Dekan Burda: Politické kauzy sa vyšetrujú zle, niektoré stoja na vode a môžu vo veľkom pohorieť na súdoch

Dnes tu máme trestné konania, ktoré vyslovene stoja iba na výpovedi tzv. kajúcnika alebo kajúcnikov, teda ľudí s kriminálnou minulosťou, ktorí si chcú spoluprácou s vyšetrovateľmi zabezpečiť výhody a mierny trest. Tí ľudia nemajú čistý, morálny profil a pravdepodobnosť, že budú klamať, aby si zabezpečili spoluprácu s vyšetrovateľom, je vysoká. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva je v takýchto prípadoch celkom jasná, sú prípustné takéto dôkazy, ale nikdy nie sú samy osebe dostačujúce, musia byť podložené ďalšími dôkazmi, ktoré slová kajúcnika potvrdia. Z tých mediálne známych káuz sú známe aj prípady a okolnosti, ktoré sa udiali počas trestných konaní a ktoré tak spochybňujú výpovede niektorých kajúcnikov, že ich robia celkom nedôveryhodnými.

Ktoré konkrétne prípady máte na mysli?

Ide o trestné konanie, v ktorom obvinený a zároveň svedok uviedol miesto a čas, kde údajne došlo k preberaniu úplatkov, a ukázalo sa, že priestory, ktoré opísal, v tom čase nestáli, boli postavené až neskôr.

Zrejme hovoríte o prípade, v ktorom je stíhaný oligarcha Výboh za to, že vraj odovzdal úplatok pre Pellegriniho…

Takéto okolnosti v dokazovaní sú absolútne neprípustné. Ak takéto niečo svedok, ktorému hrozí stíhanie, uvedie v rámci spolupráce s vyšetrovateľom, tak to znižuje jeho dôveryhodnosť, a nielen v tej danej veci, ale aj v ďalších trestných veciach. Ďalšia vec, ktorá mi prekáža, je napríklad tá s aktuálnym obvinením Roberta Kaliňáka a Jozefa Brhela. Svedok Imrecze tvrdí, že získaval okrem pomerne vysokého platu vo vedení Finančnej správy 200 tisíc eur ročne, niekoľko rokov, a že to používal na osobnú spotrebu. Viem si samozrejme predstaviť, že niekto minie na hlúposti 200 tisíc ročne, ale nie je to pravdepodobné. V rámci trestného konania je potrebné zistiť, čo sa reálne s tými peniazmi stalo, kde boli uložené alebo investované a akými tokmi sa legalizovali. Vyšetrovateľ by to mal zistiť a ďalej s tým pracovať. V tomto prípade sa tak ale podľa uznesenia o vznesení obvinenia nestalo, vyšetrovateľovi aj špeciálnej prokuratúre stačilo iba to, čo im chcel povedať svedok a zároveň obvinený Imrecze a ďalší kajúcnici. Nič viac.

Treba však dodať, že svedkovia ako Imrecze nemajú motív hrubo klamať o úplatkoch, ktoré prijali, pretože ide o korupčný trestný čin, za ktorý musia byť po priznaní potrestaní. Asi by si nevymýšľal úlatky, ktoré neexistovali. Išiel by proti sebe.

Pointa pri takýchto spolupracujúcich obvinených je v tom, že za takúto spoluprácu dostanú nejaké výhody, napríklad znížený trest alebo zhovievavosť vyšetrovateľa pri ich inej trestnej činnosti. Problém je v tom, ako sa vlastne dostávame k spolupráci obvinených, teda ku kajúcnikom. Sú dva prípady. Prvá možnosť je, že zločiny takéhoto človeka sú veľmi dobre vyšetrené, zdokumentované a dokázané a nakoniec sa preto rozhodne, že sa vykúpi priznaním a udávaním komplicov.

Druhá možnosť je, že zločinecké prostredie chce takéhoto človeka zlikvidovať ako nepohodlného svedka a ak ten chce chrániť seba a svoju rodinu, požiada o ochranu a spoluprácu. Na Slovensku to bolo v poslednom čase ale celkom inak. Vo veľkom sa začal využívať a dovolím si tvrdiť, že aj zneužívať inštitút kolúznej väzby, ktorá má zabrániť, aby obvinený manipuloval svedkov a vyšetrovanie. V skutočnosti sa však na Slovensku väzba v mnohých prípadoch využívala ako nátlak na obvineného, aby začal spolupracovať, lebo inak bude držaný ďalej vo väzbe a s hrozbou vysokého trestu po odsúdení. Naznačia mu, že bude 15 rokov sedieť, alebo pôjde hneď na slobodu a dostane podmienku, ak začne spolupracovať a ak vie zabezpečiť svedectvá proti konkrétnym ľuďom…

Väzba je však časovo limitovaná, tých 15 rokov by obvineným hrozilo až po riadnom súdnom procese.

Kolúzna väzba je limitovaná, ale práve v tomto čase, keď je obvinený izolovaný a bez možnosti komunikovať, na neho môžu vyvíjať nátlak, aby spolupracoval, lebo v opačnom prípade mu bude hroziť nielen väzba, ale aj neprimerane vysoký trest. A na toto sa väzba zneužívať nesmie, kolúzna väzba slúži len ako nevyhnutný prostriedok na dočasné izolovanie obvineného, aby nemohol ovplyvňovať vyšetrovanie. Ak sa takto zneužije väzba, obvinený je motivovaný rozprávať to, čo od neho potrebuje vyšetrovateľ a potom nastáva zásadná otázka, či vôbec má čo povedať pri menách zo zoznamu vyšetrovateľa. Ak nemá, je tu priestor na to, aby začal fabulovať a aby tým získal prísľuby, že bude prepustený z väzby na slobodu a neskôr sa jeho vec vyrieši pre neho čo najlepším spôsobom.

Podozrivé je najmä to, že kajúcnikom po zadržaní a väzbe hrozili vysoké tresty, niekedy doživotné, ale keď začali spolupracovať, išli na slobodu, skutok sa prekvalifikoval a odsúdení boli zrazu iba na podmienku. Stalo sa to v prípade Beňu a čiastočne aj v prípade Imreczeho, jeho trest je len podmienečný, hoci bol preukázateľne skorumpovaný a mohol spôsobiť miliónové škody štátu. Sú takéto tresty dostatočné a spravodlivé? Umožňuje trestné právo a prax až takéto extrémy?

Áno, trestné právo umožňuje výrazné zníženie trestu obvinenému, ktorý spolupracuje. Na druhej strane je problémové, ak sa to porovná práve s pôvodnou hrozbou vysokého trestu, napríklad hrozbou doživotia, a zrazu vo výsledku obvinený po spolupráci skončí len s podmienkou a je na slobode. Takéto prípady už v poriadku nie sú. Veľký problém je, ak sa s obvineným robia dohody, že ak začne spolupracovať, prekvalifikuje sa jeho skutok z trestného činu s vysokou trestnou sadzbou na iný trestný čin s nízkou sadzbou. Nadkvalifikácia a potom podkvafikácia toho istého skutku sú veľký problém a súvisí to s tým, ako komplikovane sú jednotilvé skutkové podstaty trestných činov akumulované v trestnom práve.

Alebo s tým, aká kreatívna je špeciálna prokuratúra pri tlaku na obvinených, aby spolupracovali…

Alebo to.

Skúsme ísť na to viac optimisticky a konštruktívne. Je nepochybné, že na Slovensku sme mali éru rozsiahlej korupcie a politických zločinov. Nepochybné je aj to, že ich treba potrestať. Aký postup by ste radili ako právnik, aby boli tieto zločiny spravodlivo potrestané po vyšetrovaní a skončení súdnych procesov?

Áno, je to nepochybné a pre slovenskú spoločnosť je dôležité, aby boli korupčné prípady riadne vyšetrené, uzavreté a aby boli páchatelia odsúdení na základe jasných dôkazov. Pýtate sa na radu pre NAKA a špeciálnu prokuratúru… Tým postupom, ktorým teraz riešia trestné konania a ukazujú pri tom dôkaznú núdzu, spochybňujú nielen tie trestné konania, v ktorých sa im nedarí zabezpečiť dôkazy. Spochybňujú všetko, celú svoju činnosť. Lebo potom aj tí obvinení, ktorí sú stíhaní na základne jasných dôkazov, môžu právne aj verejne spochybňovať svoje trestné prípady.

Čo by som vyšetrovateľom poradil? Poradil by som im, aby vnímali vážne výhrady napríklad generálnej prokuratúry, ktorá prostredníctvom paragrafu 363 trestného poriadku upozorňuje, že trestné stíhanie je v niektorých prípadoch nezákonné, lebo nie sú zabezpečené dostatočné dôkazy, prípadne prichádza k iným nezákonnostiam. Jednoducho by som im poradil, aby konali zákonne a aby okrem jedného-dvoch kajúcnikov zabezpečili aj ďalšie svedectvá a ďalšie dôkazy vrátane účtovných, finančných, majetkových.

Vo všetkých kauzách to asi nebude možné, nelegálne majetky a účty asi nie sú formálne registrované na mená zločincov.

Poviem to na príklade. Ak máte, povedzme, desať prípadov, z nich sú tri, kde máte celkom jednoznačné dôkazy, ďalších päť, kde máte subjektívnu istotu, že ide o zločiny, ale zatiaľ nemáte dostatok dôkazov, a potom máte ešte dva prípady, ktoré stoja na vode, tak sa treba prioritne zamerať na tie tri jasné prípady. Práve preto, aby sa Slovensko očistilo od korupcie tou cestou, že tu budú riadne vyšetrené, odsúdené a potrestané trestné činy. Ak sa ide cestou, že poďme vo veľkom stíhať všetko, aj vtedy, keď chýbajú dôkazy a prípady padajú na generálnej prokuratúre alebo na súdoch, potom tu máme opak toho, čo chceme, lebo jedna trestná vec za druhou padnú a zločinci budú vidieť, že trestné právo nefunguje.

Nie je podľa vás chyba, že generálna prokuratúra prostredníctvom paragrafu 363 vstupovala do trestných konaní a zastavovala ich? Ak by sa posúdenie právneho postupu a sily dôkazov nechalo na súdy, pôsobilo to dôveryhodnejšie, takto to vyzerá ako politický zásah generálneho prokurátora alebo jeho zástupcu v prospech politikov a ľudí za nimi.

To je práve tá veľká chyba, ak sa na tieto veci niekto pozerá v tom zmysle, že každé trestné konanie predsa musí skončiť na súde. Nie, nemusí. Práve na to je prípravné konanie, aby sa zistilo a posúdilo, či ide o trestný čin a ak áno, či existujú alebo neexistujú dôkazy, ktoré sú dostatočné pre stíhanie, obžalobu a súdny proces. Mimochodom, orgány činné v trestnom konaní majú povinnosť rovnako získavať dôkazy v prospech aj v neprospech obvineného, nie ho dostať za každú cenu. Základ dokazovania sa má robiť na začiatku. Ak sa dostatočne a zákonne získajú dôkazy, prípad ide na súd. Ak sa nezískajú, prípady padajú na prokuratúre a padli by asi aj na súde. Na to máme paragraf 363, aby prokuratúra posúdila, či je trestné konanie zákonné a ak nie je, je jej povinnosťou takéto konanie zrušiť. To však neznamená, že podozriví vyhrali, naopak, znamená to, že vec sa má pripraviť dôslednejšie, zákonne a s dostatkom dôkazov.

Nemal by sa paragraf 363 aspoň spresniť a sprísniť tak, aby sa zúžil priestor pre svojvôľu? Vyzerá to totiž tak, že generálna prokuratúra blokuje stíhanie prípadov s politickým pozadím. Stalo sa to pri Pčolinskom, Ficovi, Kaliňákovi, Borguľovi…

Ja si myslím, že paragraf 363 sa dnes nezneužíva, naopak, aj v praktickej realizácii plní svoju funkciu ochrany zákonnosti.

Ste si istý, že v žiadnom zo spomínaných politických prípadov sa nezneužil? Lebo už je toho podozrivo veľa.

Ani Pčolinský, ani Fico, ani Kaliňák, nikde som nezaznamenal, že by generálna prokuratúra uviedla nesprávne alebo podozrivé dôvody rozhodnutia. To isté platí o mnohých mojich kolegoch z právnického prostredia, ktorí prípady sledovali a právnym dôvodom, ktoré uvádza generálna prokuratúra, rozumejú. Ak je stíhanie nezákonné, má sa vrátiť na dopracovanie, nie je na tom nič podozrivé. Myslím, že generálny prokurátor by postupoval politicky a vypočítavo, ak by nežiadal odstránenie chýb a ak by nezákonne vyšetrené kauzy nechal na rozhodnutia súdov. Argumenty, ktoré uvádzala generálna prokuratúra, boli odborné.

Často to však vyzerá tak, že generálna prokuratúra vystupuje v prospech prominentných obvinených a pomáha im dostať sa z väzby alebo uniknúť pred stíhaním.

Podstatné je, ako vyzerá právna argumentácia prokuratúry a tam som pochybenia nevidel, naopak, pochybenia ukazovali skôr iní zástupcovia orgánov činných v trestnom konaní. Aj tí, ktorí teraz plačú, že im boli cez paragraf 363 zrušené nezákonné rozhodnutia.

Vo viacerých médiách ste naznačili, že vyšetrovanie káuz nie je právne čisté a že sa produkovala nadpráca. Spomenuli ste slová ako svojvôľa vyšetrovateľov či policajný štát. Nie je to prehnané? Proti silným súperom z radov oligarchie a politiky treba nasadiť tvrdé prostriedky.

Nepochybne treba nasadiť tvrdé prostriedky, ale zákonným spôsobom. Tu sme mali tvrdé prostriedky použité nielen proti oligarchom, ale aj proti advokátom či ľuďom z policajnej inšpekcie, ktorá vyšetrovala podozrenia z nezákonného získavania svedkov a dôkazov. Nie je normálne, aby vyšetrovatelia NAKA hovorili o tom, že šéfke inšpekčného tímu treba zapáliť auto. Len preto, že vyšetruje podozrenia z trestnej činnosti v polícii. Aký mali problém s inšpekciou, ak postupovali čisto a pracujú zákonne? Myslím si, že je tu istá pravdepodobnosť, že to NAKA aj špeciálna prokuratúra v niektorých prípadoch preháňajú. Samozrejme, ja to nemôžem vedieť, len si to myslím a bol by som rád, keby sa tieto podozrenia vyšetrili.

V prípade Fica a Kaliňáka ste sa verejne vyjadrili, že ich stíhanie za to, že údajne organizovali vyšetrovanie daňových prípadov Kisku a Matoviča, je pochybné. V čom konkrétne sa podľa vás pochybilo?

Tých pochybení bolo obrovské množstvo. Bola to asi najväčšia ukážka neschopnosti pri vznesení obvinenia, akú som kedy videl. V prvom rade, samotný skutok nebol jednoznačne vymedzený. Bol vymedzený skôr všeobecnými frázami, bolo tam veľa odkazov na tlačové konferencie Smeru a vtedajšieho premiéra. Druhý problém bola samotná trestnoprávna kvalifikácia. Mne z toho vyplynulo, že obvinení sa mohli dopustiť, zjednodušene povedané, ohrozenia daňového tajomstva v prvom odseku, čo je prečin. Jediný dôvod, pre ktorý sa to nakoniec kvalifikovalo nie ako prečin, ale ako zločin, bol ten, že mali údajne konať v zločineckej skupine. Teda bolo im vznesené obvinenie za založenie a podporovanie zločineckej skupiny, ktorá sa zaujímala o daňové kauzy Kisku a Matoviča a preto aj ohrozenie daňového tajomstva bolo kvalifikované v treťom odseku ako zločin.

Myslím si, že jediným dôvodom bolo to, aby to bolo cez údajnú zločineckú skupinu kvalifikované ako vážnejší zločin v kompetencii NAKA a špeciálnej prokuratúry a aby bolo možné žiadať väzbu. Druhý problém je ten, že pri ohrození daňového tajomstva v prvom odseku sa má posúdiť tzv. materiálny korektív, teda či ich činnosť bola natoľko nebezpečná, žeje nutné riešiť to prostriedkami trestného práva. Tu treba povedať, že oni oznamovali na svojich politických rivalov podozrenia z daňovej trestnej činnosti, pričom tie podozrenia mali zrejme reálny základ.

Narážate na to, že v prípade Kisku sa to po roku 2020 skončilo až obžalobou za daňový podvod v stovkách tisíc eur?

Áno, teda zaujímali sa o prípadnú trestnú činnosť politikov a verejne o tom informovali. Iné by bolo, ak by mali snahu niečo fabulovať alebo tlačiť na ich trestné či väzobné stíhanie, ale nič také pri obvinení Fica a Kaliňáka nebolo zdokumentované. Ak by to tak bolo, išlo by o pozozrenia z vážnejšej trestnej činnosti, ktorá by sa dala rozšíriť o zneužitie právomoci verejného činiteľa, ale nič také vyšetrovateľ pri nich nezistil. Toto sú najvážnejšie pochybenia, ale tých ďalších bolo oveľa viac a je zrejmé, že snaha o väzobné stíhanie Fica a Kaliňáka bola v tomto prípade prehnaná.

Nemyslíte si, že na tenký ľad sa dostávajú aj ľudia z vládnej koalície a špeciálnej prokuratúry? Ak mali ísť Fico a Kaliňák do väzby za to, že sa v minulosti zaujímali o daňové kauzy politikov a informovali o nich, potom by mohlo stíhanie hroziť aj tým politikom, ktorí po voľbách 2020 politicky tlačili nielen na vyšetrovanie, ale dokonca na väzobné stíhanie svojich rivalov.

Ja si myslím, že sa to tak naozaj môže skončiť. Ak by sa zásadne zmenila politická situácia, tak po tom, čo predviedla súčasná vládna garnitúra, so všetkými vyjadreniami a tlakom na väzobné stíhanie obvinených, potom by sme sa dostali k revanšizmu. A vôbec nebudem prekvapený, ak v niektorých prípadoch budú úspešné návrhy na väzobné stíhanie a odsúdenie tých, ktorí po voľbách 2020 prekračovali právomoci pri vyšetrovaní káuz alebo pri presadzovaní väzby pre konkrétnych ľudí.

Myslíte si, že by to mohlo zájsť až po hrozbu ich väzobného stíhania?

Áno, a nebola by tu len hrozba väzobného stíhania, ale možno aj odsúdenia. Ak by sa preukázalo, že niekto zneužíval právomoci na to, aby tlačil na väzobné stíhanie svojich protivníkov za vyfabulované skutky, a bolo by na to dosť svedkov a dôkazov, tak by sa to mohlo končiť aj na súdoch. Neprináleží mi to hovoriť, ale keďže ma v poslednom čase celá tá situácia dosť hnevá, tak ja to poviem takto: čo iné by sa dalo očakávať, keď sme si zvolili strany a následne vládu, ktorá neprezentovala iné riešenia pre Slovensko než tie, že pozatvárajú ľudí? Ak má strana a vláda v prioritách, sľuboch a náplni práce zatváranie konkrétnych ľudí, tak to nutne smeruje k podozreniam, že niekto politicky tlačí na vyšetrovanie a zenužíva právomoci.

Treba však uznať, že koaliční politici to priznávajú verejne. Dokonca aj odklad skoršieho termínu predčasných volieb po páde vlády vysvetlili tak, že treba získať čas na dokončenie stíhania káuz a na zatváranie zločincov.

Áno, nakoniec, oni sa tým netaja. Politicky je to pochopiteľné, ale z pohľadu trestného práva nie. Paradoxne, ak by sa ukázalo, že niektoré trestné konania a väzobné stíhania z rokov 2020 – 2023 boli na politickú objednávku a budú na to dôkazy a svedkovia, tak sa to potom len dá do kontextu s ich verejnými vyhláseniami a následne sa môžu veľmi ľahko dosatať ako obvinení do trestného konania.

Právne pochybnosti nie sú len pri zneužívaní väzobného stíhania. Vážne zásahy sme videli aj priamo do ústavného a právneho poriadku počas pandémie. Ústavný súd bol vylúčený z posudzovania ústavných zákonov, následne sa prijal ústavný zákon o núdzovom stave v čase pandémie, ktorý zásadne obmedzuje ľudské práva a slobody, zaviedli sa sporné covid pasy a očkovacie preukazy, prezidentka žiadala povinné sezónne očkovanie, istý čas tu fungovala očkovacia segregácia, navyše bez medicínskeho opodstatnenia. Prečo bola právna obec ticho?

Nie je pravda, že by sme boli úplne ticho. Viackrát som sa verejne vyjadroval aj ja a niektorí moji kolegovia. Namietali sme proti tomu, aby už ústavný súd nemohol posudzovať ústavné zákony. Čo sa týka samotných pandemických opatrení, treba priznať, že na začiatku nikto nevedel, do akej miery je vírus nebezpečný. Ak by mal úmrtnosť napríklad 50 percent, stavali by sme sa k nemu inak. Problém bol neskôr v tom, že primeranosť opatrení sa neprehodnocovala v súlade s novým medicínskym a vedeckým poznaním.

Celkom chýbalo nielen prehodnotenie politiky, ktorá sa ukázala ako neprimeraná, chýba aj prehodnotenie zákonov, ktoré posilnili právomoci vlád na úkor ľudských práv a slobôd a ostávajú stále v platnosti.

Áno, o primeranosti zásahov, vrátane právnych a legislatívnych, sú pochybnosti a malo by sa to prehodnocovať. Ja som tiež na viaceré témy zmenil názor. Na začiatku som bol veľký fanúšik očkovania, ale po prvej a druhej dávke som zmenil názor, najmä prvá dávka mala na môj stav zlý účinok, začal som mať zdravotné problémy, ktoré som pred očkovaním nikdy nemal. Ak by mi bol niekto prikazoval, aby som podstúpil tretiu dávku, tak to by som sa veľmi tvrdo ohradil. Jednoducho, keď sa už pred rokom vedelo, o čom covid je a že očkovanie neprinesie definitívne riešenie, tak sa tomu dostatočne neprispôsobili opatrenia a pravidlá, resp. zákony.

Zmeny sa vtedy chystali aj v oblasti slobody slova. Ministerka Kolíková presadzovala, aby bolo zdieľanie obsahu na sociálnych sieťach, ktorý sa označí za dezinformačný, trestným činom. Aká je prax v zahraničí?

Toto je veľké nebezpečenstvo pre slobodu slova. Hlavne to, ako tu pracujeme so slovom dezinformácia a slovom hoax, často sa používajú aj na očiernenie ľudí s iným názorom. Ak sa v Európe verejne, slovom, rozširuje a podporuje nenávisť, neznášanlivosť a násilie, tak je to v istých prípadoch trestné, pretože je to spoločensky nebezpečné...

Na to ale máme paragrafy už dnes a uplatňujú sa v praxi, nie?

Máme. No aj pri nich sa prihliada na ochranu slobody slova a názoru a hladá sa vyváženosť medzi postihovaním šírenia nenávisti a ochranou práva na vyjadrenie názoru. Pokiaľ ide o trestné postihovanie obsahu, ktorý niekto označí za dezinformačný, ja nemám poznatok o tom, že by niektorá z vyspelých západných krajín zašla takto ďaleko, aby sa stíhali ľudia za šírenie a zdieľanie názoru. Bolo by to tam nemysliteľné. Veľký problém je ten, že slovo dezinformácia sa často, a nielen na Slovensku, používa aj na to, keď niekto prejaví iný, kritický názor. Potom takto označených ľudí, údajných dezinformátorov, začnú spoločensky prenasledovať. Prípadne sa to týka celých skupín spoločnosti. Už toto spoločenské postihovanie je absolútne neprípustné, vedie to k degradácii demokracie a bude to viesť k neslobode.

Ak by prešiel Kolíkovej návrh, už by niekto, koho označia za dezinformátora, nebol prenasledovaný len spoločensky, ale aj trestnoprávne. Vrátane tých, ktorí podobný obsah zdieľali na sociálnej sieti. Nie je to absurdné a v slobodnej spoločnosti neprijateľné?

Tento Kolíkovej návrh trestania za údajné dezinformácie som považoval a považujem za niečo, čo má znaky totalitných praktík a ak by to prešlo, tak by to viedlo k zneužívaniu a priblížili by sme sa ešte viac k policajnému štátu.

Otázne je, kto by mal autoritatívne posudzovať, čo je a čo nie je dezinformácia. Počas pandémie sme videli, že sa to menilo. Ak niekto tvrdil, že vakcína nezastaví šírenie vírusu a neprinesie kolektívnu imunitu, bol odsudzovaný ako dezinforámtor. Pritom dnes je to vedecky preukázané ako fakt.

To sú veci, ktoré mnohým dvíhali tlak. Postupne sa však potvrdilo, že mnohé informácie, označené ako dezinformácie, sa napokon ukázali ako pravdivé. Som presvedčený, a prax to dokazuje, že proti dezinformáciám alebo nesprávnym názorom sa nikdy nesmie bojovať prostriedkami trestného práva, ale len prostriedkami spoločenskej diskusie.

Vláda presadzuje zákon, ktorý má umožniť tajným službám a NBÚ vypínať online médiá, ktoré označia za bezpečnostnú hrozbu alebo za škodlivé pre politiku štátu. Nebola by takáto norma a takáto prax bezpečnostných služieb protiústavná?

Ak by išla táto norma a hlavne následná prax za rámec blokovania mediálneho obsahu, ktorý je dokázateľne nenávistný a nebezpečný a vypínali by sa médiá, ktoré iba ponúkajú iné názory na sporné témy, bolo by to protiústavné a protiprávne. Len za to, že sa na nejakú tému formuluje odlišný názor, by nemalo hroziť vypínanie médií. V Spojených štátoch napríklad aj diskusia o vojne na Ukrajine prebieha slobodnejšie, bežne tam vidíte názory, že vojna by sa mala vyriešiť politickou a mierovou cestou, bez ďalšieho vyzbrojovania Ukrajiny. Na Slovensku sa diskusia na túto tému považuje za škodlivú. Teraz netvrdím, aký názor je správny a aký nie je správny alebo ktorá cesta je správna, ale nie je možné, aby otvorená mediálna pluralita a diskusia na túto tému bola vnímaná ako škodlivá.