretím zmyslu bŕzd a protiváh, na ktorom poriadok pravidiel slobodného sveta stojí. Ak navyše uplatňuje program kolektívnej „národnej hrdosti“, teda program tvrdo nacionalistický, a pokračuje v politike „hanizácie“, teda násilného premiestňovania väčšinového obyvateľstva na území obývanom menšinami, je katastrofa už dávno v chode. Osud Taiwanu napovie zvyšok príbehu. Ako napovie aj osud Ukrajiny v prípade Ruska a jeho súčasného cára.

Zaujímavé je, že obe tieto krajiny pritom nedisponujú tým, čo by najskôr chceli najviac. Na rozdiel od Ameriky či časti Európy neinšpirujú. Vyspelý svet až na veľké výnimky (TikTok) nekopíruje, neimituje a nevzýva dnešnú čínsku či ruskú kultúru, celebrity, sociálne a iné médiá, hudbu, filmy, formáty relácií, univerzity, ich politické témy debát a často neadoptuje ani ich produkty, značky a spôsoby zábavy či trávenie voľného času. To všetko je západný štandard, ktorý stále kopírujú na Východe, nie naopak. Čína vyrába západné produkty a Rusko na ich výrobu a spotrebu dodáva Západu energiu. Nie opačne. A aj hlasovanie nohami, teda migrácia ľudí, najmä solventnejších či vzdelanejších, prebieha stále smerom na Západ, nie opačne. Aj finančne a menovo.

Ako to cynicky zhrnul americký ekonóm a bývalý minister financií Larry Summers, keď sa ho opýtali, či môže nejaká mena v dohľadnom čase ohroziť úplne dominantné a v čase neklesajúce svetové postavenie amerického dolára: „Ako by mohla, keď Európa je múzeum, Japonsko starobinec a Čína väzenie?“ Rusko je v tomto zmysle ekonomicky hlboko pod rozlišovacou schopnosťou tohto brilantného a arogantného pozorovateľa sveta. To len Západ so sebabičovaním, sebaobviňovaním a kultúrnymi vojnami sám zneistel vo svojej úlohe a prestal si vážiť hodnoty, ktoré mu existujúcu dominanciu umožnili. A spôsobil tak mimoriadny nárast sympatií menšej časti vlastných obyvateľov k totalitným čínsko-ruským alternatívam a zosilnil nenávisť k sebe u mnohých ďalších.

Ako ďalej, Západ?