Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj trvá na dobytí všetkého, čo zabralo Rusko, a to vrátane Krymu – čo zrejme nie je realistické. Vlani na konci marca sa takmer dosiahla dohoda, že sa Rusko vráti do hraníc spred 24. februára a že Ukrajina rezignuje na členstvo v NATO. Tá však stroskotala možno na Putinovi, no určite (podľa svedectva z tábora prezidenta Zelenského) na Západe, ktorý ju nechcel garantovať.V súčasnosti v našej časti sveta prevažuje optimistický pohľad, že Ukrajina dobyje späť všetko vrátane Krymu a my ju potom na oslavu víťazstva prijmeme do NATO.Ale čo ak sa to nemôže stať, pretože Rusko – nie iba jeho arogantný prezident, ale väčšina Rusov a drvivá väčšina špičiek – jednoducho Ukrajinu vo vnútri protirusky zameraného vojenského zoskupenia nikdy nebude tolerovať? Čo ak k prijatiu tejto reality povedie až skutočná decimácia ukrajinského národa?Tieto otázky si zatiaľ v politickej diskusii väčšiny smerodajných krajín Západu nekladú. Najmä preto, že zdržanlivá, skeptická pozícia sa doteraz držala mimo koridoru prijateľných názorov a zostala vyhradená väčšinou okrajovým zoskupeniam a zjavom.To sa v dvoch kľúčových krajinách nášho tábora možno mení. Prvou je Nemecko. Berlín sa minulú sobotu stal dejiskom prvej veľkej demonštrácie „pre mier“ za posledný rok. Zvolávateľkami boli stará dáma západonemeckého feminizmu Alice Schwarzerová a enfant terrible postkomunistickej strany Ľavica (Die Linke) Sarah Wagenknechtová. Demonštrácia prilákala podľa polície 13-tisíc, podľa organizátorov a nezúčastnených svedkov, ako boli napríklad predavači v centre Berlína alebo pracovníci dopravného podniku, okolo 50-tisíc ľudí. To nemusí, ale môže byť začiatok nového „mierového hnutia“.Wagenknechtovú – je pekná a výrečná – na rozdiel od taktiež protivojnovej, ale populisticky pravicovej AfD doteraz pozývali do vplyvných televíznych talk show. Prvou reakciou, ktorou verejný priestor zareagoval na demonštráciu, bolo vytvoriť okolo nej odér čohosi neslušného. Ale obe ženy tiež už dva týždne zbierajú podpisy pod „Manifest pre mier“, bude ich čo nevidieť 700-tisíc. Trochu húževnatosti a trochu lepšieho počasia a „jednotný verejný front“, podľa ktorého mier bude až po zmetení Putina, sa v Nemecku začne droliť.Ešte významnejší je vývoj v americkej politike. Donald Trump, ktorý sa opäť uchádza o nomináciu Republikánskej strany do budúcoročných prezidentských volieb, prešiel v posledných týždňoch jasne na protivojnovú platformu. Bidenovu politiku na Ukrajine považuje za konfrontačnú: „Biden nás systematicky, ale možno si to ani neuvedomuje, tlačí do bodu, z ktorého by čoskoro mohla vzniknúť tretia svetová vojna.“ Minulý utorok dokonca sľúbil „vyčistiť stajňu od všetkých tých vojnových štváčov, globalistov v hlbokom štáte, pre ktorých je Amerika vždy až posledná, v Pentagone, na ministerstve zahraničia a v národnom bezpečnostno-priemyselnom komplexe“.
Podobné upratovanie, hoci nie až tak explicitne, sľuboval Trump už v roku 2016, aby potom do svojej administratívy naberal neokonzervatívcov – ľudí, ktorých bláznivá snaha presadiť do záverov samitu NATO členstvo Ukrajiny odštartovala pred pätnástimi rokmi súčasnú tragédiu tejto krajiny. Ale v úrade sa s nimi postupne stretával a v záverečnej fáze už mal okolo seba viac zahraničnopolitických „realistov“.
Aj guvernér Floridy Ron DeSantis, asi najväčšia ťažká váha medzi Trumpovými konkurentmi v strane, hovorí podobne: „Nemyslím si, že je v našom záujme skĺzavať do zástupnej vojny s Čínou, nechať sa zaťahovať do vecí, ako sú pohraničné územia [na rusko-ukrajinskom pomedzí, pozn. red.] a Krym.“
Väčšina priaznivcov Republikánskej strany už má dosť bezpodmienečnej podpory Ukrajine, čo je v praxi otvorená šeková knižka a podpora znovudobytia všetkého, čo kedy Ukrajine patrilo, vrátane Krymu. Takže v dvoch kľúčových krajinách Západu vzniká ohľadom zástupnej vojny s Ruskom politická pluralita, aká tam doteraz nebola ani náznakom.