Filmár Timotej Križka: Pôst bez jedla vás zmení. Zlepšili sa mi zmysly aj čas plynul inak

Timotej Križka je známy slovenský filmár, fotograf a publicista. Pred časom sme s ním na Štandarde priniesli rozhovor o jeho celovečernom filme Plastic Symphony, ktorý natočil spolu s režisérom Jurajom Lehotským. Je to film o hľadaní zmyslu života. Medzitým stihol natočiť a uviesť televízny film Vtáčik, ktorý divákovi kladie otázky týkajúce sa života a smrti. Timotej Križka je veriacim človekom, gréckokatolíkom, fascinuje ho teológia kresťanského východu a kresťanská mystika. Nasledujúci rozhovor je o pôste, o načúvaní Božiemu hlasu, o zmene pohľadu na veci, ktoré určujú náš život.

Aj keď sa náš rozhovor bude týkať pôstu, vráťme sa ešte k vášmu celovečernému filmu Plastic Symphony, ktorý mal pred pár týždňami premiéru. Čo sa deje s filmom dnes?

Práve mal premiéru v Prahe. Pre novinárov sme ho uviedli v legendárnom kine Svetozor. Nachádza sa na Václavskom námestí v centre Prahy oproti Lucerne. Mali sme plno. Česi ten film prijali úplne inak ako slovenskí diváci. Na premiére sa zaujímali o úplne odlišné veci ako naši ľudia.

Čím bol ich pohľad iný?

Napríklad aj tým, že oni pristupujú k veciam akoby bez bázne. Preto sú odvážnejší aj v kladených otázkach, všímali si detaily a dokázali sa o nich zanietene baviť. Napríklad ich fascinovalo, že sme do filmu vybrali Viedeň. Pre nás to nie je nič extra. Áno, je to metropola, ale je tu za rohom, nikoho to nejako príliš nevzruší. Dokázali oceniť to, čo je pre nás už niečím obyčajným, samozrejmým.

Viedeň ale bola dlhé roky métou. Pre Slovákov to bol vysnívaný, slobodný a bohatý svet, kým Česi boli po rozpade monarchie radi, že sa Viedne zbavili. Nemôže ten ich pohľad byť ovplyvnený aj týmito súvislosťami?

Niečo na tom bude. Jeden pán mal vtipnú poznámku v zmysle, že výborne, Viedeň, stále naše hlavné mesto. Treba povedať, že Česi majú Slovákov radi. Oni nás vnímajú inými očami. Napríklad to, čo sa nám môže zdať ako presladené a sentimentálne, to od nás prijímajú a vôbec to neironizujú. Najlepšie je to vidieť na popmusic. Milujú No name, Mira Žbirku. Oceňujú taký náš cit, vnímajú nás ako tých, čo majú citlivejšiu dušu, čo veci viac prežívajú.

Tak sa im páčil aj náš film. My sme k sebe viac kritickí, lebo sme presýtení takýchto tém. Oni to ocenili, lebo nevedia urobiť takýto film. Nevedia pracovať s takou poetikou.

Vaše filmy a takmer všetko, čo publikujete a robíte, má v sebe jednotiacu líniu, ktorú možno popísať ako zápas o hľadanie zmyslu života, ako pokus o zadefinovanie skutočnej hodnoty vecí. K tomuto poznaniu kráčate viacerými cestami. Ešte ako študent ste boli úspešný vo svete reklamného biznisu, no kariére producenta reklamných spotov ste dali zbohom. To urobí málokto. Kto vás spozná bližšie, vie, že nie ste človekom sabazapierania, ale človekom, ktorý sa dokáže mnohého zrieknuť. My sme teraz v pôstnom období, je to inšpiratívny čas. Ako vnímate pôst?

Celý život som vnímal pôst ako čas, keď máte niečo obetovať Pánu Bohu. Napríklad, že si odopriete niečo, čo máte rád. Nedáte si čokoládu alebo budete menej na internete. No a že toto tak nejako poteší Boha. Tento model mi však nedával zmysel. Určite je aj takáto forma pôstu osožná, no mne sa to málilo.

Vtedy ste začali s radikálnym pôstom bez jedla?

Ten okamih premeny si nepamätám, no viem, že to súvisí s knihou Pokojní v nepokoji, na ktorej som vtedy pracoval. Sú to portréty politických väzňov komunizmu. Tí ľudia si veľa vytrpeli, prežili dlhý čas v ťažkých podmienkach, no zvládli to. Postili sa, aj keď nie dobrovoľne, a ten pôst im dal silu. Jedli málo, ťažko pracovali, ich podmienky vo väzení boli žalostné, no pritom boli zdraví a odhodlaní. Zvládali náročnú fyzickú prácu a znášali tvrdé tresty. My máme v spoločnosti presvedčenie, že človek, aby bol zdravý a vitálny, musí jesť minimálne trikrát denne vyváženú stravu, že máme mať vždy niečo teplé v žalúdku, lebo inak dostaneme žalúdočné vredy. Tak som zo zvedavosti skúsil na čas nejesť.

Ako vyzeral ten pôst?

Nejedol som vôbec nič. Pil som iba vodu.

Ani kávu? Ani čaj? Aký dlhý čas?

Nie, nič. Takýto veľký pôst trval vždy niekoľko dní. Nechcem však hovoriť o detailoch, aby to nevyzeralo ako chvastanie, že aha, pozrite sa, vydržal som toľko a toľko dní nejesť. Jednoducho som nejedol. Čísla nie sú podstatné.

Aké na to boli reakcie vášho okolia?

Manželka z toho bola trochu vyvedená z miery. Keď sme išli na nejakú oslavu a ja som tam nič nejedol, tak to vyzeralo ako niečo fenomenálne a podivínske, keď nič nejete dlhší čas. Niekto mi povedal, že som ohromne silný človek. Ale nie je to pravda.

Zvonku to vyzerá, že musíte byť naozaj človek silnej vôle.

Práveže to je úplne opačne. Keď sa človek takto postí, jeho duša rastie a kvitne. Tak získavate za svoje „nejedenie“ oveľa viac, ako si dokážete predstaviť. Otvára sa vám krajina vašej duše. Z takéhoto pôstu sa naspäť do života vraciate premenený.

(viac…)