Je pondelok večer, krátko pred jedenástou v noci. Prepínam televíziu a náhle vidím tlačovku Eduarda Hegera a Romana Mikulca o pomoci po zemetrasení v Turecku.
Úplne zbytočná a nevhodná tlačovka. Heger hovorí o pomoci a hrdinoch, ktorých posielame do Turecka kvôli zemetraseniu. Pätnásť mužov, tri psy, v pozadí stoja hasiči a záchranári z horskej služby.
Na vedľajšom kanáli Českej televízie počúvam českého hasiča, ktorý hovorí, že práve v tejto chvíli už pristáva české lietadlo s pomocou v Turecku na najbližšom letisku od tragédie. Na našom kanáli Hegera práve strieda Mikulec. Aj on musí ešte zopakovať tie isté a rovnako zbytočné vety.