Vlani v tento predvianočný čas si asi nikto nedokázal realitu, ktorú žijeme dnes, predstaviť. Fantázia dokáže byť bujná a divoká, skutočnosť ju však dosť často predstihne. V Európe sa končí asi najťažší rok od pádu železnej opony v roku 1989. Kontinent nezasiahla žiadna prírodná katastrofa, zasahuje ho bohužiaľ taká ničivá politika, že mu spôsobila najväčší pád životnej úrovne.
Strojcom toho pádu nie je Vladimir Putin, ktorý vo februári brutálne napadol Ukrajinu. Jeho agresia sa stala len katalyzátorom trendov, ktoré už boli v Európe nejaký čas rozbehnuté. Tým, čo starý kontinent ničí, je nový nástup socializmu. Epidémia všemožných štátnych zásahov, zákazov, regulácií a dotácií. Takáto vlna likvidácie slobodného trhu sa nemôže skončiť inak ako nedostatkom, chudobou a pádom prosperity.
Nový ničivý socializmus má dve podoby. Pozoruhodné na tom je, že ich proponenti sa proti sebe navzájom vymedzujú a označujú sa za najväčšie ohrozenie. Prvým je zelený alebo klimatický socializmus. Za hlavný symbol sa dá označiť holandský podpredseda Európskej komisie Frans Timmermans. Pod poslednou klimaticko-socialistickou epizódou je však, bohužiaľ, v úlohe predsedajúceho podpísaný český premiér Petr Fiala, ktorý sám seba označuje za konzervatívca a pravicového politika.