Neistota rozkladá mozgy. Sociálne siete zosilňujú polarizáciu. Fact checking príliš nefunguje, hovorí neurovedec Horáček

Ako a prečo neistoty zhoršujú v posledných rokoch duševné zdravie a polarizujú spoločnosť? A ako sa tomu môžeme brániť? Odpovedá na to popredný český psychiater a neurovedec profesor Jiří Horáček, prednosta Kliniky psychiatrie a lekárskej psychológie 3. lekárskej fakulty Univerzity Karlovej a vedúci Centra pokročilých štúdií vedomia Národného ústavu duševného zdravia.

Čo robí súčasná doba stúpajúcej neistoty, nedôvery a polarizácie spoločnosti s ľudským mozgom?

Pozerám sa na to z dvoch strán. Jednak ako psychiater a aj ako neurovedec, ktorý sa zaoberá výskumom mozgu. Z pohľadu psychiatra vidím, že narastá počet depresívnych a úzkostných stavov. Je pochopiteľné, že komplikovaná súčasnosť, ktorú žijeme, má vplyv na psychiku človeka. Iná vec však je, čo sa skutočne deje v mozgu. Aby sme tomu porozumeli, treba si aspoň trochu priblížiť, ako ľudský mozog funguje. Ako sa realita vlastne odráža v našom nervovom systéme. Myseľ určite nefunguje tak, že by priamo fotila a pasívne zobrazovala realitu. Nie je to fotoaparát. Mozog aktívne vyvodzuje závery z toho, čo okolo seba vidíme.

Čo to znamená?

Celý život si zhromažďujeme a vytvárame rôzne predstavy a schémy o svete. Keď kráčame realitou, tak tieto predstavy stále testujeme a upravujeme. Obraz sveta, ktorý vidíme pred sebou, teda nie je jeho prostým zobrazením, ale aktívnym vyvodením predstáv o ňom, ktoré máme vo svojom mozgu. Ako to funguje? Prežívam nejaký okamih. Napríklad teraz, keď spolu sedíme v kaviarni. Mám o tom okamihu vopred nejakú predstavu, odborne jej hovoríme „prior“. A mozog vždy testuje, či sa realita s tou predstavou zhoduje. Sedíme tu pri stole? Rozprávame sa o zaujímavých veciach? Alebo sa deje niečo iné, čo sme nečakali, napríklad, že okolo nás padajú bomby? Mozog funguje tak, že stále generuje modely reality, ktoré testuje. Keď je tá predstava v súlade s tým, čo vidím okolo seba, je všetko v poriadku. Som zladený s realitou a zažívam istú harmóniu. Tento model vytvárania predstáv a očakávaní je zásadným znakom nervového tkaniva na všetkých úrovniach, nielen na tej najvyššej kognitívnej úrovni. Rovnako to funguje aj pri vnímaní. Keď na vás vidím bledomodré šaty, tak som testoval očakávania, akú farbu budete mať na sebe. A tá je buď v súlade s mojimi očakávaniami, alebo ste ma svojou bledomodrou, naopak, prekvapila.

A keď sa moja predstava nestretáva s tým, čo okolo seba vidím?

Každé testovanie reality by malo fungovať tak, že sa blíži k súladu medzi očakávaním a aktuálnym usporiadaním vnemov, ktoré prichádzajú z okolia. Ak dôjde k nesúladu, mozog hlási „prekvapenie“, inak tiež takzvanú predikčnú chybu. Tá vedie k tomu, že sa prenastavia očakávania, teda „priory“, a znovu sa testujú porovnaním s realitou. Celý tento proces prediktívneho kódovania je univerzálnym princípom fungovania našej mysle. Avšak môže sa stať, že sa dostaneme do prostredia, ktoré je z nejakého dôvodu nestabilné. Nových okolností a informácií je toľko, že schopnosť predikcie prestane fungovať, mozog je zmätený a dostaví sa neistota. Klasickým príkladom bol covid. Zrazu sa dialo niečo úplne iné, než na čo bola sada priorov a modelov v našich mozgoch pripravená.

Čo sa nám odohráva v hlave?

V tomto okamihu dochádza k neistote. Pocit neistoty je nesmierne nepríjemný, pretože mozog človeku neustále hlási rozpor medzi jeho očakávaniami a realitou. To je veľmi zneisťujúci moment, ktorý je spojený so stresovou reakciou v organizme. Stres je teda to isté čo neistota. Organizmus sa stále snaží zladiť predstavu s realitou, ale nedarí sa mu to. V tej chvíli potom produkuje vysoké množstvo stresových hormónov, predovšetkým kortizolu.

Čo sa s nami v tej chvíli deje?

Stúpa hladina adrenalínu, zvyšuje sa krvný tlak a pulz. Organizmus to zásadne poškodzuje. Stres nám má pomáhať adaptovať sa na novú situáciu, ale keď trvá dlho, alebo je príliš intenzívny, veľmi nás poškodzuje. Dlhodobý stres prežívam vo chvíli, keď sa mi dlhodobo nedarí dostať realitu do súladu s očakávaniami a predstavami. To je skutočne problém.

Ako na to reaguje náš mozog?

Obrazy a spomienky sú v mozgu uložené pomocou synapsií, teda prepojenia neurónov. Prepojená sieť neurónov je podkladom toho, že máme napríklad predstavu svojich blízkych, svojho okolia a podobne. Keď sme v neistote, tak to znamená, že naše existujúce konštrukty a mapy, ktoré porovnávaním s realitou testujeme, nefungujú. Musia sa teda rozpustiť a rozpúšťa ich tá stresom a neistotou zvýšená hladina kortizolu. To znamená, že prestáva fungovať doterajší model sveta, ale nový model, adaptovaný na novú realitu, sa človeku ešte nedarí vytvoriť, pretože žiadna z jeho predstáv o realite jednoducho nesedí na to, čo pozoruje okolo seba. Má to svoju fyziologickú úlohu.

Čo nám to hovorí? Rozpusť svoje doterajšie interpretácie sveta. Začni sa meniť, pretože sa mení okolitý svet. Ale svet, do ktorého sa zrazu máme prenastaviť, je nestabilný. Zrazu je lockdown, potom sa začne vojna, akú Európa desiatky rokov nezažila. Ľudia sú vo zvýšenom stave pohotovosti. Hľadajú riešenie. Snažia sa dostať z tejto neistoty čo najrýchlejšie von. Ich mozog neustále vytvára nejaké predstavy. Žiadna z nich ale nesedí na realitu, ktorú okolo seba pozorujú.

Čo sa deje potom, keď tieto predstavy dlho nenachádzajú?

(viac…)