Neistota rozkladá mozgy. Sociálne siete zosilňujú polarizáciu. Fact checking príliš nefunguje, hovorí neurovedec Horáček

Čo to znamená?

Celý život si zhromažďujeme a vytvárame rôzne predstavy a schémy o svete. Keď kráčame realitou, tak tieto predstavy stále testujeme a upravujeme. Obraz sveta, ktorý vidíme pred sebou, teda nie je jeho prostým zobrazením, ale aktívnym vyvodením predstáv o ňom, ktoré máme vo svojom mozgu. Ako to funguje? Prežívam nejaký okamih. Napríklad teraz, keď spolu sedíme v kaviarni. Mám o tom okamihu vopred nejakú predstavu, odborne jej hovoríme „prior“. A mozog vždy testuje, či sa realita s tou predstavou zhoduje. Sedíme tu pri stole? Rozprávame sa o zaujímavých veciach? Alebo sa deje niečo iné, čo sme nečakali, napríklad, že okolo nás padajú bomby? Mozog funguje tak, že stále generuje modely reality, ktoré testuje. Keď je tá predstava v súlade s tým, čo vidím okolo seba, je všetko v poriadku. Som zladený s realitou a zažívam istú harmóniu. Tento model vytvárania predstáv a očakávaní je zásadným znakom nervového tkaniva na všetkých úrovniach, nielen na tej najvyššej kognitívnej úrovni. Rovnako to funguje aj pri vnímaní. Keď na vás vidím bledomodré šaty, tak som testoval očakávania, akú farbu budete mať na sebe. A tá je buď v súlade s mojimi očakávaniami, alebo ste ma svojou bledomodrou, naopak, prekvapila.

A keď sa moja predstava nestretáva s tým, čo okolo seba vidím?

Každé testovanie reality by malo fungovať tak, že sa blíži k súladu medzi očakávaním a aktuálnym usporiadaním vnemov, ktoré prichádzajú z okolia. Ak dôjde k nesúladu, mozog hlási „prekvapenie“, inak tiež takzvanú predikčnú chybu. Tá vedie k tomu, že sa prenastavia očakávania, teda „priory“, a znovu sa testujú porovnaním s realitou. Celý tento proces prediktívneho kódovania je univerzálnym princípom fungovania našej mysle. Avšak môže sa stať, že sa dostaneme do prostredia, ktoré je z nejakého dôvodu nestabilné. Nových okolností a informácií je toľko, že schopnosť predikcie prestane fungovať, mozog je zmätený a dostaví sa neistota. Klasickým príkladom bol covid. Zrazu sa dialo niečo úplne iné, než na čo bola sada priorov a modelov v našich mozgoch pripravená.

Čo sa nám odohráva v hlave?

V tomto okamihu dochádza k neistote. Pocit neistoty je nesmierne nepríjemný, pretože mozog človeku neustále hlási rozpor medzi jeho očakávaniami a realitou. To je veľmi zneisťujúci moment, ktorý je spojený so stresovou reakciou v organizme. Stres je teda to isté čo neistota. Organizmus sa stále snaží zladiť predstavu s realitou, ale nedarí sa mu to. V tej chvíli potom produkuje vysoké množstvo stresových hormónov, predovšetkým kortizolu.

Čo sa s nami v tej chvíli deje?

Stúpa hladina adrenalínu, zvyšuje sa krvný tlak a pulz. Organizmus to zásadne poškodzuje. Stres nám má pomáhať adaptovať sa na novú situáciu, ale keď trvá dlho, alebo je príliš intenzívny, veľmi nás poškodzuje. Dlhodobý stres prežívam vo chvíli, keď sa mi dlhodobo nedarí dostať realitu do súladu s očakávaniami a predstavami. To je skutočne problém.

Ako na to reaguje náš mozog?

Obrazy a spomienky sú v mozgu uložené pomocou synapsií, teda prepojenia neurónov. Prepojená sieť neurónov je podkladom toho, že máme napríklad predstavu svojich blízkych, svojho okolia a podobne. Keď sme v neistote, tak to znamená, že naše existujúce konštrukty a mapy, ktoré porovnávaním s realitou testujeme, nefungujú. Musia sa teda rozpustiť a rozpúšťa ich tá stresom a neistotou zvýšená hladina kortizolu. To znamená, že prestáva fungovať doterajší model sveta, ale nový model, adaptovaný na novú realitu, sa človeku ešte nedarí vytvoriť, pretože žiadna z jeho predstáv o realite jednoducho nesedí na to, čo pozoruje okolo seba. Má to svoju fyziologickú úlohu.

Čo nám to hovorí? Rozpusť svoje doterajšie interpretácie sveta. Začni sa meniť, pretože sa mení okolitý svet. Ale svet, do ktorého sa zrazu máme prenastaviť, je nestabilný. Zrazu je lockdown, potom sa začne vojna, akú Európa desiatky rokov nezažila. Ľudia sú vo zvýšenom stave pohotovosti. Hľadajú riešenie. Snažia sa dostať z tejto neistoty čo najrýchlejšie von. Ich mozog neustále vytvára nejaké predstavy. Žiadna z nich ale nesedí na realitu, ktorú okolo seba pozorujú.

Čo sa deje potom, keď tieto predstavy dlho nenachádzajú?

Výstižne to bolo vidieť pri covide, názory sa stále menili. Koho naozaj ohrozuje, čo je bezpečné robiť, kto sa má očkovať a akou vakcínou? Nič nebolo isté a mozgové modely sa nemohli stabilizovať. Náš mozog však po onej stabilite túži. Potrebuje pracovať s konkrétnymi obsahmi, aby sa usadil do reality. A sada obrazov, ktoré máme v hlave, sa dostala do súladu s realitou.

V pretrvávajúcej neistote však nadobličky stále produkujú stresové hormóny, ktoré rozpúšťajú tie doterajšie istoty v nás a nedovoľujú, aby sme si vytvorili nové predstavy o svete a našli novú istotu. Nervový systém však natoľko túži po tom, aby dostal nejaké vysvetlenie, že sa nakoniec chytí prvého nezmyslu, ktorý prináša určité vysvetlenie. Fakt, že je pomýlené, v tejto chvíli nie je taký dôležitý, zásadné je, že ide jednoducho o vysvetlenie. Je to rovnaké, ako keď je človek naozaj vyhladovaný. Potom zje čokoľvek. Keď teda v neistote zrazu príde nejaký reťazový e-mail alebo správa na sociálnych sieťach, tak si ľudia povedia: Hurá, konečne nám dal niekto vysvetlenie.

V neistote sa upnú k veciam, na ktoré by v čase vyrovnanosti nepočuli?

Presne tak. Zrazu začnú padať do pascí klamných alebo nepravdivých vysvetlení. V neistote sú ľudia mimoriadne ľahko manipulovateľní. Veľmi potrebujú niečomu veriť. Ľudia sú obeťou tej situácie a podmienok, do ktorých sa dostali. Výsledkom je masová viera v konšpiračné teórie, názorová polarizácia a vzájomné vzďaľovanie sa rôznych skupín v spoločnosti.

Prečo niekto tej neistote podlieha a iný sa s ňou dokáže celkom dobre vyrovnávať?

Súvisí to s črtou, ktorý sa volá kognitívna flexibilita alebo z druhej strany kognitívna rigidita. Je to schopnosť adaptovať sa na nové podmienky a neistotu, nachádzať nové riešenia. Existujú dva typy inteligencie. Prvá je kryštalická inteligencia. Ide o schopnosť riešiť úlohy na základe skôr naučenej stratégie riešenia. Typicky ide o to, ako efektívne využijem to, čo som sa naučil v škole, pri riešení konkrétnej situácie. Druhá je fluidná inteligencia. Tá zase zahŕňa schopnosť rýchlo nájsť riešenie v novej situácii, s ktorou som sa predtým nikdy nestretol. Riešenie niečoho pre mňa úplne nového. U každého sú oba typy odlišne namiešané.

Sú oba vrodené?

Z väčšej časti sú vrodené, ale počas života, predovšetkým počas starnutia, sa pomer môže trochu meniť.

Prečo jedna z týchto inteligencií jednoducho v evolúcii nezvíťazila a neprevažuje?

Dôvodom je to, že každá z nich je výhodná počas iných historických a spoločenských konštelácií. Keď je spoločnosť stabilná, všetko sa rozvíja predpokladaným smerom, zažívame prosperitu, tak je dôležitá hlavne inteligencia kryštalická a fluidnú zložku veľmi nepotrebujeme.

Takže ju netrénujeme.

Nerozvíja sa a nevyužívame ju. Keď sa podmienky zmenia a dôjde k nejakej kríze, tak, naopak, vystrelí význam fluidnej inteligencie, ktorá je zrazu výhodnejšia, pretože človek je schopný nájsť to nové riešenie. Stres, ktorý prerezáva mozgové synapsie, vedie k tomu, že človek je viac rigidný. Takže oslabuje fluidnú inteligenciu, ktorá by v tejto chvíli bola taká veľmi potrebná. Ľudia v období veľkých stresov a neistôt sú, bohužiaľ, rigidní a veria rôznym extrémnym vysvetleniam.

Je to, naopak, aj tak, že u časti ľudí s vysokou fluidnou inteligenciou sa v neistej dobe potreba túto inteligenciu používať zvyšuje?

To sú tie typy ľudí, ktorí využili covid ako príležitosť. Zriadili si počas lockdownov internetové obchody alebo rozbehli nejaké iné podnikanie. Všeobecne však dlhodobá neistota vedie k vyššej rigidnosti. Dokážeme si ju dobre predstaviť. Keď ľudia starnú, tak majú sklon k rigidite.

Ako neurovedec vidíte v mozgu, že synapsie rigidných ľudí vyzerajú inak?

Predovšetkým ide o nižší počet synapsií. Príkladom môže byť ateroskleróza mozgu, pri ktorej tiež synapsií ubúda. Na magnetickej rezonancii potom vidíme diery po mikroinfarktoch. Spomeňte si na pána Baldu, ktorý v roku 2017 rezal stromy na koľajnice pri Bakove nad Jizerou, aby spôsobil nehody vlakov, chcel vyvolať strach z moslimov. Stal sa prvým človekom odsúdeným v Česku za teroristický útok. Podľa verejne dostupného posudku mal aterosklerózu mozgu (takzvaný status lacunaris). Aj preto bol zrejme rigídne presvedčený, že Bakov nad Jizerou je ohrozovaný migrantmi a on musí teroristickým činom situáciu spasiť. To je ona rigidita, keď človek spadne do jedného typu vysvetlenia, na základe ktorého potom začne interpretovať celý svet. Rigidita ale nie je jediný dôvod, prečo dochádza k polarizácii spoločnosti. Druhý dôvod je technologický. Súvisí s tým, že ľudia prešli na sociálne siete ako na hlavný zdroj informácií. Takmer 60 percent správ o politike a svete berú práve z nich. To je problém sám osebe, pretože správy na nich nie sú ničím overované. Neplatia pre nich žiadne štandardy ako v klasických médiách. Je tam ale ešte ďalší problém. Tým je samotná architektúra sociálnych sietí, ktoré využívajú personalizované algoritmy.

Ľuďom ponúkajú to, čo už predtým vyhľadávali.

Sociálne siete týmto mechanizmom ponúkajú čoraz užšie spektrum informácií. Tým utvrdzujú používateľov v ich názoroch a predstavách o svete. Počujú len svoju ozvenu. Ich názory nič nespochybňuje. Hovorí sa tomu komnaty ozvien, v ktorých sa skupina osôb trvalo vzájomne uisťuje vo svojich názoroch. Zhodné názory sa opakovaním zosilňujú a zostrujú. Preto komnaty ozvien názorovo polarizujú. Mnoho štúdií preukazuje, že akonáhle sociálna sieť zavedie personalizované algoritmy, začína sa spoločnosť polarizovať. Personalizované algoritmy má Facebook aj Twitter, z ktorých ľudia informácie o politike a svete najčastejšie prijímajú. Obe tieto siete veľmi silne polarizujú spoločnosť.

Personalizovaný algoritmus používa aj Instagram.

Nepolarizuje Reddit, ten taký algoritmus vôbec nemá. Akonáhle si siete tie algoritmy zavedú, okamžite uzatvárajú ľudí do komnát rovnako zmýšľajúcich. Používateľom sa čoraz viac zužuje ponuka informácií a takto sa čoraz viac vyostrujú ich názory. Tým sa spoločnosť polarizuje. Prvotný zámer personalizácie nebol zlomyseľný. Architekti sociálnych sietí to neurobili preto, aby spoločnosť polarizovali. Chceli zarábať. Čo najlepšie zacieliť digitálnu reklamu na konkrétne veľmi vycibrené a čo najpresnejšie skupiny zákazníkov. Chceli čo najlepšie predávať a ten správny tovar dostať k správnemu zákazníkovi. Takže ľudia už takí rigidní z neistoty sú ešte stiahnutí do sveta sociálnych sietí, ktoré ich utvrdzujú v obmedzenom názorovom spektre a nevyhnutne polarizujú. Rigidný človek nie je schopný vnímať názorové spektrum v jeho jemných prechodoch. Stráca sa normálne názorové rozloženie podľa Gaussovej krivky a silnejú extrémy. Sociálne siete sa stali zosilňovačmi rigidity a polarizácie. Ona rigidita postojov potom môže niekedy dokonca prekročiť hranicu normality. Potom nastupujú tie pravé konšpiračné teórie.

Je to už vážny problém?

Na QAnon verí v Amerike neuveriteľných 15 percent ľudí. [Hnutie, ktorého stúpenci zaútočili na Kapitol, keď Donald Trump prehral v roku 2020 voľby s Joeom Bidenom. Sú presvedčení, že Trump vedie tajnú vojnu proti pedofilným, satana vyznávajúcim elitám vo vláde, v biznise a médiách, pozn. red.]. Keď niekto verí, že Hillary Clintonová niekoho znásilnila v pivnici pizzérie, ktorá pivnicu zjavne nemá, tak to už je psychopatológia. To už má kvalitu bludu, čo je veľmi vážna vec.

Čo je to pravá konšpiračná teória?

Tieto nepravdivé presvedčenia môžeme rozdeliť na jednoduchú vieru v konšpiračnú dezinformáciu, napríklad o cielenom vypustení covidu do sveta, a na vieru v pravú konšpiračnú teóriu. Pravá konšpiračná teória už poskytuje nejaký ucelený naratív, ktorý zahŕňa niekoľko charakteristík. Obsahuje paranoidnú črtu spojenú s presvedčením, že existuje určitá skupina, ktorá s nami utajene manipuluje s nejakými zlovoľnými úmyslami. To sú ony teórie svetových sprisahaní, globálnych vládnutí. To tu bolo vždy.

Mimochodom, je to úplne rovnaký naratív ako u akéhokoľvek paranoidného bludu, preto možno hovoriť o tom, že konšpiračné teórie do istej miery už majú psychotickú kvalitu. To znamená, že vysvetlenie prestane korešpondovať s realitou a nemožno ho nijako vyvrátiť. To je tá hranica, ktorou sa líši blud od bežného omylu. Keď sa po rokoch vrátim z Austrálie, tak si môžem myslieť, že Vladimír Špidla [bývalý český predseda vlády, pozn. red.] je ešte stále premiér. Avšak, keď mi niekto povie: „Neblbni, už mnoho rokov nie je,“ tak svoj chybný názor skorigujem. Keď ale máte blud, tak presvedčenie pretrváva bez ohľadu na realitu. Potom si budem hovoriť: „Aha, tak tie médiá so mnou manipulujú, keď mi zatajujú, že Špidla je stále premiér.“ To je ona patologická hranica blízka skutočnej psychóze.

Za normálnych okolností dochádza k zdieľaniu alebo indukcii bludu len celkom výnimočne. Typicky k tomu dôjde, keď zdravý jedinec žije so svojím dominantným partnerom s psychózou v izolácii od okolitého sveta, napríklad na samote v horách. Potom môže dôjsť k tomu, že sa psychózou tiež „nakazí“. Problém súčasného digitálneho prostredia spočíva v tom, že komnaty ozvien práve poskytujú onú potrebnú separáciu od reálneho sveta, ktorá umožní zdieľanie aj úplne bizarných presvedčení, teda nákazu „konšpiračnou teóriou“. Keď do tejto komnaty ozveny príde majster Q (ten, čo založil hnutie QAnon) a povie: „Ja vám poviem, ako to naozaj je,“ ľudia mu okamžite uveria. Napokon im totiž niekto ponúkol v ich neistote riešenie, dostali vysvetlenie.

Čo sa dá robiť?

Ľudia sú neistí a zrazu príde niekto, kto im dá istotu, že vie, ako veci naozaj sú. Čo sa stane v organizme? Hladina stresu klesne, pretože zrazu je vysvetlenie známe a klesá miera neistoty. Akonáhle klesne stres a neistota, tak sa obnoví proces učenia. Preto sa ono nepravdivé vysvetlenie rýchlo a silne zapíše do synapsií mozgu a stane sa súčasťou názoru, alebo dokonca svetonázoru človeka. Preto je také ťažké sa konšpiračných presvedčení zbaviť. Je to veľmi podobné procesu vymývania mozgu. Vysvetľuje nám to jednak, prečo ľudia teraz tak ľahko naskočia na rôzne dezinformácie a zavádzajúce správy. Súčasne je to dôvod, prečo príliš nefunguje vyvracanie dezinformácií a konšpirácií. Výsledkom je masová psychopatológia, ktorá ohrozuje nielen duševné zdravie, ale aj samotnú liberálnu demokraciu.

Ako sa dá zabrániť jej šíreniu? Ďalší z takýchto prípadov je klimatická úzkosť, na ktorú sa sťažujú tisíce ľudí vo vyspelých krajinách.

Zneisťujúcich kríz sme v posledných dekádach prežili celú sériu a covid nebol jediný. Táto séria začína finančnou krízou roku 2008, pokračuje migračnou krízou roku 2015, do toho debata o klimatickej kríze, covid, teraz vojna na Ukrajine. Na takú sériu nadväzujúcich kríz nie sme pripravení a nevieme sa na to adaptovať. Do toho ako ďalší prvok prichádzajú cielené dezinformácie z Východu. Prebiehajúca hybridná vojna, ktorá sa nás bezprostredne týka, má svoju históriu v rámci sovietskej doktríny reflexívnej kontroly. Tú rozvinul už v šesťdesiatych rokoch ruský matematik a vojenský teoretik Vladimír Lefebrve, ktorý neskôr emigroval do Spojených štátov a učil na Kalifornskej univerzite.

Ide o pôvodne sovietsku, dnes ruskú taktiku, ako rozkladať západné spoločnosti, a tak posilniť seba. Vtedy ešte nebola príliš účinná, ale po technologickej revolúcii získala nevyhnutný nástroj, ktorým je internet a potom personalizované sociálne siete. Ruská propaganda cielene vyvoláva polarizáciu podobne ako tie personalizované algoritmy sociálnych sietí. Snaží sa ľudí štvať proti sebe a vyhrocovať extrémy. Uvedené mechanizmy dohromady narúšajú tradičné politické hodnotové prúdy.

Liberálna demokracia bola založená na existencii troch až štyroch prúdov, s ktorými sa ľudia boli schopní identifikovať, a podľa toho voliť svojich zástupcov. Teraz vzniká v politike úplný chaos. Strany už nie sú kotvené nejakým systémom hodnôt. Ľudia sa zmätene polarizujú podľa mnohých osí, spoločnosť sa rozpadá do mnohých názorových skupín, podľa naratívov, ktoré spontánne produkujú algoritmy sociálnych sietí alebo ich vytvárajú ruskí trollovia v Petrohrade.

Ako sa tomu človek môže vyhnúť, aby ho to nezomlelo?

V prvom rade o tom musíme hovoriť a jasne vysvetľovať, čo sa deje. Ďalej musíme nájsť miesta, kde sa dá účinne zasiahnuť, a hlavne nesmieme robiť ďalšie chyby. Dnes už totiž vieme, čo nefunguje. Napríklad takzvaný fact checking, teda uvádzanie zavádzajúcich a nepravdivých výrokov na pravú mieru, nefunguje v tomto prípade skoro vôbec. Dôvodov je hneď niekoľko.

Ako sme si povedali, keď v období neistoty príde dezinformácia, tak padne do veľmi citlivého terénu a rýchlo a silno sa zapíše do nervového systému. Navyše má vždy emočný náboj, ktorý zosilňuje zapamätanie. Vyvracanie dezinformácií je väčšinou emočne neutrálne, takže je proti dezinformácii psychologicky jasne v oslabení. Útočí proti niečomu, čo už je pevne zapísané v nervovom systéme. Je známe, že ak ľudia veria v konšpiračnú teóriu a dostanú argumenty za aj proti, tak oboje len posilňuje vieru v onú konšpiračnú teóriu.

Čo s tým? Myslím si, že ak rozumieme celému mechanizmu, potom je nevyhnutné, aby sme uvedené princípy využili na prevenciu a na liečbu. Ja teraz v Národnom ústave duševného zdravia (NUDZ) vediem Centrum pokročilých štúdií mozgu a vedomia, v ktorom s kolegami okrem iného študujeme práve mechanizmy šírenia dezinformácií a ich dosah na ľudskú myseľ. Súčasne sa podieľame na vývoji účinných nástrojov, ktorými je potrebné na súčasnú technologickú a geopolitickú situáciu reagovať.

Ako konkrétne máme teda na situáciu reagovať?

Efektívnu metódu vyvinul v Amerike v šesťdesiatych rokoch psychológ McGuire. Primárne bola vyvinutá ako imunizácia americkej spoločnosti proti ruskej propagande za studenej vojny a obrana proti vymývaniu mozgov. Vychádza z predstavy, že vymývanie mozgov alebo dnes dezinformácia je niečo ako infekcia, ktorá sa šíri v spoločnosti. Takže McGuire si povedal, že s problémom bude pracovať ako s infekciou. Ako sa dá zabrániť infekcii? Pochopiteľne, očkovaním, teda imunizujete, malou dávkou vírusu alebo baktérií, ktoré vyvolajú imunitnú odpoveď, ale nespôsobia infekciu. Keď sa organizmus nabudúce s infekčným pôvodcom stretne, spustí imunitnú reakciu. S rôznymi pokusmi o vymývanie mozgov a nepravdivými informáciami je to rovnaké. Dá sa to realizovať na úrovni celej spoločnosti. Ľudia najskôr dostanú informáciu, že budú šírené manipulatívne informácie alebo konšpirácie a ako budú zhruba vyzerať.

Čo sa stane?

Dostanem varujúcu, vysoko emočnú správu. Pozor, pozor, prichádza nebezpečenstvo! Budem zhruba tušiť, odkiaľ príde a ako bude vyzerať. To zvýši pozornosť a nasmeruje ju to na uvedené nebezpečenstvo. Ľuďom sa popíše, aká bude mať tá správa pravidlá a ako je možné rozpoznať jej manipulatívne alebo konšpiračné znaky. Potom nemajú konšpiračné teórie jednoducho šancu sa uchytiť. Ľudia sa môžu veľmi rýchlo naučiť, ako manipulatívne informácie vyzerajú, a budú ich schopní ľahšie spoznať. Zásadné je, že toto „kognitívne očkovanie“ vyvoláva takzvanú skríženú imunizáciu. To znamená, že funguje proti rôznym konšpiračným naratívom, nielen proti tomu, na ktorý bol jedinec pôvodne nacvičený.

Musí to ale prísť od niekoho, komu ľudia veria.

Samozrejme, a ten „niekto“ navyše musí rozumieť tomu, o čo ide. Preto je dôležitou súčasnou úlohou vytvorenie efektívnej obrannej doktríny proti dezinformáciám a konšpiráciám, ktorá musí byť postavená na vedeckom výskume a zrozumiteľná pre všetkých. Bude fungovať, pretože nikto predsa nechce byť manipulovaný. Zavedenie tejto doktríny je úlohou štátu. Pripomínam, že sa bavíme o probléme, ktorý ohrozuje nielen psychiku, ale celú liberálnu demokraciu.

Jiří Horáček (56)

Profesor psychiatrie. Prednosta kliniky psychiatrie a lekárskej psychológie 3. lekárskej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe. Vedúci Centra pokročilých štúdií mozgu a vedomia v Národnom ústave duševného zdravia. Špecializuje sa na neurobiológiu schizofrénie a depresie a experimentálne účinky antipsychotík a psychedelík. Skúma súvislosti medzi náladou, citlivosťou na inzulín a aktivitou serotonínu v mozgu. So svojou vedeckou skupinou aktuálne vedie výskum vplyvu neistoty na neurobiológiu mozgu.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.