Bol Jaroslav Hašek dezinformátor a publikoval fake news? Autor slávneho Švejka zomrel pred sto rokmi

Pohreb sa konal na Troch kráľov na lipnickom cintoríne pod hradom. Vraj mrzlo a ešte bola aj fujavica. Z Prahy prišli len tí najvernejší. „Oficiálna“ delegácia žiadna – aj radikálna ľavica sotva zaznamenala, aký významný „revolucionár“ sa pochovával.

Nechýbala, samozrejme, družka Šura – Alexandra Ľvová, ktorú si Hašek priviezol zo svojej ruskej anabázy. V tej chvíli bola už jediným konkrétnym „dôkazom“ jeho pozoruhodného dobrodružstva, jeho „výletu do dejín“, ako tomu sám hovoril. Sotva dva roky po návrate z boľševického Ruska (v Prahe sa dvojica objavila tesne pred Vianocami roku 1920) bolo akoby všetko zabudnuté a sám Hašek bol zase niekým dokonale iným.

Boľševická kariéra Jaroslava Haška je asi najkurióznejší kotrmelec moderného českého literáta – a hneď jedného z najväčších. Chronický alkoholik (a možno tajný homosexuál), génius improvizácie a úplný cynik, ktorému nebolo nič sväté (nebol mu cudzí žiaden prostriedok, ktorým by mohol zosmiešniť a napadnúť autoritu), sa vo víre dejín obráti a pokorne slúži autorite novej. Ešte síce neukotvenej, ale už dávajúcej tušiť, že bude oveľa krutejšou a nekompromisnejšou než tá, z ktorej si s kumpánmi robil srandu. Nad touto hádankou si lámal hlavu každý, kto sa Haškom trochu zaoberal, a jeho „konverzia“ zostane záhadou naďalej. Jeden plod tejto premeny je však nesporný – veľkolepé torzo románového Švejka.

Ale sté výročie Haškovej smrti nás vedie ešte k inej úvahe: či by sa za dnešných mediálnych pomerov náš spisovateľ uživil. Ak by písal to, čo písal, teda poviedky, črty, humoresky, mystifikácie, možno sa oprávnene domnievať, že nie. Buď by bol nútený dať sa na slušnú živnosť, alebo zmeniť poetiku a štýl a vnucovať sa v televízii, v reklame alebo na internete (ako youtuber?, to asi ťažko), kde by však pohorel, takže by asi len pil. Aj keď, za čo asi?

Haškovej potrebe písať sa vyrovnala len potreba piť, a obe tieto osudové závislosti mu neskorá rakúska literárno-novinárska klíma umožňovala hasiť. Hašek totiž dostával za svoje texty peniaze na ruku a to je sen každého, kto si niekedy vyskúšal rehoľu externistu. Zriadením bankových účtov sa podoba výplat nielen odľudštila, ale hlavne mnohonásobne pretiahla, mnohokrát až do nekonečna. Tento systém umožnil honorárovým oddeleniam hádzať svoje lakomstvo a insolventnosť na číselnú chybu v konte a na redakčného poskoka, ktorý nedodal autorovi potrebné osobné údaje, čo je často pravda.

Napríklad podľa svedectva Eduarda Bassa si Jaroslav Hašek sadol o tretej hodine k stolu v niektorej kaviarni, objednal si kávu s rumom, vytiahol z vrecka tri biele papiere formátu A4, chvíľu premýšľal a potom bez jediného škrtu dve hodiny písal. Následne odišiel do niektorej z redakcií, v ktorej práve nedlžil peniaze, a o šiestej hodine už dostával na pokladni dve zlatky, čo boli nemalé peniaze.

Oproti v Čechách obľúbeným mučeníckym predstavám treba povedať, že Haška písanie do novín živilo celkom slušne. Nebol určite boháč, ale biedu tiež netrel. Dnes by sme jeho životnú úroveň mohli porovnať napríklad s pomermi etablovaného žurnalistu: jesť má čo, šatstvo mierne obnosené, ale neroztrhané, na míňanie v krčme je vždy.

Aby si prišiel na svoje, potreboval Hašek publikovať týždenne v novinách tri až štyri texty. Takíto autori veľkej výkonnosti a výdrže sú aj dnes. Všimnime si však, že humorista medzi nich nepatrí, hoci si to možno myslí. Predstavujem si, ako Hašek nesie do redakcie poviedku. Trochu nevládne stojí na recepcii, mierne páchne po pive, v ruke popísaný papier.

Editor, vymydlený plešatec, mu hovorí: Viete, pán Hašek, s tým minulým článkom o chove vlkolakov v Košířoch ste to prehnali. Overovali sme si to, nechali sme si urobiť posudok u českých elfov, tých bojovníkov s dezinformáciami, a žiadni vlkolaci neexistujú. Je to fake news, a proti tým my teraz musíme bojovať, lebo najviac ohrozujú našu spoločnosť.

Stačila už tá aféra s blchou piesočnou v jantári, pán Hašek. Navyše to vaše písanie už je predsa len trochu out, stále nejaká irónia, zveličovanie a groteska, ale na to už nikto nie je zvedavý. Nemáte to ani odzdrojované, to sú samé dojmy a fantázie, veď si robíte zo všetkého srandu a to už je za nami. Doba je vážna, pomaly koniec sveta, o ňom by sa malo písať, a ako sa pri ňom správať, to ľudí zaujíma. A nie to, ako niekde nahnevaný dedko pohrýzol svadobný sprievod, ako ste napísali minule… Takže, pán Hašek, nehnevajte sa, konkurencia vás určite rada uvidí. Dlžná suma vám príde na účet. Že nemáte? Kde to žijete?

Text pôvodne publikovali na webe Echo24 a vychádza so súhlasom redakcie.