Leopardy na Ukrajinu? Prečo Berlín váha s ich dodávkami

Takýmito tankmi disponuje väčšina členských štátov Aliancie a okrem nich ešte mnoho ďalších krajín. Zelenskyj vo videoposolstve pre zástupcov 50 spriatelených vlád, ktoré o vojenských dodávkach pre Ukrajinu v uplynulých dňoch rokovali v Nemecku na americkej leteckej základni Ramstein, vyslovil stokrát vďaka – "ale stokrát vďaka nie je sto tankov".

Vlády Poľska, Dánska, Fínska by Leopardy rady poskytli, to však nemožno bez súhlasu ich pôvodného dodávateľa – teda opäť Berlína. Ani nový spolkový minister obrany Boris Pistorius sa tlaku, aspoň zatiaľ, nepodrobil. Objednal si síce situačnú správu, jeho slová po skončení schôdzky v Ramsteine však ukazujú, že za váhaním nie sú len technické, ale aj politické motívy:

„Musíme byť opatrní, našou povinnosťou je byť uvážlivo rozmýšľať o všetkých možných následkoch pre každého v tomto konflikte.“ Alebo: „Vzniká občas dojem, že tu je nejaká hotová koalícia a jedine Nemecko jej stojí v ceste. To nie je pravda. Mnoho spojencov s nami podľa ich slov má ten názor, že existujú dobré dôvody za zásielku a dobré dôvody proti.“

Vo svetle katastrofálnych krokov Berlína posledných zhruba pätnástich rokov (eurokrízia, migračná politika, energetika korunovaná vypínaním reaktorov uprostred nedostatku elektriny) je zvodné hľadať za týmto váhaním buď hlúposť, alebo len nízke dôvody, pretože taký zlý krok dobré dôvody mať nemôže. Rutinne sa dôvody hľadajú v záujmoch nemeckého priemyslu a obchodu a tiež v tradícii Brandtovej Ostpolitik, teda zmierlivosti voči Sovietskemu zväzu od začiatku 70. rokov.

To prvé je pravda, hoci pri tomto ekonomistickom pohľade by človek mal spomenúť aj úlohu zbrojárskeho priemyslu v Spojených štátoch (kto sponzoruje Inštitút pre štúdium vojny, ktorého akoby nezaujaté analýzy situácie na ukrajinskom bojisku, naznačujúce blížiace sa víťazstvo Kyjeva, masívne citujú naše médiá? Lockheed Martin...), o dovoze LNG z Ameriky nehovoriac.

V súvislosti s neslávnou tradíciou Ostpolitik možno namietnuť, že tú v Nemecku prevrstvila skúsenosť spred dvadsiatich rokov, keď si Berlín zrazu dovolil oponovať americkej invázii na Blízkom východe, a bohužiaľ pre státisíce zmárnených životov sa neskôr ukázalo, že pravdu mal on spoločne s Parížom.

Pri vysvetlení genézy rusko-ukrajinskej vojny spolu o prvenstvo súperia dva veľké pohľady. Proti tomu prevažujúcemu, že za inváziou na Ukrajinu je ruský inštinkt rozťahovať sa, dokonca azda kriesiť sovietsky blok, stojí napodiv dobre podložený názor, že hlavným spúšťačom tejto tragédie sa svojho času stala perspektíva prijatia Ukrajiny do NATO. Nebyť Nemecka Angely Merkelovej, tento krok by sa na popud USA podnikol už v roku 2008 na samite Aliancie v Bukurešti (hoci vtedy pre členstvo v NATO vláda v Kyjeve nemala podporu ani vlastnej verejnej mienky).

Napokon, vlani na jar to nebola nemecko-francúzska dvojka, bolo to opäť anglosaské krídlo v postave Borisa Johnsona, kto do Kyjeva prišiel torpédovať ukrajinsko-ruský mier. Začiatkom apríla počas prepadovej návštevy Johnson chudákovi Zelenskému oznámil, že „Západ“ by na prípadnú dohodu s Putinom aj tak nedal garancie.

To atlantické, teda „naše“ krídlo NATO, hľadí po celý čas vojny na Nemecko a Francúzsko, ale hlavne na Nemecko, s latentným podozrením. Insideri vám to podozrenie súkromne formulujú takto: myslíme si, že Nemecko by pri prvej príležitosti z jednotného frontu odstúpilo a chcelo by Rusko z konfliktu so Západom vyviesť von. Vojna je oveľa ničivejšia pre Ukrajinu ako pre Rusko, a to, že sa mainstream rozhodol ignorovať ohromné vojenské straty, vám pri troche námahy nezabráni vygoogliť si rôzne videá čerstvých cintorínov s lesom štátnych vlajok, každá z nich nad čerstvo vyhĺbeným hrobom znamená jedného padlého vojaka. Varujem však, je to úplne depresívny pohľad.

Nemci nedávno eventuálnu zásielku Leopardov na Ukrajinu podmieňovali ochotou Američanov dodať tam najprv svoje ťažké a tiež superúčinné tanky Abrams. Spojené štáty to nechcú, predovšetkým vraj z technických dôvodov. Ťažko sa bojuje proti dojmu, že ohromný tlak na Nemecko je tiež politický manéver, ako túto „podozrivú“ krajinu bezo zvyšku zapriahnuť vedľa nás, a tým aj zrušiť alternatívu v prístupe k rusko-ukrajinskému konfliktu, pro futuro a, samozrejme, aj do histórie.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.