Pozoruhodné je, že slovenský preklad spomínanej knihy Eleny Lackovej sa dostáva k čitateľom až v týchto dňoch vďaka vydavateľstvu Brak. V českom jazyku vyšli už jej štyri vydania a publikácia bola preložená do anglického, francúzskeho a maďarského jazyka. Doteraz chýba vydanie v rómskom jazyku. Prekladateľke knihy Júlii Choleve Vrábľovej sme položili niekoľko otázok.
Prečo sa táto kniha predložila do slovenského jazyka preložená až teraz?
Naozaj neviem, azda tu panuje silné povedomie o spoločnom česko-slovenskom knižnom trhu, a preto sa český originál považoval sa postačujúci. Bezpečne však viem, že ľuďom z menšinového prostredia sa čeština vníma o niečo ťažšie.
Koľko času ste strávili jej prekladom?
Pomerne dlho. Odkedy som si ju prečítala, nevedela som prestať myslieť na slovenskú a neskôr rómsku verziu. Prekladať som začala zhruba pred štyrmi rokmi, niektoré úryvky som využívala pri metodických školeniach učiteliek a učiteľov, zdalo sa mi, že im môžu pomôcť k uvedomeniu, že ich žiaci sú viacjazyční. Niekedy to nestačilo...
Ste sociolingvinistka. Zaujíma vás teda vzťah jazyka a spoločnosti. Vybrali ste si preklad knihy, pretože postoj k rómskemu jazyku odráža vývoj našej spoločnosti pomerne presne?
Kniha ma zasiahla predovšetkým ako čitateľku, gadžovku a začínajúcu vedkyňu. Hľadanie si miesta medzi výskumom a angažovaným prístupom v sociálnej realite nespravodlivosti, to bolo niečo, čo mi nedalo spávať. V tom čase mi prostredie slovenských Rómov nebolo cudzie, raz človek zájde a už nikdy neodíde... No a v tomto tvorivom nepokoji som našla svoj vzor aj v osobe výskumníčky Mileny Hübschmannovej, ktorá svoj výskum vracala tým, ktorí sa jej rozhodli dôverovať. K prekladu ma vlastne priviedla túžba vrátiť knihu ľuďom, ktorým patrí. Tam však ešte celkom nie sme. Toto vydanie musí byť len zastavením pred vydaním knihy či audioknihy v rómčine.
Milena Hübschmannová v úvode ku knihe píše o tom, ako deťom v škole zakazovali hovoriť po rómsky, ako učitelia vyberali korunu ako pokutu za každé „cigánske“ slovo. Dokonca videla v jednom detskom domove dohola ostrihané deti za trest, pretože hovorili po cigánsky, spomína prípady, ako boli deti masívne vyhlasované za trpiace „mentálnou retardáciou“ a hromadne preraďované do špeciálnych škôl... Za tie desaťročia, odkedy tieto slová napísala, sa toho naozaj veľa vo vzťahu k rómčine, „rómskosti“ nezmenilo.
Preklad asi nebol jednoduchý. Milena Hübschmannová vo svojom predslove spomína, že Elena Lacková hovorila po slovensky výborne, ale keď prešla do rómskeho jazyka, jej rozprávanie získalo rozmer autentickosti a farby. Kniha je plná rómskych výrazov a prirovnaní. Ako ste sa s tým popasovali?
Keďže som prekladala z češtiny knihu, ktorá zachytávala dianie vojnových a povojnových rokov, snažila som sa v jazyku ponechať mnoho z dobovej normy. Možno sa bude prísnemu čitateľovi zdať plná bohemizmov, pri preklade som nehľadala výrazy zo súčasnej kodifikácie, ale hľadala riešenia, ktoré by v knihe uchovali dych, jazyk starého sveta.
Na knihe je cenné, ako na obraze svojho osobného príbehu priblížila Elena Lacková svoju komunitu. Zároveň sa celý život pokúšala preklenúť priepasť, ktorá Rómov a majoritu delila. Pracovala na úradoch, stýkala sa s nomenklatúrou a videla nepochopenie na oboch stranách. Ako tento jej životný zápas na vás pôsobil?
Ako príbeh ženy, ktorá vedela, že sa vzďaľuje svojim a zároveň nikdy nebude celkom prijatá tými druhými. Príbeh akejsi vojnovej reportérky, ktorá sa vystavuje šialenému nepohodliu tým, že nechce mlčať.
Kniha popisuje situáciu Rómov na východnom Slovensku pred druhou svetovou vojnou, počas nej a po vojne. Popisuje neuveriteľnú a doslova nepredstaviteľnú biedu, v ktorej táto komunita žila. Čo sa vás najviac dotklo?
Ako čitateľku ma zasiahli mnohé doklady krutosti a lakomstva. Kniha je však najmä dokumentom rómskeho holokaustu, ktorý stále nebol dostatočne reflektovaný. Ako píše Elena Lacková, Rómovia veria – alebo aspoň vtedy verili, že každého stihne trest za jeho činy (...) Thovav tut Devleske, povie Róm. Prenechávam ťa Pánu Bohu – a to stačí, aby sa človek, ktorý sa previnil, zožieral strachom v očakávaní spravodlivého trestu. Strach je sám osebe dostatočným trestom, a preto milosrdní Rómovia odpúšťajú svojim vinníkom pred ich smrťou. Človeku sa neprislúcha mstiť, pretože by pošpinil sám seba. Odplata je záležitosťou Boha.
Kniha je veľmi konkrétna. Doslova nás pozýva do rómskej osady a popisuje aj rôznosť správania sa Rómov a rozdiely medzi nimi. Narušuje typický pohľad na Rómov ako celok. Je pravda, že aj oni vidia gadžov často ako jednoliatu masu. Čo vás pri popise života v osade najviac prekvapilo?
Viac než opis života v osadách ma zasiahlo, aký je obraz väčšinového obyvateľstva. Často podliehame predstave, že my sme tí neutrálni, „civilizovaní“. V očiach rómskeho obyvateľstva sme však boli lakomcami, ktorí zjedia aj živočíchy z vody (pre Rómov mimoriadne odpudivé) či červivé hríby. Lacková píše: „Sako peskero kamel. Každý chce to svoje. Sako peskero rodel. Každý hľadá to svoje. Sako peskero paťal. Každý verí svojmu. Sako peskero džanel. Každý vie svoje. Sako peskere dromeha. Každý svojou cestou. Dalo by sa to ešte doplniť: Sako peskero chal. Každý je svoje. Každý sa štíti iného jedla. Každý považuje niečo iné za čisté a za nečisté. Každý je nejaký, iný než ten druhý. Niekedy je ťažké pochopiť, že ten, kto je iný, môže byť rovnako dobrý ako ja. Ale pokiaľ to ľudia nepochopia, neočistí sa svet od utrpenia.“
Elena Lacková sa vymykala pasívnemu obrazu rómskej ženy. Bola jednou z prvých absolventiek univerzity v Československu. Vo svoje rodine však stále akceptovala manželovo právo veta na časť jej aktivít a popisuje aj domáce násilie, ktoré chápe ako bežné. V 21. storočí sa tieto fakty čítajú ťažko.
Nie som si istá, čo máte na mysli pod obrazom pasívnej rómskej ženy. Aj žena z osady, ktorá nikdy nemala formálne zamestnanie, pracuje od svitu do mrku. Zaistiť čistú vodu, múku či iné základné potraviny, vyčariť z ničoho niečo, to je ohromné množstvo práce. V knihe Lacková spomína biednu ženu, ktorá varila v hrnci vodu, len aby deti chvíľu mali pocit, že ich čaká nejaké jedlo. Príšerné, že takto matka vôbec musí uvažovať, však? A rodovo podmienené násilie je, žiaľ, skutočnosťou bez ohľadu na etnicitu, štatistiky aj výber večerných správ z čiernej kroniky hovoria jasnou rečou.
Elena Lacková bola mimoriadne silná žena. Jej život nebol jednoduchý: veľa pracovala, zažila poníženie aj smrť syna. Svoj život však nakoniec hodnotí mimoriadne pozitívne. Neprekvapilo vás to?
Nie. Kniha nám pripomína, čo je v živote človeka skutočne dôležité – žiť obklopený láskavými vzťahmi. Rom nane ňigda korkoro. Róm nikdy nie je sám.
Pri príležitostí stého výročia narodenia Eleny Lackovej (1921 – 2003) etnológ Alexander Mušinka napísal: Rómske dejiny charakterizuje deficit písomných dokumentov, ona ho prelomila. Kontinuálne prekračovala svoj tieň. Do veľkej miery prispela k tomu, že Rómovia majú písané dejiny. A to je to, v čom bola výnimočná.