Táto úvaha nebude hodnotením politického, ekonomického, spoločenského ani duchovného a morálneho vývoja Slovenskej republiky po 1. januári 1993 až dodnes. Aj keď si uvedomujem, že práve z prostredia cirkví by mohlo pochádzať mnoho zaujímavých pohľadov, cenných pre inžinierov verejného života nášho štátu. To predovšetkým kvôli tomu, že cirkvi sú prítomné všade. Majú svoje farnosti a zbory aj v tých najodľahlejších dolinách a najzapadnutejších regiónoch. Neodchádzajú odtiaľ, sú tam stále prítomné. Solidárne nesú s ľuďmi ich údel. Sú živými svedkami civilizačného vývoja, no, žiaľ, i úpadku. Vedeli by vyhodnotiť efektivitu mnohých politík, trendov a reforiem. Toto by bolo úplne inou, zvláštnou témou.
Vo svojej úvahe by som sa rád zameral na to, čo sa odohralo v čase medzi Nežnou revolúciou a 1. januárom 1993 v prostredí Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Nerobím si nároky na úplnosť pohľadu, ale myslím, že základná pointa nezostane nevystihnutá.
Pri okrúhlom štefánikovskom výročí v máji 1990 sme sa s manželkou vybrali z Krajného na Bradlo. Tradične, peši cez hory, kopaničiarskymi chodníčkami. Blízko cieľa, presnejšie na Dlhom Vŕšku, sme vyšli z hory na cestu. Rovno pred nami bol na asfalte napísaný bielou farbou veľký nápis „Samostatné Slovensko!“. O osamostatnení Slovenska sa už dovtedy teoretizovalo, hlavne v politických kruhoch, pre ktoré sa v evanjelickom prostredí vžil názov „ľudácke“. Avšak tento nápis v srdci Štefánikovho kraja zapôsobil na mňa veľmi priamočiarym, silným, neodvolateľným dojmom. Dobre si pamätám, že vyvolal vo mne reakciu v zmysle: „Niečo také si absolútne nedokážem predstaviť...“
Vznik samostatného Slovenska, dovolím si tvrdiť, nebol pre väčšinu členov Evanjelickej cirkvi a. v. samozrejmou možnosťou a túžbou. Znie to ako paradox, pretože práve z jej prostredia pochádzal akoby nekonečný zástup regionálne alebo celonárodne známych a rešpektovaných osobností, ktoré kládli zápas za politické, jazykové a kultúrne práva Slovákov na prvé miesto. Vrátane koncipovania prvých národnostne-politických programov, v ktorých žiadali pre Slovákov uprostred Uhorska isté druhy práv, respektíve až autonómie („okolie“). Aj po zániku Rakúsko-Uhorska evanjelici mali svojich autonomistov (napríklad Martin Rázus a jeho Slovenská národná strana). Prečo teda drvivá väčšina evanjelikov po Novembri 89 nebola medzi prvými, ktorí by myšlienku samostatného Slovenska spontánne privítali a pomáhali jej politicky sa presadiť? Dôvody tohto paradoxu treba rozpoznať a so všetkou citlivosťou pochopiť.
Začnime načrtnutím trochu širšieho historického kontextu. Prvé organizované evanjelické cirkevné zbory na našom území začali vznikať asi po roku 1525. V prvých bezmála troch storočiach svojej existencie prežili viacero období prenasledovania zo strany panujúcich Habsburgovcov a rímskokatolíckej cirkvi. Niektoré z týchto vĺn prenasledovania mali charakter úsilia o doslova konfesionálne vyhladenie. Napríklad neslávne známe, takzvané desaťročné prenasledovanie v rokoch 1671 – 1681 počas vlády Leopolda I., po ktorom sa evanjelická cirkev ocitla de facto v ilegalite.
Evanjelické cirkevné zbory boli hlavne v prvej storočnici svojej existencie úzko späté s českým protestantským prostredím. Najprv odtiaľ k nám do Uhorska prúdili chrámové spevníky, postily (zbierky kázní) a modlitebné knihy. Potom Kralická Biblia, hlavne jej najklasickejšie vydanie z roku 1613. Jej jazyk, renesančnú literárnu češtinu („kraličtinu“), evanjelici prijali nielen ako zrozumiteľný jazyk svojej teológie, liturgie a kázania, ale povýšili ju doslova za posvätný vonkajší znak vlastnej vieroučnej a kultúrnej identity. V kraličtine sme spievali až do roku 1993 piesne z oboch našich spevníkov – z Tranovského Kancionála z roku 1636 (Cithara Sanctorum) a Zpěvníka evangelického z roku 1842. Liturgovalo sa v nej a kázalo ešte v polovici 20. storočia.
Aby bolo jasné, slovenské evanjelické prostredie nebolo na českom protestantskom prostredí závislé ani konfesionálne, ani vieroučne. Česká reformácia totiž nevyprodukovala klasickú luteránsku cirkev, ktorú by slovenskí evanjelici považovali za sesterskú a boli na nej závislí. Česká reformácia bola úplne samostatným, mimoriadne zaujímavým javom v duchovných dejinách strednej Európy. Viac či menej nezávislým na odkaze saskej, luteránskej reformácie. Tá bola zasa zdrojom identity slovenských evanjelikov. To, čo slovenských evanjelikov a českých protestantov spájalo, bola intuitívna i praktická susedská solidarita v ohni skúšok a prenasledovania: raz utekali naši do tolerantnejších Čiech, raz Česi do Uhorska – najmä po bitke na Bielej hore v roku 1620. Najznámejším českým exulantom v Uhorsku bol skvelý teológ a múzický človek, básnik a farár Juraj Tranovský, autor Cithary sanctorum, farár na Oravskom hrade a v Liptovskom Mikuláši (od narodenia skutočný luterán zo Sliezska). Oficiálne importovanú či do Uhorska pašovanú náboženskú literatúru a Biblie sme už spomínali. Priama vzájomná teologická a konfesionálna závislosť medzi cirkvami, respektíve dvomi stranami teda neexistovala. Živé väzby o to viac.
Toľko širší kontext. Po tomto všetkom by bolo málo a nepresné povedať k otázke, ktorú som formuloval v úvode, že mnoho evanjelikov bolo po roku 1989 voči politickému konceptu samostatného Slovenska rezervovaných či priamo skeptických preto, že nedokázali prekonať tento resentiment voči vlastnej konfesionálnej minulosti, ktorý ich spájal s Českom. Plná pravda znie, že slovenskí evanjelici mali obavu, či sa samostatné Slovensko nevyprofiluje na „ľudácky“ spôsob, teda ako štát, ktorý vo svojom politickom smerovaní bude uplatňovať konfesionálne netolerantné postoje. Evanjelici sa báli, aby sa oni, respektíve protestantská menšina v samostatnom Slovensku, nedostali znova pod ten tlak, ktorý je zapísaný hlboko v našej kolektívnej pamäti. Veď začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia boli niektoré spomienky na minulosť ešte stále živé.
Stelesňoval ich napríklad vtedajší generálny biskup Evanjelickej cirkvi a. v., väzeň komunistického režimu Pavel Uhorskai. Jednoznačný prívrženec zachovania Československa, ktorý si musel kvôli tomuto politickému názoru vypočuť na svoju adresu mnoho nelichotivého. Bol z generácie, ktorá vyrástla a dospela v pomeroch Prvej československej republiky. A pamätala si na obdobie vojnového Slovenského štátu. Na kvalitu jeho demokracie, ktorú ilustrovalo najmä bohorovné počínanie si Hlinkovej gardy. Pamätala si na napätie medzi predstaviteľmi štátu a evanjelickej cirkvi, na rôzne úmyselné činy zo strany štátneho establišmentu, ktorými boli vysielané evanjelickej komunite jasné signály, že je síce národotvornou, no i tak iba trpenou menšinou. Pamätala si na protest evanjelických predstaviteľov proti deportáciám Židov, na perzekúcie našich biskupov, na zavretie vydavateľstva Tranoscius, za prvoplánovo vulgárnu protievanjelickú rétoriku či klasické problémy zastávať istú pozíciu, ak človek nemal patričné konfesionálne pozadie. Na angažovanie sa evanjelikov v pomoci prenasledovaným Židom. Na ich mohutné angažovanie sa v príprave a prevedení Slovenského národného povstania.
A dodajme: naši sedemdesiatnici si pamätali aj na obrovské ideovo-politické a morálne salto mortale, ktorým sa z mnohých presvedčených ľudákov, gardistov a arizátorov po Februári 48 stávali kovaní boľševici. A dokonca si ešte v nových pomeroch stačili všimnúť, ako salto mortale pokračuje a ako po Novembri mnohí starí komunisti úplne samozrejme obhajovali samostatnú slovenskú štátnosť; komunistický internacionalizmus vymenili za slovenské vlastenectvo.
Samozrejme, nechcem tým povedať, že kto artikuloval požiadavky samostatného Slovenska, musel byť nutne bývalý ľudák, gardista, arizátor, komunista. To v žiadnom prípade nie. Táto vývojová línia bola však zdokumentovaná mnohokrát a nedala sa prehliadnuť. Alebo minimálne vývojová línia od celoživotného konformistu, komunistu k vlastencovi – mečiarovcovi. Človek, ktorý ako Uhorskai bol sedemdesiatnikom a mnohé zažil, pamätal a aktívne sledoval okolo seba, sa riadil ľudovou múdrosťou „pozri, kto to hovorí“. Musel by byť morálne a politicky z gumy, aby z hľadiska svojej životnej skúsenosti varovne nezdvihol prst nad tým, z akého prostredia predovšetkým zaznievajú požiadavky na osamostatnenie Slovenska. Z rizikového pre demokraciu. Zdôrazňujeme – česť výnimkám.
Sumarizujme: vojnový Slovenský štát po 2. svetovej vojne u evanjelikov jednoznačne neprešiel testom demokracie, zaručenia ľudských práv a slobôd všetkým bez rozdielu. Evanjelici po vojne masovo volili čechoslovakistickú Demokratickú stranu a zaslúžili sa o výraznú prehru komunistov na Slovensku. Dovolím si tvrdiť, že za týmto ich počínaním nebola v prvom rade ich mnohokrát kritizovaná, notorická politická náklonnosť k Čechom sama osebe. Veď napokon, život Slovákov a Čechov v jednom spoločnom štáte nemal žiadny precedens v dávnejšej histórii a v Prvej československej republike sme dovtedy spolu prežili iba niečo vyše dvadsať rokov. Za povojnovú politickú obnovu Československa boli evanjelici predovšetkým z dôvodu podvedomej spomienky na časy protireformácie, na historické skúsenosti netolerancie a upierania práv a slobôd, ktorým sa dostalo znovu tak jasného pripomenutia počas vojnového Slovenského štátu, pri strete s „ľudáctvom“, sebavedomým a arogantným politickým katolicizmom. Trochu pateticky, veľmi zhutnene, no reálne vyjadrené: evanjelici sa k Československu odvolávali z dôvodu zachovania demokracie. Po druhej svetovej vojne, no aj po Nežnej revolúcii.
Slovenská republika, napriek tomu, že množstvo občanov – evanjelikov bolo proti nej rezervovaných či priamo skeptických alebo dožadujúcich sa referenda, a teda frustrovaných, však vznikla. Čas ukázal, že väčším rizikom ako obava z jej ekumenicky netolerantného politického smerovania sú pre ňu skôr následky všeobecnej osobnostnej, morálnej a civilizačnej devastácie, ktorú spôsobil komunizmus, kombinované s pramalou skúsenosťou s budovaním parlamentnej demokracie s fungujúcimi demokratickými inštitúciami, nahrádzanej všelijakými druhmi politického mačizmu, mesianizmu, amaterizmu, vagabundizmu. S akoby nevykoreniteľnou túžbou po straníckom, klanovom či osobnom profite. Dnes ešte prikorenené búrlivým dianím v postmodernom kontexte doby, charakterizovaným predovšetkým mohutným nástupom ľavicovo-progresivisticej ideológie. Tiež skepsou voči istému presadzovanému typu európskej integrácie, v ktorom by menší ťahali za kratší koniec. A ocitnutím sa v kontexte vojny, ktorej dosah v tejto chvíli možno ešte nevieme domyslieť....
No – a to zdôraznime predovšetkým – stalo sa tiež niečo zvláštne. Odhliadnuc od politického vývoja vo vlastnom zmysle slova, niekedy skutočne tristného: občania – evanjelici prijali Slovenskú republiku nie iba ako vynútený fakt, ale napokon ako fakt samozrejmý, vitálny. Utíchli notorické debaty na tému „kto na koho dopláca“. Dnes v mnohom záleží len na nás, a to je dobre. Napriek a navzdory všetkému sme lojálnou súčasťou drahého Slovenska. Túžime, aby bola v ňom zachovaná demokracia v najširšom zmysle slova. Sprevádzame jeho cestu dejinami pozitívnou, prajnou emóciou, dennou prácou a angažovanosťou v prospech ľudskej obce, teda ako prekladatelia Kralickej Biblie uvádzali a ako Tranovský spieval – „dobrým obcováním“. Tiež neustávajúcimi modlitbami za verejné autority, elity, inštitúcie, komunity, rodiny i za jej občanov: deti, mládež, mužov, ženy, seniorov, s ktorými sa stretávame každý deň v ich reálnom živote.
Prečítajte si ďalšie texty, ktoré v Štandarde vychádzajú pri príležitosti 30. výročia štátnosti. O téme štátu uvažujú a píšu Marek Maďarič, Martin Homza, Pavol Minárik, Ján Čarnogurský či Milan Krajniak.