Nadúmrtnosť ostáva aj po vakcínach. Smutným rekordérom je Nemecko

Napríklad český profesor Jan Konvalinka v marci 2021 v jednom rozhovore zdôraznil, že toto alarmujúce číslo „vôbec nesúvisí so žiadnou diagnózou“, nedá sa teda vysvetliť inak ako pôsobením vírusu. Je to čiastočne zavádzajúca formulácia, pretože sa v nej stráca to, že veľa z mŕtvych má na svedomí zanedbaná primárna starostlivosť.

Európska únia ako celok, čítame na stránkach Eurostatu výňatok z textu, ktorý celý uverejnia až po novom roku, zaznamenala v októbri nadúmrtnosť 10 percent. Číslo sa porovnáva s priemerom mŕtvych v rokoch 2016 až 2019, vždy v danom mesiaci. Keby sa počítala iba takzvaná vyspelá, teda ani východná, ani južná, ale stredozápadná Európa, boli by aktuálne čísla výrazne dramatickejšie. Smutným rekordérom mesiaca október je Nemecko s nadúmrtnosťou na úrovni 23 percent [na Slovensku to bolo 2,1 percenta a v Česku 8,1 percenta, pozn. red.].

Ak počítame desať mesiacov tohto roka, Nemecko dosahuje 11-percentnú nadúmrtnosť. Švédsko, to Švédsko, ktorého odmietnutie hrať so zvyškom „vyspelého sveta“ lockdowny vtedy vyvolalo zdesenie a prepočty o masakroch, ktoré krajinu čakajú, je na 2,5 percenta.

V októbri zaznamenali vôbec najnižšiu mieru nadúmrtnosti v Európe Bulharsko a Rumunsko – v oboch sa ešte začiatkom tohto roka umieralo vysoko nad priemerom, zato od leta majú zanedbateľné hodnoty, dokonca až záporné. A po zlom štarte do tohto roka je na tom teraz dobre aj Slovensko.

A ako je to s krajinami, ktoré nie sú členmi Európskej únie, ale počas pandémie boli v našom mediálnom hľadáčiku? V Spojenom kráľovstve bola prvá polovica tohto roka predcovidová, druhá polovica však hlási výrazný nárast excesívnych úmrtí, bude to okolo deviatich či desiatich percent. Austrália, majster západného sveta v lockdownovom autoritárstve, ide na desaťpercentnú nadúmrtnosť po celý rok.

Otázkou je, čo tieto čísla zvestujú. Z vyjadrenia vládnych činiteľov a mandarínov zdravotníckej politiky naprieč európskymi krajinami srší neistota. Covid to byť nemôže, respektíve nemal by byť, oni všetci nás pred dvoma rokmi unisono uisťovali, že nová vakcína chráni pred nákazou a pred ťažkým priebehom ešte viac. O teórii „dlhého covidu“ a jeho obetiach môžeme konštatovať, že je mierne povedané dlhší čas na ústupe.

Môže teda ľudí zabíjať samotná vakcína? V mnohých prípadoch určite áno, hlásené vedľajšie účinky tejto experimentálnej vakcíny sú na desaťnásobkoch klasických vakcín. Zhruba od minuloročného leta, odkedy sledujeme dianie na športoviskách či vo verejnom priestore, akoby pribúdalo fenoménu náhlej smrti. Ale tomu zasa odporuje príklad Švédska, ktoré patrí k tým najzaočkovanejším štátom. Spomínané Rumunsko a Bulharsko so svojou anomáliou (veľa nadúmrtí začiatkom roka a teraz už len podpriemerne) by mohli poslúžiť ako argument pre názor, že posilňovacie dávky, tie boostery, predsa len predstavujú zdravotné riziko. (V Nemecku si druhý booster nechalo pichnúť 15 percent ľudí, v Rumunsku len jedna desatina percenta).

Zdá sa teda, že západná Európa v celkovom počte mŕtvych zavinených covidom, ako aj celkovým vypnutím spoločnosti, zdravotníctva a sedliackeho rozumu, znižuje náskok východnej Európy, ktorá bola počas koronavírusu tiež „nedisciplinovaná“, „nekultivovaná“, „postkomunistická“.

Text, ktorý je krátený, pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.