Pád Európy či nový zelený socializmus. Aké sú ekonomické fenomény roku 2023

Svojimi spoločenskými následkami a zmenou kurzu bol výrazne tvrdší ako rok 2008 a to, čo nasledovalo po ňom. Český europoslanec Alexander Vondra pred pár rokmi spomínal, ako prednášal študentom na letnej škole v britskom Cambridgei. Na začiatku sa ich spýtal, či považujú za prelomový rok 1989 alebo 2008. Z pohľadu krajiny, v ktorej rok 1989 úplne zmenil spoločenský systém a smerovanie, banálna otázka. Takto to však vnímalo práve iba tých pár študentov z postkomunistických krajín. Všetci zo západnej Európy považovali za väčší zlom rok 2008.

Z rôznych príčin. Vlna podvodov a maskovania podvodov vo veľkých finančných inštitúciách, ktorá vyvrcholila hypotekárnou krízou a v Európe následnou krízou eura a štátnych dlhov, otriasla dôverou mnohých ľudí v kapitalizmus, slobodný trh a v globalizáciu. V tom istom roku sa začína vojna medzi Gruzínskom a Ruskom. Scenár v niektorých ohľadoch pripomína to, čo sa potom odohrá v rokoch 2014 a 2022 na Ukrajine. Hoci rozsah je úplne neporovnateľný.

Návrat do roku 2008

Vo februári roku 2008, ešte niekoľko mesiacov pred augustovú vojnou v Gruzínsku, vyšla kniha Edwarda Lucasa Nová studená vojna: Putinovo Rusko a ohrozenie Západu. Lucas v nej varuje, že Putin je pripravený použiť strategické suroviny od plynu po ropu ako zbraň proti Západu. O dva roky neskôr, v apríli 2010, sa začína stavať symbol energetického prepojenia Ruska s Nemeckom, plynovod Nord Stream 1. V júni ďalšieho roka ho otvárajú vtedajší ruský prezident Dmitrij Medvedev a nemecká kancelárka Angela Merkelová.

Ešte pred rokom 2008 prišiel známy ekonomický historik Niall Ferguson s pojmom Chimerica. Označuje ním mimoriadne silné finančné prepojenie medzi Čínou a Spojenými štátmi. V tom čase to boli Číňania, ktorí požičiavali Amerike najviac, aby nafúkli finančné bubliny, ktoré praskli v septembri 2008 pádom Lehman Brothers. Vtedy to vyzeralo, že ide o symbiózu, ktorá obom najväčším svetovým ekonomikám vyhovuje. Ferguson sa podrobne zaoberá touto problematikou v knihe Vzostup peňazí z roku 2008. Po finančnej kríze nastupuje éra lacných peňazí alebo tiež helikoptérových peňazí. Známe aj ako kvantitatívne uvoľňovanie QE. Centrálne banky stanovujú záporné úrokové sadzby v obave, že sa zrúti finančný systém, ktorý je hybnou silou ekonomiky.

Všetky tieto udalosti majú významný vplyv na západné spoločnosti. A pri spätnom pohľade si už dnes môžeme dovoliť luxus vidieť zárodky a korene roku 2022, ktorý bol pre Európu najťažší. Naivná dôvera vo Vladimira Putina, ktorú praktizovali predovšetkým Nemci, mu dodávala istotu, že si môže trúfnuť napádať kohokoľvek a Európa neurobí takmer nič. Tak ako to neurobila v roku 2014 po anexii Krymu a východnej Ukrajiny.

Pri spätnom pohľade vidíme aj ničivé dôsledky lacných peňazí, ktoré napumpovali do ekonomík centrálne banky. Aj vety vtedajšieho guvernéra Európskej centrálnej banky Maria Draghiho, že „urobí všetko, čo bude potrebné“, aby zachránil euro. Keď potom v roku 2020 vlády vo veľkom začali nalievať ďalšie peniaze opäť v strachu, aby sa po covidovom zatvorení ekonomiky (lockdownoch) hospodárstva úplne nezrútili, bol to ďalší krok do pasce lacných peňazí. Skončilo sa to najväčšou infláciou od sedemdesiatych rokov a koniec je stále v nedohľadne. Medzitým sa okolo roku 2016 naplno rozbehne európska snaha za ekonomiku s nulovými emisiami a tlak na ukončenie používania fosílnych palív.

To všetko sú zložky dnešných kríz. Rekordná inflácia, pokles životnej úrovne a niekoľkonásobné zvýšenie cien energií nespôsobila Putinova agresia proti Ukrajine. Bola len urýchľovačom mnohých trendov, ktoré sa v Európe už dávno rozbehli. Ruská agresia to všetko ešte zhoršila, zvýšila nebezpečenstvo a urýchlila trendy. A urobila z roku 2022 najťažší rok od pádu železnej opony.

Rekordné zdražovanie a prudký nárast cien energií rovnako aj deglobalizácia a rozpad svetových obchodných reťazcov sa však začali už mesiace pred 24. februárom 2022, keď ruské vojská prekročili hranice Ukrajiny. Maďarsko obmedzilo ceny benzínu, nafty a základných potravín už vlani v novembri. Francúzsky prezident Emmanuel Macron v obavách z aprílových volieb, v ktorých obhajoval mandát, zafixoval ceny elektriny pre domácnosti a malé firmy na 46 eur za megawatthodinu od začiatku januára 2022. Už vtedy zvyšoval ceny nedostatok niektorých kľúčových tovarov. Ako boli napríklad čipy, ktoré si Európa nedokáže sama vyrobiť.

S pokorou k tomu, ako so všetkým zatriasol rok 2022, užitočnejšie, ako odhadovať konkrétne udalosti nasledujúcich dní a mesiacov, je pozorovať javy, ktoré ovplyvnia tento rok. Tu sú štyri zásadné.

Koniec stabilných cien

Až na vzácne výnimky zažíva väčšina západných krajín najvyššiu infláciu za posledné desaťročia. V mnohých prípadoch aj za päťdesiat rokov. Do pamäti sa nám vracia niečo, na čo sme v ére stabilných cien úplne zabudli. Pretože sme tie stabilné ceny považovali za samozrejmosť. Na pohodlie, bezpečnosť a stabilitu sa dobre zvyká. Ešte ťažšie je tieto hodnoty stratiť. Takže do zmlúv každého typu vrátane tých pracovných sa vracajú inflačné doložky, ktoré už nemal skoro nikto.

Dvojciferná inflácia, ktorá by ešte pred rokom znela skoro ako abnormálny scenár, je realitou, s ktorou sa zmierila aj tak na stabilné ceny fixovaná krajina ako Nemecko. Rast cien v roku 2022 bol taký prudký, že tohtoročné čísla budú opticky vyzerať dobre. Asi budú jednociferné. Realitu však najlepšie ukáže porovnanie s rokom 2021, teda predtým, ako začali ceny prudko rásť. V našom prípade to bude znamenať zdraženie a pád životnej úrovne o tretinu. K vysokej inflácii zásadne prispieva to, že ju centrálne banky odmietajú krotiť reštriktívnymi úrokovými sadzbami. Bez nich sa cenová stabilita bude ťažko vracať.

Deglobalizácia do civilizačných blokov

To, že éra slobodnej globalizácie sa končí, vidíme od pandémie. Lockdowny boli prvým krokom, po ktorom nasleduje nová vlna ochranárskych nariadení. Ak boli lacný čínsky tovar, lacné ruské suroviny a americký bezpečnostný dáždnik kľúčovými zložkami prosperity Západu, ostáva už iba posledná. Našťastie, aspoň to.

Tým, ako sa v posledných rokoch zhoršujú vzťahy medzi Amerikou a Čínou, stavajú sa nové obchodné múry. Američania schválili už v auguste masívnu pomoc svojej ekonomike Inflation Reduction Act. Tá okrem iného počíta s veľkými daňovými úľavami pre tých, ktorí investujú do takzvaných zelených technológií. Lenže to musia byť technológie americké. Alebo kanadské a mexické, jednoducho z krajín, ktoré majú so Spojenými štátmi dohodu o voľnom obchode. Tú Európa nemá.

Keď sa do Washingtonu vybral za prezidentom Joem Bidenom sťažovať jeho francúzsky náprotivok Emmanuel Macron, v Bielom dome ho ubezpečili, že „spojenci“ budú do zvýhodneného amerického programu zaradení. Lenže na verejnosť sa už nedostal detail, že budú zvýhodnené tie európske výrobky, v ktorých nie je ani jedna čínska súčiastka. To je veľký problém predovšetkým pre priemyselné Nemecko.

Slová „výhody pre spojencov “ ukazujú, ako môže vyzerať svet deglobalizácie. Bez bariér spolu budú obchodovať len spojenci, krajiny z rovnakých civilizačných okruhov. Pozitívnou črtou by mohlo byť, že by to Európu a Ameriku konečne mohlo dotlačiť ku zmluve o voľnom obchode Transatlantic Trade and Investment Partnership, ktorá je už roky pre neochotu Európy na mŕtvom bode.

Zelený a národný socializmus

Nebezpečným trendom, ktorý sledujeme v Európe, je nástup zeleného a národného socializmu. Zvyšovanie zásahov štátu do hospodárstva, do života ľudí a zvyšovanie prerozdeľovania. To, čo bolo roky ťažko predstaviteľné, sa stáva realitou. Nasmerovanie na bezuhlíkovú ekonomiku znižuje ponuku stabilných zdrojov výroby elektriny, a tým prirodzene zvyšuje ceny. Kým sa elektrinu nepodarí vo väčšom meradle skladovať, slnko ani vietor tými stabilnými zdrojmi nie sú.

Prudký nárast cien a sociálne dôsledky potom politikov v Európe vystrašia tak, že začnú stropovať ceny energií. A kompenzovať tie stropy výrobcom. Tým, ktorí na energie nemajú, sa platia nové sociálne dávky, producentom kompenzácia. Výsledkom je čoraz väčšie prerozdeľovanie prostredníctvom štátu a regulácie.

Z druhej strany prichádza národný socializmus maďarského premiéra Viktora Orbána. Ten sa rozhodol už mesiace pred ruskou inváziou zastropovať ceny benzínu, nafty a potravín. Výsledky sa do roka dostavili. Nedostatok pohonných látok, rekordné zdraženie potravín o 49 percent (najvyššie v Európe ) a potraviny na prídel. Niečo, čo si v Európe po roku 1989 už nikto nevedel predstaviť.

Pád Európy

Výsledkom zeleného socializmus je prudký pokles konkurenčnej schopnosti Európy. V Amerike platia firmy za energiu mnohonásobne nižšie ceny. Čiastočne je to preto, že Spojené štáty ešte európsky zelený socializmus neprijali. A opäť je to aj jeden z dôsledkov roku 2008, keď Amerika začala masívne ťažiť ropu a plyn z bridlice. Z dovozcu surovín sa stala vývozcom.

Európania sa sťažujú, že nie je príliš priateľské predávať im americký plyn za niekoľkonásobne vyššie ceny. Potom sa však ukázalo, že cenu plynu najviac zvýšili veľkí európski obchodníci. Na čele s francúzskou spoločnosťou Total Energy. Nemecký koncern Volkswagen pred časom oznámil vláde, že zvažuje presun výroby do Ameriky. Keď pripočítame skutočnosť, že Európa nie je žiadny technologický líder a v tomto smere za Spojenými štátmi výrazne zaostáva, nevyzerajú vyhliadky na prosperitu veľmi sľubne.

Čím viac z týchto štyroch trendov sa podarí zvrátiť alebo aspoň mierniť, tým lepší bude rok 2023.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.