Ani referendum si neporadí s psychiatriou. Ale niekomu môže výrazne pomôcť

Hoci referendum o predčasných voľbách silno zaváňa odskúšanou opozičnou agendou pre mobilizáciu voličov, postupne sa stalo aj možným prostriedkom na odstránenie reálneho, takpovediac nadčasového politického problému. Pripomeňme totiž, že Ústavný súd z iniciatívy pani prezidentky vyriekol, že súčasné znenie ústavy neumožňuje skrátenie volebného obdobia referendom alebo poslancami. Môžeme sa pousmiať, že týmto výrokom platonicky spochybnil niekoľké predčasné voľby konané v minulosti aj s ich dôsledkami a zároveň s ľútosťou dodať, že súd si neosvojil názor, že práve nimi mohla byť založená ústavná zvyklosť.

Predčasné voľby nie sú vôbec zriedkavým javom v mnohých demokratických štátoch, keďže majú svoju logiku a potrebnosť v prípade, že vláda stratí väčšinovú podporu v parlamente. Preto je vážnou chybou nášho ústavného systému (ak dáme nabok zložitý a politicky riskantný proces rozpustenia parlamentu prezidentkou), že samotní poslanci, garanti vládnutia, nemajú možnosť skrátiť si funkčné obdobie ani v prípade vážnej ústavnej krízy. A tak, nech by sa dialo čokoľvek, hoci by vláda bola úplne nevládna a všetci poslanci miesto prijímania zákonov by vysýpali jeden druhému na hlavu injekčné striekačky a vystreľovali farbené konfety či inak preukazovali svoju duševnú nespôsobilosť zastupovať voličov, pokiaľ by inak formálne chodili do práce, museli by sme takéto divadlo alebo nemohúcnosť strpieť vždy celé štyri roky.

Problém by sa, samozrejme, dal poľahky opraviť, ak by poslanci schválili ústavný zákon, ktorý by umožnil skrátenie volebného obdobia nimi samými. Na takúto zmenu, najmä ak by mala platiť až od ďalšieho obdobia, by sa asi potrebných 90 hlasov našlo. Horšie by to už bolo so schválením konkrétnych predčasných volieb, lebo ako hovorí ľudová múdrosť: kapry si rybník nevypustia. A to najmä nie v situácii, keď v parlamente pôsobí kvantum poslancov, ktorí sa už druhý raz poslancami nestanú. Nemôže nás prekvapiť, ak si v tichosti položia priam existenčnú otázku: kto mi nahradí ušlý zisk v podobe niekoľkých štvortisícových výplat? Nuž nikto. A tak sa ich voliči môžu utešiť aspoň tým, že budú v tomto prípade hlasovať podľa svojho vlastného vedomia a svedomia.

Ako už bolo spomenuté, aj referendum, ktoré sa bude konať o pár dní, je teoretickou príležitosťou tento problém vyriešiť. Takže ho nemožno označiť za celkom zbytočné, ale s veľkou pravdepodobnosťou sa nedosiahne potrebné kvórum účasti. A budeže to radosti. Médiá, vláda v demisii a poslanci vládni aj bezvládni si zgustnú predovšetkým na predsedovi Smeru a predvedú zároveň plač nad premárnenými miliónmi. Poslanec Matovič to nepochybne priblíži verejnosti najnázornejšie, napríklad koľko balení vitamínov a liekov by sa za tie peniaze mohlo v chrípkovom období rozposlať do všetkých domácností. Ak by teda boli v lekárňach k dispozícii. Hromžiť, samozrejme, bude aj Fico, a to takmer na všetkých – od prezidentky, ktorá to podľa neho celé zavinila, až po Hlas, ktorý vo vzťahu k referendu nie je príliš počuť, zrejme si hlasivky šetrí na riadnu volebnú kampaň.

Ale zaujímavé a možno aj dôležité predsa len bude, aký počet ľudí sa na referende zúčastní. Ak účasť prekročí tridsať percent, čo nie je vôbec vylúčené, a dosiahne aspoň jeden a pol milióna voličov, bude to pre opozíciu veľké povzbudenie do parlamentných volieb a osobitne pre tie strany, ktoré sa k referendu aktívne hlásia. (Pripomeňme, že na posledných voľbách sa celkovo zúčastnilo 2,9 milióna voličov pri nečakane vysokej účasti takmer 66 percent.)

Ale späť k problému predčasných volieb.

Hoci už aj niektorí vládni predstavitelia o nich hovoria ako o nevyhnutnosti, naozaj by bolo prekvapením, keby sa na nich dohodlo 90 poslancov. Nádej neoslabujú len tie ušlé platy, ale aj rozdielne predstavy o podobe potrebného ústavného zákona. SaS napríklad odmieta možnosť dať takéto rozhodnutie do rúk ľuďom cez referendum a Smer i Hlas trvajú práve na tom a bez toho za zákon nezahlasujú. A to sme stále len pri kroku, ktorý by umožnil skrátenie volebného obdobia.

Ak by sme mali na politickej scéne zostavu normálnych strán, akú sme tu doteraz plus-mínus mávali, nikto by nepochyboval, že po páde vlády by logicky prišlo medzi nimi k dohode o predčasných voľbách. Dnes však musíme počítať s tým, že psychiatria, ako súčasný stav vládnutia nazýva predseda parlamentu, bude pokračovať. Dokonca ani odvážna Lengvarského reforma sa jej nedotkne. A ako budú plynúť dni a týždne, tak bude slabnúť aj samotný zmysel predčasných volieb. Ten by bol vlastne už aj dnes otázny, ak by sme vládu v demisii nemali v parlamente krytú, a teda aj čiastočne ovládanú nevyspytateľným Matovičom. V tomto prípade by predčasné voľby boli prínosom azda aj mesiac pred tými riadnymi. Tak či onak, predvolebná kampaň sa už rozbehla a čím viac chaosu si do volieb užijeme, tým jednoznačnejšie sa ich víťazným faktorom stanú prísľuby istôt a stability.

A tie naozaj nemôžu ponúknuť vládne strany, ktoré dokázali premárniť aj ústavnú väčšinu.