Nick Cave a jeho konzervatívny temperament

A potom tam čítate: „Nehovorím, že som konzervatívec s veľkým K [v angličtine podporovateľ konzervatívnej strany alebo politiky, pozn. red.], skôr mám konzervatívny temperament. Povedal by som, že, aspoň ako som to schopný pochopiť, konzervatívny temperament súvisí s hlbokým pochopením vnútornej hodnoty sveta a jeho zraniteľnej a neistej povahy. Je podozrievavý k impulzívnej ochote niečo búrať, rozmontovať, zrušiť, vypáliť do základov a skôr má sklon k opatrnej, postupnej zmene, pretože so svetom musíme zaobchádzať opatrne. Konzervatívec rozumie strate a smútku.“

„Som určite otvorený novým veciam, ale zároveň s docenením toho, čo sa udialo v minulosti, a melancholickým pochopením, že je oveľa ľahšie niečo zbúrať, ako to zase postaviť. Ale nakoniec si myslím, že konzervativizmus je ašpirácia, že je to niečo, o čo by sme sa mali usilovať – o spoločnosť, ktorá funguje dosť dobre na to, aby stála za konzervovanie. Myslím, že sme tam ešte nedospeli, samozrejme, ešte zostáva všeličo reformovať, ale myslím, že sa vcelku pohybujeme správnym smerom.“

To rozhodne nie je zlý opis konzervativizmu. Takých je, naopak, málo.

Je zdanlivo jednoduchý. Pojmy, ktoré Cave používa, si vystačia s prirodzenou rečou, nemusíte mať preštudovaný žiadny odborný koncepčný aparát. Ale zároveň tie slová môžu pre hocikoho byť jednoduché len zdanlivo, ťažko uchopiteľné, ak by ste sa ich chceli naučiť napríklad na skúšku. Skoro nikto takto nehovorí.

Vedeli takto hovoriť napríklad Roger Scruton alebo Michael Oakeshott. Vezmite si napríklad najslávnejší Oakeshottov citát: „Byť konzervatívcom znamená dávať prednosť známemu pred neznámym, dávať prednosť vyskúšanému pred nevyskúšaným, faktu pred tajomstvom, existujúcemu pred možným, obmedzenému pred neviazaným, blízkemu pred vzdialeným, dostatočnému pred nadbytočným, príhodnému pred dokonalým, smiechu teraz pred utopickým blahom.

Je to celkom podobný opis, zjavne zachytáva čosi reálneho a niečo viac než obyčajné reakcionárstvo. Je tiež vzácny. Súčasné vzdelanie – základné, vysoké aj účasť na súčasnej konverzácii úspešných ľudí – vás k nemu nedovedie a nepripraví vás naň. Priemerný expert z globálnej konzultantskej firmy by mal problémy dať niečo také dohromady bez ohľadu na honorár. Digitálny jazykový model, ktorý je založený, zjednodušene povedané, na tom, aké slová v našej civilizácii najtypickejšie nasledujú po akých slovách, by bol bezradný. Vedel by napodobniť reakcionárstvo, ale dať do kontrastu smiech a utópiu by mu nenapadlo.

Preto je tiež ľahké ten plný výklad zabudnúť, zostane len v tom, kto ho má osobne prežitý. Preto mohli dôjsť do veľmi podobného miesta intelektuáli ako Scruton a Oakeshott, ktorých primárnym zdrojom aj médiom boli práce v abstraktnom, filozofickom jazyku, a Cave, ktorý komunikuje so svetom v estetickom móde. Preto môžu o „temperamente“ hovoriť podobne ľudia, ktorých osobnostný temperament je veľmi odlišný. Cave je z austrálskeho vidieka, jeho hudba, občas dosť disonantná, je plná príbehov desperátov a vrahov. Časť života prežil na drogách a akýmsi šťastným riadením okolností neskončil život predčasne ako niekoľko jeho kamarátov a spolupracovníkov. Lehmannová ako správna vedkyňa v bezprostredne predchádzajúcej otázke tiež poznamenáva, že Cave by najskôr v štandardnom psychologickom teste osobnosti Big Five mal vysokú hodnotu otvorenosti. Aké odlišné „temperamenty“ sú proti nemu Scruton, ktorý najradšej písal, obradne pil víno a jazdil na koni, alebo cambridgeský don Oakeshott (aj keď ten sa vraj raz niekomu zveril, že si nevie predstaviť, že by zomrel bez toho, aby sa zúčastnil útoku kavalérie).

Spomeňme si, že keď zomrel Roger Scruton, ťažko sa pre jeho ocenenie hľadali adekvátne slová nad to, že bol konzervatívec a mal veľké pochopenie pre našu krajinu. Naopak, polemika, čistá negácia tohto názoru, sa v našej dnešnej kultúre formuluje ľahko: „Hahaha, čo tu chcete konzervovať po štyridsiatich rokoch socializmu?“

Ale ono je to ťažké aj pre ľudí, ktorí sa identifikujú ako konzervatívci, aby sme použili súčasný žargón. Pravicoví politici prinajlepšom ponúkajú len nejaké trochu lepšie alternatívne technokratické riešenie. Zástupy influencerov sú dobré v tom hovoriť na všetko opak, ako tvrdí mainstream. Alebo hľadať vnútorné rozpory a nezamýšľané dôsledky v tom, čo mainstream či progresivisti tvrdia. A často vyzývajú svojich sledovateľov, aby boli nahnevaní, aby sa už konečne prestali zmierovať s tou či onou poslednou nehoráznosťou globalistov, ktorou práve teraz už definitívne prestáva všetko. Berú svojich podporovateľov so sebou na cestu, na konci ktorej je prinajlepšom plochý ekonomický individualizmus, beznádejné reakcionárstvo (RETVRN, ako vytúženú predstavu návratu štylizujú americkí fanúšikovia starého Ríma) alebo nihilistický úškľabok.

Cave nehovorí o skúsenosti straty s estétstvom dekadentného básnika, ale s úplne konkrétnym zážitkom – v roku 2015 mu zomrel pätnásťročný syn. S týmto vedomím nedávno reagoval na svojom webe na prianie fanúšika, aby znovu našiel „zúrivosť, zlosť, nenávisť“, ktoré vraj v jeho hudbe boli, vymizli z nej a nahradila ich sentimentalita.

„Nenávisť prestala byť zaujímavá. Také pocity boli ako stará, mŕtva koža, ktorú som vyzliekol. Boli to vlastne také zvratky. Sedieť vo svojom vlastnom bordeli, naštvaný na svet, opovrhovať ľuďmi v ňom a myslieť si, že moje opovrhnutie azda niečo znamená, že je v tom nejaká vznešenosť, nenávidieť toto a tamto a ešte toto a dbať na to, aby to všetci okolo mňa vedeli, a nielen vedeli, ale tiež to cítili, pohŕdať krásou, pohŕdať radosťou, pohŕdať šťastím ostatných, celý tento prístup mi nakoniec začal pripadať tak trochu hlúpy.“

Skutočný drvivý zážitok sa postaral o to, že sa jeho opovržlivý postoj sa začal rozpadať. „Začal som chápať neistú a zraniteľnú povahu sveta. Začal som sa oňho strachovať. Trápiť. Zrazu som pocítil naliehavú potrebu mu aspoň nejako podať pomocnú ruku – tomuto strašnému, krásnemu svetu – namiesto toho, aby som ho len hanobil a vynášal nad ním súd.“

To nie je sentimentálne. Ani reakčné. To je ťažké a podľa toho sa poznajú dobré veci. Pretože určite potrebujeme bojovať proti byrokracii a LGBTQ+ ideológii a proti norme Euro 7, ale tiež potrebujeme mať jasno v tom, prečo to všetko.

Text, ktorý je krátený, pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.