Škótsko a Anglicko v tom čase ešte neboli zjednotené do jedného štátu, mali však toho istého monarchu. Kráľ Karol I. sa pokúšal svoje kráľovstvo centralizovať a škótskej cirkvi vnútiť anglikánske zvyklosti. Aj keď obe cirkvi boli protestantské, škótsky variant bol oveľa puritánskejší a Škóti sa vzbúrili.
Karol sa v Anglicku zároveň pokúšal o absolutistickú vládu bez parlamentu, ktorý preto od roku 1629 nezasadal. Škótska kríza ho donútila parlament znovu zvolať. Poslanci však za svoju podporu žiadali záruky, že sa „jedenásťročná tyrania“ nebude opakovať. Vyjednávanie zlyhalo a Anglicko sa prepadlo do občianskej vojny medzi kráľom a parlamentom. História sa teraz čiastočne opakuje a Škóti znovu rozkladajú ústavný a politický poriadok Spojeného kráľovstva svojimi pochybnými nápadmi.
Prví budú poslední...
Poznatok, že súčasný progresivizmus sa zdá najsilnejší v historicky protestantských krajinách, nie je nijako originálny. Historik Tom Holland tvrdí, že základy progresivizmu sú hlboko kresťanské, je to snaha naplniť Ježišov sľub Prví budú poslední a poslední budú prví, preto taký dôraz na uprednostňovanie historicky utláčaných menšín.
Protestantizmus, zvlášť vo svojej puritánskej podobe, tomu dodal zvláštny náboj, ktorý môžeme vysledovať aj v dnešnom progresivizme. Puritanizmus bol ikonoklastický a považoval katolícke tradície za povery, podobne ako si dnešní „wokeovci“ nectia spoločenské zvyklosti. Protestantské spoločnosti udržiavali poriadok prostredníctvom verejného priznávania svojich hriechov a verejného zneuctenia, čo pripomína dnešnú kultúru rušenia.
Kalvinisti rozdeľovali spoločnosť na vyvolených a tých odsúdených na zatratenie, dnes sa ľudia delia na tých na „správnej strane histórie“ a beznádejných spiatočníkov. A dalo by sa pokračovať. Rozhodne sa zdá, že protestantizmus zanechal kultúru extrémne zraniteľnú voči progresívnym myšlienkam, hoci ide o sekulárne spoločnosti.
To je možno jeden z dôvodov, prečo sa Škótsko vyvinulo v „najprogresívnejšiu krajinu na svete“. Už niekoľko týždňov sa zmieta v spore o status transgender ľudí. Najskôr škótsky parlament odhlasoval novelu zákona o zmene pohlavia. Po novom by malo byť možné požiadať o právnu zmenu pohlavia bez nutnosti súhlasu rodičov od šestnásť rokov namiesto doterajších osemnástich.
Na zmenu by už nebola potrebná lekársky diagnostikovaná pohlavná dysfória, ako znie medicínsky názov pre pocit, že človek sa narodil so zlým pohlavím, stačilo by osobné vyhlásenie. Človek by už nemusel žiť dva roky ako osoba opačného pohlavia, než by mohol požiadať o úradnú zmenu, stačili by tri mesiace, v prípade násťročných šesť mesiacov. Na rozdiel od doterajšej praxe by nemusel dokazovať, že počas skúšobnej lehoty naozaj žil ako opačné pohlavie. A napokon splnenie kritérií na zmenu pohlavia by nemusel posudzovať zvláštny panel, stačilo by zmenu ohlásiť na matrike.
Centrálna vláda v Londýne prvýkrát v histórii použila svoje právo veta a zákon zablokovala s odôvodnením, že jeho dôsledky sa vzťahujú na celé Spojené kráľovstvo a nepodarilo by sa ich obmedziť iba na Škótsko. Nicola Sturgeonová, stojaca na čele škótskej vlády, oznámila, že rozhodnutie napadne na britskom Najvyššom súde, znalci jej však nedávajú príliš šancí na úspech.
Brysonová alebo Graham
Následne vypukol škandál okolo Isly Brysonovej. Táto osoba sa narodila ako Adam Graham a tento rok v januári bola odsúdená za dvojité znásilnenie. Keď sa Graham v júli 2019 prvýkrát objavil pred súdom, vystupoval ako muž. V priebehu roku 2020 oznámil zmenu pohlavia a začal tvrdiť, že o svojom rode pochybuje od svojich štyroch rokov. V čase prvého znásilnenia, teda v roku 2016, vraj „bojoval so svojou sexualitou a rodom a mal emočné problémy“. V súlade so svojou deklarovanou identitou bola Isla Brysonová umiestnená do ženskej väznice.
Hoci nosí blond parochňu a berie ženské hormóny, Isla Brysonová vyzerá ako statný holohlavý chlap s tetovaním na tvári. Rozhodne nie niekto, koho by ste chceli stretnúť v temnej uličke. Umiestnenie dvojitého násilníka medzi ďalšie potenciálne obete len preto, že hovorí, že je žena, vyvolalo spoločenské zdesenie a po silnom verejnom tlaku Sturgeonová nariadila prevoz Brysonovej/Grahama do mužskej väznice.
Tým sa ale Sturgeonová dostala do ďalších problémov. Spochybnila tým pripravovanú novelu zákona o zmene pohlavia. Jej centrálnou ideou je, že ľudia majú byť posudzovaní podľa svojho deklarovaného pohlavia, nie biologického. Kauza Brysonovej však ukazuje na jasné limity takého uvažovania. Keď sa Sturgeonová snažila vysvetliť, či sa na deklarovanú ženu má zo zákona vždy pozerať ako na ženu, vyšiel z toho nepochopiteľný slovný guláš, lebo sa snažila balansovať medzi progresívnou ortodoxiou, ktorá tvrdí, že áno, a verejnou mienkou. Tá zasa tvrdí, že nie.
Zvláštny svet škótskych univerzít
Spor o transgender osoby je svetovo najpútavejší, ale rozhodne nie jediný spôsob, ktorým sa prejavuje škótsky progresivizmus. Škótske univerzity sa vo svojom hľadaní ideologickej čistoty značne podobajú na tie americké. Sporom, o ktorom informovali všetky britské médiá, bolo premenovanie nevzhľadného paneláka patriaceho Edinburskej univerzite.
Pôvodne bola budova známa ako David Hume Tower, podľa škótskeho osvietenského filozofa a absolventa univerzity. Hume však mal niektoré z dnešného pohľadu pochybné názory na rasu a otroctvo. Preto v reakcii na hnutie Black Lives Matter univerzita Humovo meno v septembri 2020 odstránila. Teraz je známa jednoducho len pod svojou adresou 40 George Square.
Ako upozorňuje v denníku Daily Telegraph Jenny Hjulová, škótska školská politika má oveľa zásadnejšie dôsledky. Na škótskych univerzitách sa na rozdiel od zvyšku Spojeného kráľovstva neplatí školné. To sa netýka zahraničných študentov, kam však spadajú aj Angličania, Velšania a Severoíri. Vysoké školy majú zároveň prednostný prístup pre uchádzačov zo zložitých podmienok.
Výsledkom je, že škótska stredná trieda má uzavretú cestu na najprestížnejšie kurzy. Napríklad na štúdium práva na Edinburskej univerzite sa minulý rok prihlásilo 1 200 študentov, z toho 659 z horšieho sociálneho prostredia a 555 bez sociálnej klasifikácie. Z prvej kategórie prijali 120 ľudí, z druhej ani jedného.
Celkovo deväť kurzov, vrátane podnikania, japončiny, filozofie a psychológie, prijalo iba uchádzačov s nejakou formou klasifikácie vylúčenosti. Patria sem napríklad deti v pestúnskej starostlivosti, potomkovia utečencov a azylantov a ľudia zo 40 percent najchudobnejších oblastí Škótska alebo zo škôl s najhoršími výsledkami.
Počet miest pre Škótov je však obmedzený a univerzity zvyšok študentov naberajú zo zahraničia, ktorým môžu účtovať nemalé peniaze. Výsledok je, že na Edinburskej univerzite 35,5 percenta študentov pochádza z elitných súkromných škôl, čo je väčšie percento ako v Oxforde a Cambridgei, ktoré sú neustále kritizované za svoje údajné elitárstvo [pre študentov zo strednej triedy už potom neostanú voľné miesta, pozn. red.].
Bez mäsa
Okrem toho sú tu aj také drobnosti, že edinburská radnica zakázala mäso v školských či nemocničných jedálňach a v domovoch dôchodcov, alebo zákony snažiace sa obmedziť pitie alkoholu, zvlášť pochabé v krajine, kde tvorí whisky 75 percent exportu všetkých potravín. Zapadajú však do teórie, že ide o dedičstvo škótskeho puritanizmu.
Britský historik Robert Tombs uvádza, že politické rozdelenie Spojeného kráľovstva je dedičstvom anglickej občianskej vojny. Z priaznivcov parlamentu, čo boli často puritáni, sa vyvinuli whigovia, predchodcovia moderných liberálov, dnes reprezentovaných labouristami, liberálnymi demokratmi a Škótskou národnou stranou (SNP). Z podporovateľov kráľa sa vytvorili toryovci, z veľkej časti umiernení anglikáni, dnes sú ich nasledovníkmi konzervatívci, ktorí sa tak stále prezývajú.
Whigovci boli vždy stranou sociálnych experimentov, verili, že spoločnosť sa dá premeniť k lepšiemu. Bola to preto strana abstinentov, regulátorov ľudových zábav, snažiaca sa štátnymi intervenciami vychovávať obyvateľstvo. Ľudia, ktorí jednoducho chceli, aby ich úrady nechali na pokoji, inklinovali k toryovcom.
V spore o novelu zmeny pohlavia, ale aj kritizovaním ďalších progresívnych šialeností sa konzervatívci vracajú ku koreňom. V škótskom parlamente boli jedinou stranou, ktorá väčšinovo hlasovala proti zákonu (28 toryovcov proti, 3 za).
Možno je to spôsob, ako udržať Spojené kráľovstvo pohromade. SNP, ako hlavná strana propagujúca škótsku nezávislosť, dokáže pozbierať takmer polovicu všetkých hlasov a pri moci je 16 rokov. Výsledky sú biedne. Partaj sľúbila znížiť rozdiely vo vzdelaní, tie sa neustále zväčšujú, zákonom nariadila maximálnu čakaciu lehotu pre pacientov, tú sa však nedarí plniť. Má tiež najvyššiu mieru úmrtí na predávkovanie drogami v Európe. V roku 2020 sa v Škótsku predávkovalo 327 ľudí na milión obyvateľov. V celej Británii to bolo 88 ľudí, v Nórsku, druhej najpostihnutejšej krajine, 85. Škótskej vláde to prechádza, pretože všetko zlé zvaľuje na centrálnu vládu v Londýne.
Teraz však precenila svoje sily. Zmeny v transgenderovom zákone nie sú populárne. Celkovo 62 percent Škótov je proti zníženiu hranice pre tranzíciu na 16 rokov, len 19 percent je za, 50 percent je proti zníženiu čakacej lehoty z dvoch rokov na tri mesiace, 25 percent je za, zmenu pohlavia bez lekárskej diagnózy podporuje 26 percent Škótov a proti je 39 percent, zvyšok nevie.
Odpor proti progresivizmu a udržaniu Spojeného kráľovstva sa tak zrazu prepojili. Sturgeonová veto zákona o zmene pohlavia prezentuje nielen ako útok proti transľudom, ale aj na škótsku samosprávu. Ak sa konzervatívcom podarí spojiť ochranu tradičných hodnôt s odmietnutím škótskej nezávislosti, mohlo by im to výrazne pomôcť.
V roku 1640 Škóti svoju vieru uhájili a Anglicko ovládli ich spojenci. Onedlho však Angličania pod velením Olivera Cromwella Škótsko napadli a podrobili si ho. Budúce voľby najskôr vyhrá Labouristická strana. Bude zaujímavé sledovať, ako sa vyrovná so škótskym problémom. Politicky má mnoho spoločného s SNP, ale dušuje sa, že nenechá Spojené kráľovstvo rozpadnúť.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24 a vychádza so súhlasom redakcie.