V novembri 1989 sme žiadali slobodu pre všetkých, dnes majú ľudia strach čosi povedať, lebo udavači sa pretekajú, aby odhaľovali „proruských ľudí“. V novembri 1989 sme všetci boli „Verejnosť proti násiliu“. Teraz už roky podporujeme politickú expanziu na východ, ktorá nás nemohla doviesť inam než k veľkému násiliu.
Keď pred rokom začala ruská invázia na Ukrajinu, dúfali sme, že vojna sa skončí skôr ako o rok. Po pár mesiacoch sme smutne pochopili, že bude trvať dlhšie, možno oveľa dlhšie.
Vojna zmenila celý euro-americký priestor, a to fyzicky i mentálne. Platí to pre Rusko, Európu i USA. Po fyzickej stránke priniesla deštrukciu, smrť a zranenie státisícov Ukrajincov a Rusov, mnohomiliardové škody na zničenej Ukrajine a schudobnenie Európy. Merané stratou ľudských životov, vojna na Ukrajine sa stáva zatiaľ najväčšou katastrofou 21. storočia.
Chcem sa teraz venovať zmene mentálnej, ktorá sa týka i nás na Slovensku.
Viac-menej nepoznám ľudí, ktorí vyjadrujú súhlas s počínaním Ruska. Napriek zjednocujúco odmietavému postoju k invázii a všeobecnému odsúdeniu Ruska však vojna priniesla na Slovensko, ale aj v rámci celého Západu hlboké rozdelenie v medziľudských vzťahoch, zníženie úrovne demokracie a slobody a ohrozenie našich hodnôt.
Neslobodno hovoriť o koreňoch vojny
Prvá poznámka sa týka jedného tabu, ktoré sa hlavný prúd politiky a médií pokúša úspešne nastoliť. Neslobodno uvádzať súvislosť ruskej invázie s dlhoročnými plánmi Západu, smerujúcimi k vtiahnutiu Ukrajiny do sféry vplyvu Západu, a to snahou prijať Ukrajinu do NATO alebo dvojstrannou zmluvou medzi USA a Ukrajinou z jesene 2021. Neslobodno povedať, že ruská invázia bola reakciou na tieto kroky Západu. Samozrejme, že to bola reakcia odsúdeniahodná. Ale bola to reakcia naozaj vyvolaná akciami Západu.
Včera sme chceli vládnuť na Donbase pri hraniciach Ruska, dnes kričíme: Zastavme Putina. A zamlčiavame, že to bolo Rusko, kto od roku 2007 hovorilo: Už sa vy zastavte v postupe k našim hraniciam.
Pritom dôkazov tejto súvislosti je neúrekom, na Štandarde sme o nich písali. Komické je, keď sa občas z ničoho nič objaví ďalší taký dôkaz. Nedávno sme si všimli päťhodinový rozhovor bývalého izraelského premiéra Naftaliho Bennetta pre izraelskú televíziu. Hovoril o tom, ako po vypuknutí vojny tajne navštívil v Kremli Putina, telefonoval s Volodymyrom Zelenským aj so západnými lídrami, aby dojednal mier. Povedal, že dosiahol Zelenského súhlas s Putinovou požiadavkou neutrality Ukrajiny, čo by znamenalo, že Ukrajina do NATO nevstúpi a nebudú v nej vojaci NATO. Veď o to predsa šlo, o neutralitu Ukrajiny – a hovorí to Bennett.
No, veď práve, o to predsa vždy išlo. Ale všimnite si, kto všetko to vytrvalo popiera.
Pritom tieto správy sme zvykli čítať už minulý rok v marci a apríli. Zelenskyj sa naozaj vzdával členstva v NATO. A o to šlo. Ale západné elity sa tvária, že invázia so snahou dostať Ukrajinu pod vplyv Západu nijako nesúvisí. Že nijako nesúvisí s občianskou vojnou na Donbase, ktorá vznikla po prevrate v roku 2014, podporovanom zo strany USA. Ich verzia je, že Putin si po dvadsiatich rokoch v prezidentskom úrade jednoducho zmyslel, že dobyje Ukrajinu a pripojí ju k Rusku.
Kto trochu rozumie vojenstvu, vie, že veľká Ukrajina sa nedá dobyť so 190-tisíc vojakmi. Do malého Československa v roku 1968 vtrhli armády Varšavskej zmluvy v počte pol milióna vojakov.
Rusko chcelo inváziou dobyť Donbas, v Kyjeve zvrhnúť vládu a nastoliť vládu novú, s ktorou by sa dohodlo na neutralite.
Bennett napokon ukončenie vojny nedosiahol, lebo západní lídri sa postavili proti. Tak hovorí samotný Bennett a to isté vieme aj zo svetovej tlače z jari minulého roku.
Teraz budeme žiť v masívnej lži, ktorá bude tajiť, že politicko-vojenská expanzia Západu s cieľom ovládnuť Ukrajinu bola bezohľadným dobrodružstvom, ktorého očakávaným dôsledkom bol vojnový konflikt. A tieto slová nijako nezmývajú vinu Ruska, ktoré začalo horúcu fázu vojny.
Elity túto lož potrebujú. Prečo?
Na to je ľahká odpoveď.
Líder Západu nás doviedol na pokraj vojny
Slovensko aj jeho susedia sa v roku 1989 rozlúčili nielen s komunizmom, ale i s jeho svetovým garantom, Sovietskym zväzom. Po jeho rozpade pokračoval i náš politický rozchod s jeho nástupníckym štátom, Ruskom. Pre zlú historickú skúsenosť a civilizačné rozdiely to bolo prirodzené.
Sme stredná Európa, Rusko je východná civilizácia. Prevládol konsenzus o našej integrácii do NATO a EÚ. S Ruskom sme si želali ekonomickú spoluprácu, nič viac.
Po troch desaťročiach rozchodu s Ruskom zrazu stojíme pred poznaním, že politika lídra NATO, ktorým sú USA, nás doviedla na pokraj vojny s Ruskom.
Položili ste si niekedy túto otázku? Vedeli západné elity, že naša východná politika bude mať za následok násilnú ruskú reakciu? Veď mnohí ich varovali, stačil na to zdravý rozum. Ak to nevedeli, tak je namieste otázka: Pane Bože, čo za ľudia nás to viedli? A ak to vedeli, prečo nám to nepovedali? A títo ľudia nás stále vedú.
Ešte nám to celkom nedochádza, lebo sa jedná o dlhý príbeh trvajúci vyše desaťročie, ktorý bežný občan zaneprázdnený každodennými povinnosťami nemusí vnímať. Ale dôjde nám to. A záujem elít, ktoré nás sem doviedli, alebo sa tomu súhlasne prizerali, je zamlčať, ako k tomu došlo. Preto popierajú akúkoľvek súvislosť medzi inváziou a krokmi Západu, ktoré jej predchádzali.
Čas propagandy, ignorantstva a studenej občianskej vojny
Preto v médiách hlavného prúdu došlo k úplnej rezignácii na poslanie informovať. Sú to stroje na propagandu a indoktrináciu. A tieto mašiny sa ešte budú tváriť, že bojujú proti dezinformáciám. Tým ruským. Pritom pripomínajú ich zrkadlový obraz.
V médiách dostáva šancu nebývalé ignorantstvo. Všimol som si, že mnohým hovoriacim hlavám na obrazovkách chýbajú vedomosti o základných zlomových udalostiach a faktoch, ktoré boli míľnikmi na našej globálnej ceste do katastrofy.
Viacerí ľudia mi prezrádzajú, že sa boja vyjadriť svoj názor alebo aspoň musia opatrne vážiť každé použité slovo. Ak hovoria totiž o inom, ako oficiálnom názore na korene vojny, nikto sa nebude vyjadrovať k ich argumentom, ale rovno budú paušálne len tak označení a dehumanizovaní ako putinovci, ruskí agenti, ruskí švábi a podobne. Ako keby nestačila horúca vojna, ale privoláva sa ešte aj studená občianska vojna proti tým občanom, ktorí si o pôvode vojny myslia niečo iné.
A je to tak všade od Bratislavy po Washington, česť výnimkám.
Pre médiá hlavného prúdu nie je žiadnou témou, kto teroristickým aktom zničil plynovod Nord Stream na dne Baltického mora. Je im to jedno. Aktivizujú sa vtedy, keď treba dehonestovať kolegu Seymoura Herscha, ktorý o tom niečo napíše. Skúste o tom napísať a niekdajší strážni psi demokracie, z ktorých sa stali strážni psi mediálneho zglajchšaltovania, vás začnú hrýzť.
Spomenieme si na jednotné komunistické médiá a začíname chápať, že na tú jednotnosť vlastne ani netreba jedinú viditeľnú politickú silu, ktorou bola komunistická strana. Dá sa to zabezpečiť aj formálnou pluralitou.
Rezignovaná a dourážaná Európa
Stav Európy je tristný. Ekonomicky schudobnela, veľké štáty EÚ, Nemecko a Francúzsko, sú zlomené. Prezident Macron miestami prejavuje zbytky myslenia mimo amerického vplyvu, i keď z toho nič nevyplýva. Kancelár Scholz mlčí úplne.
Všimnime si zarážajúcu urážlivosť výrokov Victorie Nulandovej v americkom Senáte, kde vyslovila radosť z toho, že z Nord Streamu zostala „kopa šrotu na dne mora“.
Veď Nord Stream bol mnohomiliardovým nemeckým majetkom a ona sa nahlas teší z jeho zničenia? Tá osoba ignoruje potrebu čo len základného formálneho rešpektu voči európskemu partnerovi. Vždy sa vyhýbam silným vyjadreniam typu, že Európa je len americkou kolóniou. Ale toto naozaj pripomína pohŕdanie kolonizátora voči kolonizovanému. A Nulandovej to zrejme ani nedochádza. Ani nám to ako keby ešte nedochádzalo.
Poľský europoslanec Radoslaw Sikorski na sociálnej sieti poďakoval Amerike za výbuch.
Poslankyňa Bundestagu Sahra Wagenknecht žiadala od nemeckej vlády informácie o páchateľoch výbuchu. Bolo jej povedané, že záujem štátu stojí nad jej právom na informáciu. Z toho môžeme akurát usúdiť, že páchateľmi neboli Rusi, lebo kryť Rusov určite štátnym záujmom nie je.
Pôvodne sa uvažovalo, že Nemecko, Švédsko a Dánsko budú viesť spoločné vyšetrovanie výbuchu, ale Švédsko a Dánsko od toho odstúpili. Švédsko povedalo, že by mohlo dôjsť k úniku informácií týkajúcich sa švédskej národnej bezpečnosti.
Ale inak sme však v EÚ v tejto chvíli vraj všetci zjednotení.
Vieme, čo robíme s odkazom Novembra?
Svoje postoje zvyknem písať preto, lebo ich považujem za pravdivé. Viem však, že sú ľudia, ktorí kritizujú Ameriku preto, lebo sú bývalými komunistami, ktorí prehrali v roku 1989 a teraz cítia príležitosť na satisfakciu.
Uvedomujeme si, čo prístup našich politických a mediálnych elít urobí s odkazom novembra 1989, ku ktorému sa formálne hlásia?
Niektoré veci sú v súlade s odkazom Novembra. Protestovať proti invázii Ruska je v súlade s odkazom Novembra.
Pomáhať ťažko skúšaným občanom Ukrajiny, poskytovať im azyl, prípadne prácu na našom území je v súlade s Novembrom.
Ale to ostatné?
Naše húževnaté trvanie na tom, že Ukrajina má byť členom NATO je v rozpore s tým, ako sme vnímali veci počas Novembra. Západní lídri sľubovali Gorbačovovi nerozširovať NATO, Václav Havel hovoril o návrate amerických vojakov z Európy k svojim mamičkám, a keby niekto ľuďom na novembrových námestiach povedal, že Donbas by mal byť súčasťou Západu, vypískali by ho. Robíme opak toho, čo bolo v Novembri.
Po Novembri sme v roku 1990 na Slovensku bojovali ťažký zápas za jazykový zákon európskeho typu, ktorý by maďarskej menšine zaručil primerané právo na používanie svojho jazyka v úradnom styku. Na Ukrajine podporujeme dlhoročné ťaženie postmajdanských vlád proti používaniu ruštiny. Toto ťaženie od prvých dní rozbúrilo verejnú mienku na Ukrajine a stalo sa predpokladom pre skoré prepuknutie občianskej vojny na Donbase. Podporili sme opak Novembra.
V Novembri sme sa učili tolerancii, žiadali sme pluralitné médiá. Dnes sa zvykne iný názor zmietnuť zo stola ako údajná dezinformácia a konšpirácia. Tomu, kto má iný názor, sa netolerantne ujde nadávka. Webové stránky sa vypínajú. Denník Štandard stále publikuje všetky kritické správy o násilí, ktoré Rusko robí na Ukrajine. Aj tak sa nám ujdú hulvátske obvinenia od ľudí, ktorí sa považujú za slušných a hlásia sa k Novembru.
V Novembri sme žiadali slobodu pre všetkých, dnes majú ľudia strach čosi povedať, lebo udavači sa pretekajú, aby odhaľovali „proruských ľudí“.
V Novembri sme všetci boli „Verejnosť proti násiliu“. Teraz už roky podporujeme politickú expanziu na východ, ktorá nás nemohla doviesť inam než k veľkému násiliu.
V novembri 1989 sme vkladali nádej okrem iného do Michaila Gorbačova a on nás naozaj nesklamal. Gorbačovov Sovietsky zväz povedal, že o svojom politickom zriadení rozhodneme sami, a dodržal to. Rusko sa správalo od roku 1985 až do roku 2008 kooperatívne a určite nechcelo ani so Západom, ani s Ukrajinou žiaden konflikt. Ale nepresadil sa Gorbačovov spoločný európsky dom, miesto toho si Amerika zvolila Wolfowitzovu doktrínu, podľa ktorej USA nedovolí vyrásť žiadnej potenciálnej mocnosti, ktorá by sa im mohla vyrovnať. Teraz tvrdíme, že od nepamäti a bez prestávky bolo pre nás Rusko hrozbou, a urobili sme všetko preto, aby sa tou hrozbou naozaj stalo.
V Novembri sme volali po tom, aby dostali šancu odborníci. Čo bolo odborné na rozhodnutí, že chceme mať v NATO Ukrajinu, keď na realizáciu toho treba vystrieľať značné množstvo jej obyvateľov, ktorí sa proti svojmu začleneniu pod vplyv Západu postavili so zbraňou v ruke?
V Novembri sme volali po víťazstve pravdy a lásky. Dnes počúvame, že ukrajinský národ pod vedením svojej vlády bojuje za našu demokraciu. Lenže tá vláda zakázala už dávno opozičné strany, zrušila niektoré médiá, neváha uväzniť opozičných politikov a policajnými prostriedkami perzekvuje jednu z kresťanských cirkví. A, samozrejme, na Donbase osem rokov strieľala na civilov. Tak kde sa to tá pravda potáca? O láske ani nehovorím.
V Novembri sme sa rozhodli vrátiť sa späť do Európy. Dnes uprednostňujeme stav, kedy je Európska únia pre okolitý svet politicky doslova ničím.
Po Novembri, na jar 1990, sme prvýkrát oslavovali oslobodenie Bratislavy od hitlerovského fašizmu bez prímesi komunistickej ideológie. Bol som vtedy na Slavíne pri tom ako zástupca KDH. Dnes pred nami naše elity zo všetkých síl taja, že súčasná ukrajinská vláda je jediná v celej Európe, ktorá buduje štátnu identitu na základe vojnovej fašistickej ideológie, v tomto prípade ideológie banderizmu. Táto ideológia pochádza zo západnej Ukrajiny, ale bola vnucovaná i rusky hovoriacim občanom na východe Ukrajiny, ktorým je úplne cudzia, čo tiež prispelo k občianskej vojne.
Nedávno som na sociálnej sieti našiel status jednej mojej známej, liberálky, ktorá sa hlási k odkazu Novembra. Bránila v ňom Stepana Banderu a nabádala kohosi, aby nepodliehal ruskej propagande o Banderovi. Tá pani nemala potuchy o tom, že aj Poliaci hovoria o Banderovi presne to isté ako Rusi. Takto dezorientovaných ľudí je medzi ctiteľmi Novembra dnes na tisíce.
Čo hrozí ľuďom hlásiacim sa k Novembru
Aby sa ľuďom, hlásiacim sa k Novembru, nestalo to, že v niektorých ohľadoch bude pravdivejší bývalý komunista Fico. Už sa im to prihodilo pred dvadsiatimi rokmi v prípade invázie do Iraku. Aby sa im nestalo to, že raz sa im prihovoria nejakí starí komunisti a povedia im: my sme to pokazili pred rokom 1989, no a vy ste to pokazili teraz. Sme si kvit, nie?
Nebolo by to dobré.
Čas na zamyslenie
Vojna všetko mení, aj nás. A nielen ona. Menil nás i celý ten dlhodobý proces, ktorý nás do vojny doviedol. Častokrát sme si to ani nevšimli.
Stojíme zrejme na prahu ďalšej eskalácie konfliktu. Prešiel rok. Je to príležitosť na zamyslenie, čo robiť, aby nás nečakal morálny aj fyzický pád. Dúfajme, že to nebude príležitosť posledná.
