Tento týždeň uplynulo sto rokov, odkedy vynášali telo Jaroslava Haška z umrlčej izby v lipnickom domčeku. Rakvu museli spúšťať oknom. Spisovateľovo ešte ani nie štyridsaťročné telo, ktorému kolabovali orgány jeden za druhým, bolo opuchnuté, vážilo cez sto kíl, takže stolár musel vyrobiť nezvyčajne širokú rakvu.
Pohreb sa konal na Troch kráľov na lipnickom cintoríne pod hradom. Vraj mrzlo a ešte bola aj fujavica. Z Prahy prišli len tí najvernejší. „Oficiálna“ delegácia žiadna – aj radikálna ľavica sotva zaznamenala, aký významný „revolucionár“ sa pochovával.
Nechýbala, samozrejme, družka Šura – Alexandra Ľvová, ktorú si Hašek priviezol zo svojej ruskej anabázy. V tej chvíli bola už jediným konkrétnym „dôkazom“ jeho pozoruhodného dobrodružstva, jeho „výletu do dejín“, ako tomu sám hovoril. Sotva dva roky po návrate z boľševického Ruska (v Prahe sa dvojica objavila tesne pred Vianocami roku 1920) bolo akoby všetko zabudnuté a sám Hašek bol zase niekým dokonale iným.