Školská psychologička: Deti súčasnej generácie nikdy neživorili, na pandémiu neboli pripravené

Aké následky sa dajú pozorovať?

Na Slovensku sa zatiaľ nerobila celostná štatistika, ako narástli psychické problémy počas pandemického obdobia. Z USA bol od začiatku roka 2019 do konca roka 2020 zaznamenaný trojnásobný nárast symptómov úzkosti a depresie. Podľa týchto údajov boli u 40 percent americkej populácie zaznamenané príznaky úzkosti alebo depresie. Je to veľmi veľa. Akoby sa normou stávalo mať problémy, a nie byť zdravý.

Pred koronou som si robila terapeutický výcvik a pamätám si, že bolo pomerne ťažké si zohnať cvičných klientov. Po korone je to naopak. V našom centre Enoia niekedy nestačíme odpisovať na správy a dávať termíny, klientov veľmi pribudlo. Stalo sa, že ľudia ma žiadali o typy na terapeutov napríklad v Bratislave a ozvali sa späť s tým, či by nemohli chodiť online alebo dochádzať, lebo všetci majú plno.

Pri deťoch je to ešte horšie, psychológov, ktorí pracujú s deťmi, je menej. Markantný nárast zrejme nesúvisí len s koronou, ale aj s ďalšími fenoménmi, napríklad s vojnovým konfliktom na Ukrajine, ktorý prišiel bezprostredne po koronakríze. Treťou krízou je tá ekonomická. Ide o fenomén krízy po kríze. Mnoho ľudí, ktorí predtým žiadnu psychologickú pomoc nevyhľadávali, ju zrazu potrebujú. Veľmi často bojujú predovšetkým s úzkosťou.    

Psychológovia vravia, že deti a mládež ešte nemajú životnou skúsenosťou vyvinuté stratégie zvládania tlaku. Čomu čelí dorast, keď je vystavený takémuto stresu?

Ako ľudia sme vyzbrojení na to, aby sme čelili stresu. V minulosti sme čelili vojnám a morom. Vždy sme to nejako zvládli. Človek je pripravený zvládnuť veľa. Lenže deti našej generácie doteraz nemuseli zvládnuť nič vážnejšie, nikdy nečelili žiadnej väčšej frustrácii. Neznamená to, že musia byť rozmaznané alebo že boli ofukované za každú malú bolesť. Rešpektovaný český odborník Zdeněk Matejček povedal, že základným problémom dnešných detí je to, že neživoria. Všetko majú na dosah často jedným digitálnym klikom, dokonca aj dobré známky v škole dokážu ľahko získať, je podstatne ľahšie dostať sa na strednú školu a na vysokú školu. Takmer každé dieťa má dobrý mobil, aj tie zo sociálne slabšieho prostredia.

Deti neboli pripravené na to, že môže prísť niečo ťažké. Našlo nás to nepripravených. Bola som nejaký čas v Keni a videla som deti, ktoré sú zvyknuté na živorenie a dokonca aj na to, že ich blízki zomierajú. Sú zvyknuté, že nemajú všetko, že sú niekedy hladní a ich odolnosť je väčšia. Základ mohol byť v nevypestovanej psychickej imunite. Naše deti bez nej vyšli do sveta a skolil ich psychologický vírus. 

Čo sa psychicky dialo s deťmi počas lockdownu, keď sa ocitli zavreté doma a pred domácim prostredím nemali kam ujsť?

Prejavili sa v prvom rade efekty sociálnej izolácie. Dohnali nás aj naše vyspelé technológie. Ľudia začali veriť, že majú zázračný účinok, že ide o niečo, čo nám dokáže suplovať sociálny kontakt. Niekedy to prakticky fungovalo, deti si písali cez chat ešte aj keď sedeli vedľa seba v škole. Vybudovali si tam nejakú samostatnú realitu a uverili, že im dokáže nahradiť skutočnú sociálnu realitu. Lenže cez pandémiu sme si uvedomili, že človek neprestáva byť sociálnym tvorom len kvôli tomu, že má technológie. Náš evolučne vyvinutý mozog vie, že potrebuje spoločnosť, ak sme sami, chýba mu to a cíti sa zle. Cez pandémiu sme si naplno uvedomili, že digitálna „blízkosť“ je len pseudoblízkosť, ktorá nenahradí „live“ kontakt.

Obzvlášť to platí pre deti, ktoré prechádzajú procesom socializácie. Najskôr si pestujú vzťah s rodičmi, keď sú maličké. Potom vstúpia do školy medzi rovesníkov, kde si potvrdzujú svoju sebahodnotu v širšej sociálnej skupine a začleňujú sa do spoločnosti. To tu zrazu nebolo. Stratili sa dôležité činitele, ktoré utvárajú vývin. Toto „ovocie“ budeme zbierať možno celé desiatky rokov. A to platí pre deti v škôlke, ale aj na základnej, strednej či dokonca vysokej škole. Generácia „pandemických detí“ si jednoducho nezažila v plnosti celý úsek vývinu.

Pre mnohé deti v stabilnom prostredí a v dobrých rodinách to zrejme bolo ľahšie a dokázali to “prežiť“ aj s rodičmi. Ktoré skupiny detí však boli rizikové?

Týkalo sa to aj najmenších detí. Hoci rodičia maličkých detí im dokážu suplovať takmer celý sociálny svet, prípadne im stačí, ak majú aj starších súrodencov. Avšak niektorým počas tohto obdobia chýbal akýkoľvek kontakt s inými deťmi, jednoducho ich nepoznali.

Stretávame sa aj s prípadmi, keď sa prváčikovia v dôsledku nedostatočného kontaktu v predškolskom veku nedokážu adaptovať na školu a mali by možno radšej dostať odklad. Ak je adaptácia na školu problematická, dieťa si už od prvej čiarky zažíva neúspech, nevie obsedieť, trápi sa a jeho sebavedomie dostáva ťažké rany.

V prípadne desocializovaných pubertiakov, ktorí boli cez pandémiu dlho sami, zase nastáva pocit vyčlenenia, cítia sa byť osamelí. Viacerí uvádzajú, že nemajú žiadneho blízkeho kamaráta. Paradox osamelosti spočíva v tom, že môžu sedieť vedľa seba v lavici a aj keď sa obaja môžu cítiť osamelo, nedokážu sa porozprávať a vytvoriť kontakt. Ide o narušenie sociálnej zručnosti.    

A čo vysokoškoláci, ktorých tiež učíte? Prišli o polovicu štúdia.

Dnešní druháci či tretiaci na vysokej škole sú špecifickou skupinou. Nematurovali, nemali stužkovú, nerobili prijímacie skúšky na vysokú školu, nenaučili sa učiť, nepoznajú svojich spolužiakov. Prišli o vysokoškolský život, nepoznajú sa ani medzi sebou.

O deťoch síce politici rozprávali, že sú už zatvorené dlho, musíme s tým niečo robiť, ale vysokoškoláci mali pocit, že sa na nich úplne zabudlo. Boli zatvorení najdlhšie. Mnohí zanechali školy, lebo im to nedávalo zmysel. Radšej si našli prácu. Niektorí nedokázali napísať bakalársku či diplomovú prácu, prokrastinovali, sťažovali sa na úzkosti a iné psychické ťažkosti.

Cez online hodiny sa mi neraz stalo, že sa chceli len tak rozprávať, vtedy si študenti dokonca aj zapli kamery (úsmev). Rozprávali sme sa o tom, ako to zvládali. Na jednej strane sú už dospelí, avšak práve v tomto období potrebujú rovesnícke vzťahy, ktoré vysokoškolský život prináša. Cítia, že im chýba akési transformačné obdobie, o ktoré prišli. 

Boli školy zo psychologického hľadiska na lockdowny pripravené?

Na niečo tak nečakané sa nedá pripraviť. Keď študenti psychológie robili prezentáciu o pokoronových deťoch, položili si v nej otázku: „Pamätáte si, čo sa stalo 10. marca 2020? Nazdali by ste sa vtedy, že sa môže stať čosi takéto?“ Vnímajú, že vtedy sa zrazu všetko preplo do úplne inej reality, ktorá všetkých zaskočila. Nečakané udalosti nás neraz nájdu nepripravených a práve tam sa ukáže, nakoľko máme pripravené mechanizmy na zvládanie niečoho nového, čo je zdrojom hlbokej neistoty.

Lockdown bol zaiste nečakanou realitou, je prirodzené, že to zaskočilo aj školy, ktoré ani nemohli byť pripravené úplne na všetko. Prešiel si následne systém potrebnými zmenami, aby nabudúce vedeli školy reagovať lepšie?

Netrúfam si hodnotiť, či naozaj nastali systémové zmeny. Možno je viac psychológov na školách, ktorí lepšie rozumejú tomu, ako adaptovať deti v prípade lockdownov. Učitelia i psychológovia sa učili reagovať doslova za pochodu, vznikali online poradne, linky a rôzne webináre. Mne by predtým nikdy nenapadlo robiť webinár, teraz ich mám neraz niekoľko týždenne. Zrazu sa vieme spojiť s ľuďmi z rozličných kútov Slovenska či dokonca zo zahraničia vrátane ľudí, ktorí majú malé deti a nemohli by pricestovať v prípade fyzického stretnutia.

Na školách sa dnes tiež vo väčšej miere robia aj rôzne preventívne aktivity, ktoré robia externé inštitúcie, napríklad polícia, pedagogicko-psychologické poradne či Úrad verejného zdravotníctva. V tomto sa školy opäť otvárajú.

Naše školské lockdowny patrili medzi najdlhšie v Európe, obzvlášť mnohým stredoškolákom a vysokoškolákom chýba reálna polovica štúdia na danej škole. Vzhľadom na všetky následky, ktoré na deťoch a mládeži pozorujete, nezdala sa vám tá dĺžka prestrelená či priveľmi úzkostlivá, akoby autority nehľadeli na kolaterálne škody a tie opatrenia bez hlbšej analýzy jednoducho nahadzovali vidlami?   

Dĺžka lockdownov pre školy bola určite nadmerná. Ten slovenský možno nebol až taký prísny, avšak bol zbytočne dlhý. Ak deti chceli, beztak sa vonku postretávali, a to v akomkoľvek počte. Študenti zo Španielska nám rozprávali o tom, že ich lockdown bol síce oveľa prísnejší a intenzívnejší, avšak školy boli azda aj vďaka tomu zatvorené kratšie. Zdalo sa mi to premyslenejšie. U nás to nebolo primerané nielen pre psychologické následky, ale aj pre tie edukačné. Učitelia sú zúfalí z toho, že deti nemajú základné poznatky, ktoré by mali mať vo svojej vekovej úrovni, a netušia ako s nimi ďalej. Často sa zdôrazňuje, že deti sa po pandémii nemajú frustrovať zlými známkami. Kolegyňa učiteľka spomínala, že dovolila žiakom pri písomke pomáhať si učebnicou a oni aj tak dostali štvorky, päťky. Už si nedokážu ani len vyhľadať informácie. Všeobecná vzdelanostná úroveň tejto generácie bude veľmi slabá.   

Sám vo svojom okolí poznám niekoľko prípadov pôvodne sociálne veľmi aktívnych študentov, ktorí cez lockdown prepadli patologickej beznádeji. A hoci sa z toho neskôr „vyhrabali“, zásadným spôsobom zmenili svoj život vrátane školy či študijného zamerania. Pre ich okolie to bol šok. Je možné, že tie dôsledky lockdownov na deti môžu byť vypuklejšie, než sme si ochotní priznať?  

Určite áno. To veľké volanie o pomoc na tiesňových linkách, pokusy o samovraždu, ale aj rast násilných trestných činov, to je len špička ľadovca. Veľa toho utrpenia ani nevidíme. Je veľmi ťažké pozerať sa na mladého človeka, ktorý by mal byť na vrchole najkrajšieho životného obdobia a na budúcnosť hľadieť s nádejou a odhodlaním, ako má strach zo života, budúcnosti a nevládze. Pritom mladí ľudia radi čítajú psychologickú literatúru a sami si neraz diagnostikujú nejakú chorobu. Stane sa, že tínedžer príde s tým, že má „depersonalizáciu, derealizáciu či depresie“. Slová, s ktorými som sa prvýkrát stretla na vysokej škole psychológie.

Psychológ Viktor Frankl hovoril, že ľudstvo sa pohybuje medzi núdzou a nudou. Zmysel života však väčšmi hľadáme práve v časoch núdze. Naopak, v období prosperity nám už inštinkty nehovoria, čo máme robiť, a zároveň nemáme ani tradície, ktoré by nás ukotvili na správnych riešeniach. Nemáme prirodzené zdroje, ktoré by nám hovorili, kde je životný zmysel. Do tohto hodnotového vyprázdnenia prišla nuda a ľudia sa zrazu nemajú o čo oprieť. Keď stratia svoje drobné zábavky, zrazu zistia, že nemajú nič.

Viktor Frankl jadro svojej logoterapie postavil na tom, že vedomie zmyslu života je určujúci prvok, ktorý človeku pomáha zvládať ťažké chvíle. Vy ste veriaca psychologička. Má veriaci človek viac dôvodov pre vedomie zmyslu aj vtedy, keď sa mu všetko rúca?   

Tu narážame na samotnú podstatu slova „veriaci“. Keď sa človeku zmysel stráca, každý vtedy naráža na otázku, o čo sa vlastne jeho život opiera a aj veriaci človek sa vtedy pýta, či jeho viera bola naozaj skutočná. Počas lockdownov veriaci stratili svoju oporu aj v prijímaní sviatostí a návšteve bohoslužieb. Myslím, že aj tieto následky ešte len prídu. Ak je viera pre človeka dôležitý oporný bod, muselo to byť pre neho ťažké. Ale aj Frankl zdôrazňuje, že ani viera nemôže byť jedinou hodnotou. Ak niečo stojí na jednej nohe, ľahko to spadne, aj stolička musí mať najmenej tri nohy. V živote by sa mal preto opierať o viacero pilierov: rodinu, priateľov, záľuby, starostlivosť o seba – to vytvára zdravú prirodzenosť, na ktorej môže stavať viera. Aj v tom je umenie prežiť pandémiu pri zdravých zmysloch.

Frankl prežil koncentračné tábory, kde prišiel o blízku rodinu. Dokáže dať viera hlbší zmysel utrpeniu, ktoré zjavne nemá zmysel tu na zemi?     

Skúsenosť straty môže lepšie zvládať človek, ktorý verí, že život má pokračovanie aj po smrti. Na druhej strane, ak strata spochybní vieru, prináša to aj nadbytočnú záťaž: „Prečo je Boh taký zlý? Prečo mi vzal blízkeho? Prečo som sa ním nemohol ani rozlúčiť, prečo ho po smrti dali do vreca?“ Pre veriaceho človeka to môže byť svojím spôsobom ešte ťažšie. Český kňaz Marek Vácha zdôrazňuje, že viera nesmie byť anestetikom, ktoré človeka zbavuje bolesti. Naopak, viera by mala človeka urobiť citlivejším na vnímanie bolesti, preto jej paradoxne môže zažívať viac – napríklad spolucítením s bolesťou druhých.

Všimla som si však aj pozitívne následky. Mnohí ľudia cez pandémiu opustili zážitkovú vieru, ktorá ich život robí ľahším a radostným, a museli opustiť v tejto situácii nefunkčnú teológiu prosperity a vrátiť sa naspäť k teológii kríža. Nanovo zisťujú, že viera môže byť niekedy aj o bolesti, čo síce nie je populárne, ale pre vieru je to esenciálne. 

Mimochodom, aké profesionálne starosti rieši školská psychologička? 

Na školách na Slovensku má školský psychológ veľmi nevyjasnenú pozíciu. Keď od nás z vysokej školy odchádzajú absolventi psychológie, často ich prvé zamestnanie je práve školský psychológ. Očakávania sú nevyjasnené. Je známe, že ich neraz využívajú dokonca na suplovanie hodín chýbajúcich pedagógov, v školskom klube alebo ako asistentov detí so špecifickými potrebami, prípade participujú na preventívnych programoch. Nie je to tak, ako si možno viacerí predstavujú, že psychológ sedí v kancelárii, má konzultačné hodiny a žiaci za ním prichádzajú so svojimi starosťami

Stáva sa tiež, že najmä deti v pubertálnom veku, ktoré by rady zašli za psychológom, neradi chodia za tým školským. Radšej idú inde.

To zrejme súvisí s potrebou anonymity pri otvorení sa.

Áno, aby to nevideli ostatné deti a učitelia.

Niektorí psychológovia sa domnievajú, že túto profesiu podceňujeme. Ako by to malo správne vyzerať?

Je podceňovaná aj preto, že sa často chápe ako začiatočnícka práca pre psychológa. Pri nástupe apriori nemusí mať absolvované iné kurzy a výcviky. Ideál by bol, ak by vytvárali spoluprácu s učiteľmi aj rodičmi. Napríklad aj v tom, že deti by mali od rodičov vopred podpísaný informovaný súhlas na konzultácie so psychológom. Školský psychológ a jeho úlohy by mali byť správne predstavené všetkým, aby vedeli, kedy a s čím môžu za ním chodiť. A aby sa to považovalo za normálne a aby aj rodičia rešpektovali súkromie detí. Súčasne by malo byť vždy rešpektované profesionálne tajomstvo. V opačnom prípade môže psychológ na škole pôsobiť ako ten, ktorý nepodáva poriadny pracovný výkon. Učitelia majú svoj rozvrh a psychológ je akoby niekto, komu treba vymyslieť nejakú robotu. Profesia školského psychológa si musí získať dôveru a rešpekt, mal by robiť aj aktivity pre učiteľov či teambuildingy.   

Ja som síce mala šťastie na to, že ma na škole veľmi dobre prijali, ale stretla som sa i so svedectvami kolegov o tom, že školského psychológa zo školy poslali preč s tým, že nič nerobí.

Po teroristickom útoku žiaka a niekoľkých ďalších útokoch sekerou na školách si učitelia neuvedomujú viac, že práca školského psychológa je dôležitá?

Skôr si to uvedomuje verejnosť, keď sa zamýšľa nad tým, čo všetko mohol urobiť a neurobil psychológ na škole. Lenže ani školský psychológ nedokáže robiť zázraky. Na dieťa vplýva množstvo faktorov. Ak bude chodiť na terapiu raz za dva týždne, zvyšok času trávi s rodičmi, rovesníkmi a na sociálnych sieťach. Školský psychológ na to nemá dostatočný dosah. Keby sa pracovalo s celým rodinným systémom a súčasne by bolo možné spolupracovať s ďalšími odborníkmi, napríklad s pedopsychiatrom, bolo by to lepšie. Mnohí učitelia potvrdzujú, že u problémových detí často narážajú na problematickú spoluprácu s rodičmi či systémom ako takým. 

Ako som už spomenul, nedávno naša spoločnosť čelila teroristickému útoku tínedžera, ktorého bezprostredné okolie vôbec nepovažovalo za rizikového. No neskôr sme sa dozvedeli, že útočník Juraj K. pred pár rokmi čelil ťažkej šikane zo strany spolužiakov. Aké následky môže takáto skúsenosť zanechať v mladej, ešte nevyzretej osobnosti?

Myslím, že by bolo zjednodušujúce zvaliť to na jeho šikanu. Dieťa má nejakú históriu, otázka je, prečo sa práve on stal obeťou šikany. Spravidla ide o deti, ktoré majú znížené sebavedomie a iné problémy, ktoré signalizujú, že budem vhodná obeť, kopnite si do mňa a pobavte sa. Ak je doma všetko v poriadku, prvá osoba, ktorej sa s tým dieťa zdôverí, je rodič. Nedá sa to zvaliť zvlášť ani na rodinu, ani na školu, okrem toho obviňovanie ako také nikomu nepomôže. Šikana je zvyčajne len vrcholom ľadovca, to podstatné ostáva často skryté. Dôležité však je brať každé dieťa s jeho svedectvom vážne.

Jeho otec o ňom hovoril, že Juraj bol na tom vtedy tak zle, že sa doma doslova schúlil na zemi „do klbka“. Zrejme problém riešil s rodičmi, dokonca mu zmenili kvôli tomu školu. Môže mať však šikana aj takéto vážne dôsledky?

Šikana môže mať desivé následky. V istom veku sú pre dieťa rovesníci dôležitejší než rodičia. Je veľmi pravdepodobné, že takýto mladý človek mal aj iné psychické problémy. Bol na škole pre mimoriadne nadané deti. Mimoriadne nadanie je dar, ale i kríž. Nadané deti, ktoré majú psychický problém, potrebujú spravidla cielenú odbornú psychoterapiu. Človek s vysokým intelektom sa vždy bude cítiť iný v porovnaní s ostatnými, nikdy medzi nich úplne nezapadne. Aj to je nepríjemný pocit. 

Podľa riaditeľky jeho školy sa mu venovali dvaja psychológovia. Lenže prišla pandémia a odborná intervencia bola prerušená, tie štádiá procesu uzdravovania zjavne ešte neboli uzavreté. Je možné, že sa ocitol so svojimi nespracovanými bolesťami osamelý pred obrazovkou počítača a prepadol paralelnej realite? 

Vidím tu dva problémy. Prerušená intervencia je vážny problém, nikdy nie je dobré vysadzovať liečbu, ak nie je uzavretá. Obzvlášť vtedy, ak by šlo o chronické ťažkosti. Vysadiť rozbehnutú psychoterapiu je problém aj preto, že ju nedokáže nahradiť rodič, ako napríklad špeciálnopedagogické či logopedické cvičenia.

Druhým problémom je, že na internete je množstvo informácií, ktoré mladý človek nie je schopný spracovať. Nie je možné ich pred nimi uchrániť, v oblasti technológií sú o niekoľko krokov dopredu pred rodičmi. Okrem toho tínedžeri majú radi silné podnety, vzrušenie, ale aj určitú výnimočnosť a inakosť. Kombinácia týchto faktorov by mohla spôsobiť, že si nedokážu uvedomovať dôsledky svojho správania.

Dve učiteľky sa o ňom mali vyjadriť, že by mu dali aj vlastné deti strážiť. Ako dokáže psychológ zachytiť skryté patologické sklony žiaka? Dá sa to vôbec?

Na to školský psychológ nemá kompetenciu ani potrebné nástroje. Jeho úlohou nie je psychodiagnostika, a tá by sa ani nemala realizovať na pôde školy. Takéto závažné ochorenia by mal diagnostikovať psychiater alebo klinický psychológ komplexným odborným vyšetrením.

Mohli by však isté tendencie odhaliť či spozorovať učitelia?

Myslím, že všetci poznáme ten pocit, keď sme sa dozvedeli niečo veľmi negatívne o človeku, ktorého dlhodobo poznáme, a dali by sme za neho ruku do ohňa. Ja mám takýchto skúseností viacero. Boli to situácie, keď som sa dozvedela, že niekto, koho som poznala ako bezúhonného človeka, bol tyran, ubližoval deťom alebo dokonca sexuálne zneužíval. Človek dokáže mať viac tvárí. „Imagemaking“ je prítomný obzvlášť pri veľmi inteligentných ľuďoch. 

Nedávno sme čelili aj útokom žiaka sekerou, z toho jeden bol zrealizovaný a druhý plánovaný. Viacerí psychológovia tvrdia, že násilné tendencie študentov rastú. Pozorujete to aj vy? 

Učitelia mi vraveli, ako začuli žiaka už po týchto útokoch rozprávať sa o tom, že „zajtra prinesiem do školy sekeru“. Nebolo to asi myslené vážne, ale rozhodne to netreba podceňovať. Násilia, s ktorým sú deti konfrontované, je veľa. Otázne sú aj dôsledky počítačových hier s násilným pozadím. Ritualizovanie násilia v hre považujem síce do značnej miery za normálne (deti sa aj v minulosti hrali na indiánov a zápasili), ale problém môže byť znecitlivenie detí voči násiliu, ktoré je veku neprimerané a mimoriadne intenzívne či neprirodzené, napríklad v počítačovej hre či v nevhodnom filme. Rovnako, ako sa stiera rozdiel medzi online a offline svetom, môže sa potom zotrieť rozdiel aj medzi online a offline agresivitou.

Keďže cez pandémiu si deti zvykli nerozlišovať medzi skutočným a virtuálnym svetom, dokonca aj na úrovni ich povolania, teda školy, je možné, že sa im znížila aj schopnosť rozlišovať medzi virtuálnou hrou, kde spôsobiť násilie nejakej príšere alebo zastreliť kamaráta je nevinná zábava, a skutočným svetom?

Tento problém si viem predstaviť skôr u menších detí, tie staršie už majú lepšiu mentálnu kapacitu rozlišovať. Hlavný problém však nie je v stieraní rozdielov, ale skôr v potrebe vyvolať aj v realite rovnako silnú emóciu. V realite to ide ťažšie. Učiteľkám niekedy hovorím, že si musia uvedomiť, že pri klasickom vzdelávaní je výklad učiva pre dnešné deti strašne nudný. Učiteľka iba rozpráva, nedá sa na ňu kliknúť ani ju zastaviť (úsmev). Vyučovanie je v porovnaní s tým málo stimulujúce až statické. Deti dnes nudia aj rozprávky z 90. rokov, sú pomalé a málo interaktívne. Už chcú viac. Otázka je, kam ešte môžeme zájsť. Vo virtuálnej realite možno veľmi ďaleko, ale skutočný život bude stále rovnaký, vytváranie vzťahov a práca na sebe však vždy bude vyžadovať čas a úsilie. Toto sa nedá oklamať.    

Virtuálny svet ponúka okamžité zážitky. Už si nemusím prečítať 500-stranový román, aby som sa dozvedel záver. To platí aj o násilí, ktoré ponúka okamžitý silný zážitok. Dnešní tínedžeri, ktorí sú znecitlivení digitálnymi technológiami, už potrebujú okamžitý silný a extrémne rýchly podnet v každej oblasti, inak sa nudia. Zážitky v oblasti emocionality, vzťahov či sexuality musia byť dostatočne silné na to, aby si ich dokázali užiť naplno.

Vy ste tiež spolupracovali aj pri diagnostike kandidátov zasväteného života. Skúmali ste teda, či sú muži psychologicky vhodní pre kňazské či rehoľné povolanie?

Áno mala som možnosť spolupracovať na diagnostike kandidátov zasväteného života – mužov i žien. Naša funkcia je len poradná, psychológ napíše posudok ohľadom ľudskej zrelosti a prípadne upozorní na možnú prítomnosť nejakej patológie. Konečné rozhodnutie o súcosti kandidáta je však vždy na predstavených, respektíve formátoroch. To už prekračuje kompetencie psychológa.

Aké patologické javy môžu byť prekážkou?

Ide najmä o vylúčenie prítomnosti (hoci aj latentných) príznakov závažného duševného ochorenia, napríklad schizofrénie či poruchy osobnosti, ale aj o posúdenie integrity osobnosti a zrelosti ako takej. Ak je kandidát zasväteného života mladší, proces zrenia ešte nemusí byť ukončený, mozog je v procese dozrievania približne do veku 25 rokov. Neukončený proces zrenia však v sebe zároveň nesie lepší potenciál pre formáciu a prácu na sebe, čo však nevylučuje, že zmeny a určitý vývin osobnosti sú celoživotné.

Foto: archív Jany Vindišovej