Prečo sú psychopati takými úspešnými vodcami kŕdľa

Všetci pritom vidia alebo môžu vidieť, že nejde o normálneho jedinca, že ten človek nesie známky abnormality, že je nejakým spôsobom duševne vyšinutý. A napriek tomu mu dôveruje toľko ľudí, ktorí sú ochotní ho nasledovať a počúvať.

To sa zase iným ľuďom javí ako záhada, ale záhada to ani veľmi nie je. Psychopat je obľúbencom a vodcom davu práve preto, že je psychopat.

V slávnej knihe Takzvané zlo o tom píše nemenej slávny zoológ a etológ Konrad Lorenz. Popisuje správanie kŕdľa rýb vo svetových moriach. Taký kŕdeľ je fantastický útvar. Skladá sa z obrovského množstva rovnakých prvkov, teda rovnakých rýb, ktoré robia v danej chvíli to isté. Ale úplne to isté. Plávajú v kŕdli rovnakým smerom ako všetci, žiadnej rybe ani nenapadne, že by zmenila smer a plávala si kamsi inam po svojom. Pritom sa vzájomne ovplyvňujú, nejako sa dorozumievajú a kontrolujú jedna druhú, či plávajú správnym smerom. Ľudia sa vlastne nesprávajú veľmi inak.

Pritom kŕdeľ niekam smeruje a niekto ho niekam vedie. Vo chvíli nebezpečenstva alebo ohrozenia potom sa zrazu kŕdeľ strhne a v okamihu zmení smer. Zdalo by sa, že je to na základe nejakého demokratického rozhodnutia kŕdľa, ale tak to, bohužiaľ, nie je. Čím je kŕdeľ väčší, tým je stádový pud silnejší a tým je kŕdeľ nerozhodnejší. Jednoducho pláva tam, kam väčšina, zotrvačne a bez nejakej zjavnej vôle a nejakého smeru. A napriek tomu je niekým riadený a niekto v istej chvíli strhne na seba rozhodnutie a rýchlym šklbom alebo obratom zmení smer celého kŕdľa. Kto to urobí? Áno, psychopatická ryba. Jedine ona má na to silu. A prečo? Pretože je jej to jedno. Nemá mozog.

Dokazuje to Konradom citovaný pokus jeho kolegu Ericha von Holsta (1908 – 1962). Tento behavioristický psychológ (to sú ľudia, ktorí sa zaoberajú tým, prečo sa ľudia správajú, ako sa správajú) sa tomu snažil prísť na kĺb. Vyoperoval preto rybkám lopatkám [ryba z čeľade kaprovitých, pozn. red.] predný mozog, kde je centrum reakcií na súdržnosť stáda (dnes by to už asi urobiť nesmel).

Aj bez predného mozgu mohla rybka ďalej existovať, žrať a plávať ako normálne ryby. Jediná zmena bola v tom, že jej bolo jedno, kam pláva, ak opustí kŕdeľ a či za ňou pláva niekto iný. Chýbal jej ohľad na normálne ryby, ktoré aj keby chceli silou-mocou plávať svojím smerom, sa hneď obzerajú po tých ostatných – a radšej si taký úlet rozmyslia. Nie tak chlapík bez mozgu! Tomu je všetko úplne jedno: pláva si, kam chce, a robí si, čo chce. Keď vidí korisť, okamžite sa za ňou vydá, úplne bez ohľadu na to, čo na to ostatní.

A čo tí ostatní? Hľa, celý kŕdeľ ho nasleduje! Operované zviera, zbavené časti mozgu, sa práve pre svoj defekt stáva jednoznačným vodcom stáda. Samozrejme ideálnym vodcom je ten, komu mozog nie je nutné vyoperovať, ale ten, kto sa bez neho, teda jeho časti, už narodil.

My, ktorí máme celý mozog, sa preto vodcami stáda nikdy nestaneme. Nechávame to na ľuďí bez predného mozgu. Potom to tak dopadá. Ale môžeme si za to sami. Preto, že máme ten mozog. To je paradox života s mozgom.