Suchý január by sa mal zakázať

Nebezpečný výmysel, že jeden mesiac sa bude abstinovať od alkoholu, by sa mal zakázať. Suchý január sa dodržiava hlavne v anglosaskom svete.

Abstinencia od alkoholu je určite chvályhodná vec. Alkohol je droga, ktorá vyvoláva závislosť a pri nadmernej konzumácii môže spôsobovať zdravotné aj spoločenské ťažkosti. Ktokoľvek, kto dlhodobo dokáže minimalizovať až úplne zrušiť svoj prísun etanolu, si zaslúži uznanie. Vynechať alkohol na jeden mesiac však nedáva žiadny zmysel.

Častým argumentom je snaha vyskúšať si, či to človek zvládne. Ale nepiť jeden mesiac v roku je úplne nesmerodajné. Je to ako vyliezť na nejakú osemstovku a tvrdiť, že to dokazuje schopnosť vystúpiť na Mount Everest, pretože je zhruba jedenásťkrát vyšší.

Zároveň to úplne spoločensky zničí jednu dvanástinu roka. Kumpáni, inokedy ochotní kedykoľvek zájsť do krčmy, zrazu nemajú čas, pretože držia „suchý január“.

Individuálne alkohol môže byť veľmi škodlivý, na makroúrovni ide o lepidlo, ktoré drží civilizáciu pohromade, ba ju až vytvára. Niektorí archeológovia sa domnievajú, že neolitická revolúcia, keď ľudstvo prešlo z lovu a zberačstva na farmárčenie, bola zapríčinená prianím našich predkov poriadne sa „zrúbať“. Na výrobu primitívneho piva je totiž potrebný násobne väčší počet obilnín ako na výrobu chleba, čo mohlo primitívne kmene dotlačiť k zavedeniu intenzívneho poľnohospodárstva a založeniu prvých dedín, miest a ríš.

Je tiež dokázané, že popíjanie s priateľmi zlepšuje kvalitu života. Štúdia z Oxfordskej univerzity ukázala, že tí, ktorí bežne navštevujú svoj obľúbený podnik, sú v priemere šťastnejší, majú viac priateľov, sú spokojnejší so svojimi životmi a cítia sa viac zapojení do aktivít svojej lokálnej komunity. Za nimi nasledujú ľudia, ktorí nie sú verní jednej krčme, a až potom tí, ktorí alkohol vôbec nepijú. Zdá sa, že hlavný rozdiel je vo frekvencii návštev pohostinstva, čo utužuje priateľstvo, a teda robí ľudí zdravšími a spokojnejšími.

Výskumy tiež naznačujú, že večerné posedenie má väčší zásah ako obedňajšie. Známy antropológ Robin Dunbar z Oxfordskej univerzity špekuluje, že to je pozostatok z doby vynálezu ohňa. Pravekí ľudia vďaka jeho svetlu a teplu získali večer voľný čas, ktorý mohli venovať socializácii, zatiaľ čo cez deň museli loviť a hľadať korienky. Nutnosť tárať večer s priateľmi je tak hlboko v nás.

Suchý január tieto prirodzené väzby spretrháva, a ešte navyše v zime, kedy by sa príjemné posedenie s kamarátmi nad pohárom niečoho dobrého náramne hodilo.

Suchý január a podobné nezmysly sú však symptómom ešte niečoho iného, totiž spoločnosti hľadajúcej poriadok, tradície, očistu a vykúpenia vo svete, ktorý sa takýchto nebezpečných reakčných nápadov snaží zbaviť. Okrem suchého januára je na Západe tiež populárne hnutie bezmäsých pondelkov (meatless Mondays). Zdržanie sa mäsa jeden deň v týždni má pomerne veľkú tradíciu, hovorí sa tomu pôst a v kresťanstve sa drží každý piatok. Rovnako sa medzi katolíkmi ujal zvyk v pôstnom čase pred Veľkou nocou, ktorý trvá 40 dní, niečoho sa vzdať. Prečo by to nemohol byť alkohol? Celé to pôsobí ako snaha vybudovať nové náboženstvo, ale bez tej otravnej nutnosti chodiť do kostola.

V spomínanom článku „Suchý január je krutý“ sa jeho autor Matt Purple sťažuje na novodobých puritánov, ktorí „nahradili skutočné mäso nemäsovými burgermi (Impossible Burger) a fajčiarov vyhnali do ohrád v temných uličkách obohnaných ostnatým drôtom a strážnymi vežami“. Ďalej pokračuje: „Pred barom si nemôžete vziať heineken bez toho, aby vás obťažoval policajt, a na verejnosti si nemôžete zapáliť marlborku bez toho, aby sa polovica civilizácie melodramaticky rozkašlala. V strach naháňajúcich televíznych spotoch ukazujú tínedžerov, ktorí si dajú jeden dúšok piva a potom narazia priamo do telefónneho stĺpu. Tento druh poučovania je všade, naozaj potrebuje vlastný mesiac?“

Suchý január je príznakom nového náboženstva. Kresťanstvo za odmietanie telesných pôžitkov aspoň sľubuje večné vykúpenie. Jeho novodobá forma vedie len k večnému utrpeniu.