Rozhovor s mužom, ktorý zachraňuje kresťanov z moslimského otroctva. Za čo ich vymieňa?

Následkom opakovaných vojen má dvanásťmiliónový Južný Sudán vo svete početnú diaspóru. Dobrovoľnú i nedobrovoľnú. Tú druhú tvorí niekoľko desiatok tisíc otrokov, ktorých cez vnútrosudánsku hranicu odvliekli do arabských častí krajiny v 80. a 90. rokoch a stále tam žijú v nedôstojných podmienkach. Franco Majok, ako kľúčová osoba, riadi z Južného Sudánu oslobodzovanie otrokov. Je projektovým manažérom Kresťanskej medzinárodnej solidarity (CSI, Christian Solidarity International).

Povedzte nám najskôr niečo o sebe. Narodili ste sa pred občianskou vojnou.

Pred druhou občianskou vojnou, ale uprostred tej prvej. Narodil som sa v južnom Sudáne v roku 1963. Presný dátum nepoznám. Mal som štyroch bratov, traja z nich stále žijú, jeden zomrel práve v občianskej vojne. Tá prvá bola v rokoch 1955 až 1972. V siedmich rokoch som utiekol do Konga [Demokratická republika Kongo, pozn. red.]. Tam som ako malé dieťa, úplne odlúčený od rodiny, prežil dva roky. Bol som v skupine utečencov, ktorú podporoval Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov. Zriadili pre nás utečenecký tábor, kde sme dostávali jedlo a šaty. Dokonca pre nás v druhom roku otvorili školu. Keď sa prvá občianska vojna skončila, to bolo v roku 1972, OSN nás dopravila späť na juh Sudánu. A ja som pokračoval na základnej škole. Druhá vojna z roku 1983 ma zastihla na strednej škole. Podarilo sa mi utiecť najskôr do Chartúmu a odtiaľ do Egypta. V Káhire som sa oženil, nakoniec sme sa so ženou dostali do Spojených štátov.

Tá prvá občianska vojna vypukla medzi kresťanmi a moslimami, alebo medzi rôznymi znepriatelenými kmeňmi?

Čisto medzi kresťanmi a moslimami. Ale nebola to ešte tak úplne vojna za zjednotenie južného Sudánu, skôr snaha sa jednoducho oddeliť od moslimov. Tá vojna sa nevyvíjala dobre. Väčšina okolitého sveta nás váhala podporiť. Záujmy Ameriky a Západu boli vtedy inde. Jediný štát, odkiaľ sme dostali nejakú podporu, bol Izrael, a to až v roku 1970. Predsa len sa podarilo podpísať mierovú dohodu. O deväť rokov neskôr, v roku 1983, ako som už spomenul, vypukla druhá občianska vojna. Od tej prvej sa líšila oveľa väčšou brutalitou, zahynuli v nej zhruba dva milióny ľudí. Severný Sudán bol veľmi dobre vyzbrojený. Vojne bezprostredne predchádzali pokusy režimu v Chartúme aplikovať islamské právo šaríja aj na nemoslimov. Kresťania z juhu z toho, samozrejme, šťastní neboli. V tom istom období sa na juhu krajiny objavila ropa, ktorú vláda chcela sťahovať k sebe na sever a predávať ďalej.

To kvôli rope bola tá druhá vojna brutálnejšia?

Tiež, ale hlavne sever vojnu pojal ako džihád, svätý boj proti neveriacim. A v rámci džihádu centrálna vláda pobádala dva arabské kmene z oblasti okolo hranice medzi moslimskou a kresťanskou časťou krajiny, aby ich bojovníci vyrážali cez hranicu na juh, prepadali dediny, ničili domy a násilím odvádzali ľudí do otroctva. Tieto dva kmene nesú za vznik fenoménu otroctva v južnom Sudáne bezprostrednú zodpovednosť.

Unášajú stále?

Už nie. Ale stále držia v zajatí desiatky tisíc kresťanov a nemoslimov [takto sú označovaní nekresťanskí animisti, pozn. red.], ktorí sa v ich moci ocitli počas 80. a 90. rokov. Únosy sa zastavili až v roku 2004, keď bol podpísaný mier a druhá občianska vojna sa skončila.

Z akého kmeňa sa regrutovali otroci?

Z kmeňa Dinka. Som jeho členom. Náš kmeň susedí s oboma arabskými kmeňmi cez hranicu. Sme kresťania a našich moslimských susedov dlhodobo iritovalo, ako vedľa nich môže žiť kmeň, ktorý islam neprijal. Poznali len dve možnosti: buď prijmete islam, alebo vás zničíme. Dinkovia sú chovateľmi dobytka. Sme najväčší kmeň v krajine [Dinkovia tvoria okolo 40 percent obyvateľstva Južného Sudánu, pozn. red.]. Takmer všetci otroci zavlečení na sever sú Dinkovia, boli sme, takpovediac, na rane.

Dinkovia sú kresťania. Akej denominácie?

V Južnom Sudáne sú tri najväčšie cirkvi: episkopálna cirkev, teda vlastne anglikáni, potom katolíci a presbyteriáni. Ale napríklad ja som luterán.

A čo animisti, sú s vami proti moslimom?

Áno. V Južnom Sudáne žije 63 kmeňov. V každom z nich by ste našli aj ľudí, ktorí jednoducho veria v Boha a nestotožňujú sa so žiadnou cirkvou. Alebo vyznávajú staré africké tradície. Ale keď je nejaký kostol napadnutý, animisti prídu na pomoc. Sú to naši spojenci proti islamu. Deti animistov sa v škole často stávajú kresťanmi. A tak animistov pomaly ubúda.

Vráťme sa do 80. a 90. rokov, do časov odvádzania do otroctva.

Trvalo to skoro dvadsať rokov a svet viac-menej mlčal. Skoro nikde sa o tom nehovorilo. Zmena sa začala črtať v 90. rokoch. V roku 1992 do južného Sudánu prvýkrát prišiel John Eibner z Kresťanskej medzinárodnej solidarity, CSI a na vlastné oči sa presvedčil, čo sa tu deje. Vláda v Chartúme tu CSI nevidela rada, bola ešte vojna a oni delegáciu CSI dokonca bombardovali. Lenže Eibnerovi a ďalším sa postupne podarilo vo svete prelomiť ticho. Bez CSI by naše hnutie za samostatnosť asi neuspelo, Južný Sudán by vôbec nevznikol. A to spočiatku aj oni narážali na isté problémy. Vykupovanie otrokov sa napríklad úradníkom amerického štátu všeobecne nepáčilo.