Akú hodnotu majú ukrajinské ženy

Keď som ich vídal každú nedeľu posadené na lavičkách pri ostijskej Pyramíde alebo prechádzajúce sa v hlúčkoch, pomalým krokom, po rímskych sídliskách, bolo mi ich vždy ľúto. Mohli mať poväčšine niečo cez štyridsať rokov, ale niektoré mali už evidentne po šesťdesiatke. Odeté boli jednoducho, v lacnom stánkovom oblečení. Nemali na to, aby sa naobedovali v reštauráciách, preto si v príhodnú hodinu každá vytiahla z tašky nejaký ten chlebík či kúsok pizze. Väčšinou sa rozprávali polohlasne, čo ich hneď na prvý pohľad odlišovalo od Talianok. Ale dosť často som ich videl iba mlčky hladiace pred seba. Akoby boli poznačené tým istým smutným osudom, o ktorom bolo zbytočné viesť dialóg.

Človeku ich muselo byť ľúto, tak z nich vyžaroval smútok. Boli to ukrajinské ženy, ktoré odišli do Talianska za prácou. Doma nechali manželov, často nezamestnaných či zle zaplatených, a deti, často ešte v školopovinnom veku. V Taliansku ich bolo pred vypuknutím tohtoročnej vojny skoro 180 000, naviac z celej Európskej únie. Zamestnali sa v talianskych rodinách ako opatrovateľky starých ľudí alebo ako babysitterky. Pričom museli zobrať na seba všetok diskomfort automaticky spojený s ich statusom chudobných žien „z Východu“, odkázaných na služby pre talianske rodiny.