Keď ukrajinská armáda rýchlo napredovala vo svojej jesennej kampani, obavy z ruskej jadrovej odvety súviseli s dlhodobým americkým výkladom ruskej strategickej teórie: "eskalácia za účelom deeskalácie". Myšlienka použitia obmedzeného jadrového úderu na zvýšenie stávok v konflikte stojí tak vysoko, že nepriatelia nevidia inú možnosť, ako rokovať bez ohľadu na svoje konvenčné výhody.

V nasledujúcich mesiacoch návrat k opotrebovávacej vojne a rôzne ruské vyhlásenia o odmietnutí jadrového útoku trochu zmiernili obavy. Teória "eskalácie za účelom deeskalácie" však zostáva relevantná pre situáciu na Ukrajine, pretože sa zdá, že je základom americkej aj ruskej stratégie – konvenčnej, nie jadrovej – pre jarnú kampaň.

Všimnite si, že som povedal americká stratégia, a nie ukrajinská. Želaná ukrajinská stratégia zostáva, pochopiteľne, taká, aká bola počas celej vojny: eskalovať, aby sa dosiahlo víťazstvo. Kyjev chce toľko zbraní, koľko len Západ môže poslať, chce získať späť každý centimeter územia a nechce sa baviť o podmienkach, za ktorých by Rusom, ktorí ho napadli, čokoľvek odstúpili.

Tento postoj vyjadrujú aj mnohé militantné hlasy v Európe a Amerike, ktoré naďalej plánujú triumf Ukrajiny a zvrhnutie Vladimira Putina. Bidenova administratíva ho však pravdepodobne nezdieľa, alebo aspoň nie jej kľúčoví činitelia.

Áno, formálne stanovisko Bieleho domu je, že Ukrajina bude mať americkú podporu až do víťazstva. Ale opatrný prístup, ktorý prezident Biden a jeho tím zaujali k zbrojeniu, ktoré by mohlo radikálne zmeniť rovnováhu vojny, drcnutia povzbudzujúce Kyjev, aby prejavil ochotu na rokovania, obavy z príliš veľkých investícií na úkor amerických záväzkov Ázii – to všetko naznačuje, že najbližším cieľom Bieleho domu je prijateľné prímerie, nie úplná porážka Ruska.

Na dosiahnutie tohto pomyselného mieru je však potrebné presvedčiť Rusov, že skutočné prímerie – na rozdiel od ďalšieho "zamrznutého konfliktu", v ktorom vojna utíchne, ale mier nikdy formálne nenastane – je v ich záujme, že ak budú pokračovať vo vojne, budú naďalej strácať ľudí a materiál brutálnym, režim destabilizujúcim tempom.

Jedna z nádejí bola, že ukrajinská protiofenzíva na jeseň minulého roka a doteraz úspešné prežitie zimných mesiacov v Európe budú mať rozhodujúci vplyv na to, že Moskva akceptuje túto realitu a dokonca vypracuje vlastné návrhy (spočiatku nepochybne nereálne) na urovnanie sporu prostredníctvom rokovaní.

Namiesto toho sa však zdá, že Rusi sa nielen zakopávajú, ale aj pripravujú na vlastnú obnovenú ofenzívu. To zasa vysvetľuje, prečo Bidenov Biely dom a európski spojenci Ameriky opatrne – a s istou dávkou germánskej váhavosti – zvyšujú rýchlosť eskalácie, čím umožňujú zvýšenie počtu tankov a ťažkých obrnených vozidiel prúdiacich na Ukrajinu.

Zatiaľ to nie je politika, ktorej cieľom je úplne prekonať ruskú mobilizáciu alebo vyhnať Rusov z Ukrajiny. Je to politika, ktorá má zrejme otupiť akúkoľvek novú ofenzívu, potenciálne prinútiť Rusov stratiť viac územia a ukázať Moskve, že nemôže vyhrať zdĺhavú vojnu o nič ľahšie, ako pôvodne dúfala, že vyhrá krátku vojnu. Je to eskalácia, ktorá predpokladá, že Rusi potrebujú ešte trochu presvedčiť, a potom budú otvorení deeskalácii, ktorú sme neboli schopní dosiahnuť.

Zdá sa však, že podobnou logikou sa riadi aj ruská stratégia – teda do tej miery, do akej môžeme vidieť cez dymovú clonu medzi nami a ruskými zámermi.

Z predpokladanej ruskej perspektívy ukrajinské zisky na jeseň a európska odolnosť v zime spôsobili, že vojenský úspech je len naliehavejší. Nemá zmysel rozpracúvať mierové návrhy, kým sú Ukrajinci presvedčení, že môžu dosiahnuť úplné víťazstvo, a sú o tom presvedčení viac ako kedykoľvek predtým.

Takže až keď sa táto nádej zlomí silou zbraní, môže sa začať rodiť riešenie prijateľné pre Moskvu. Čo si vyžaduje vojensky dokázať, že patová situácia je absolútne to najlepšie, v čo môže Kyjev dúfať, že americká a európska podpora môžu stačiť na udržanie územia, ale nie na jeho razantné znovuzískanie. A takýto dôkaz sa dá podať len prostredníctvom eskalácie, pričom deeskalácia, dúfajme, čaká na druhej strane.

Militantne ladení ľudia budú proti tejto analýze namietať, že nemáme žiadny dôkaz, že Rusko naozaj chce skutočnú deeskaláciu v akejkoľvek inej podobe, než je dobytie Ukrajiny. (Preto sa vojenskí jastrabi prikláňajú k maximálnemu americkému angažovaniu sa v oblasti zmeny režimu.) Holubice budú namietať, že preceňujem skutočnú túžbu Bidenovho Bieleho domu – dosiahnuť dohodu a podceňujem fakt, do akej miery je politika USA určovaná vojnovou horúčkou, vojenskopriemyselnými imperatívmi alebo romantikou upadajúceho liberalizmu so vzdialeným nacionalizmom. (Z toho vyplýva aj holubičí postoj k zníženiu alebo odmietnutiu ďalšej vojenskej pomoci Kyjevu).

Dôvodom, prečo sa na situáciu pozerať tak, ako som ju opísal, keď si Washington aj Moskva predstavujú, že eskalujú smerom k mierovému urovnaniu, je však to, že ide o určitú historicky známu situáciu. Vypukne vojna, očakáva sa jej rýchle ukončenie, ale namiesto toho nastane patová situácia a obe strany nadobudnú presvedčenie, že zvýšenie ich angažovanosti v konflikte ho rýchlejšie ukončí za výhodnejších podmienok.

Toto vzájomné presvedčenie nie je záležitosťou romantiky, fantázie alebo len obyčajnej pochabosti (hoci tieto sily do toho, samozrejme, vstupujú). Naopak, eskalácia je prijímaná ako chladné logické rozhodnutie, ako jediný rozumný postup.

A z takejto racionality sa dostávate bližšie k iracionalite, keď roky bojujete vo vojne, v ktorej víťazstvo ani jedna strana nemôže naozaj dúfať.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.