Rozhodnutie Putina nepostavilo proti sebe dva cudzie štáty, ale často vnukov tej istej babky, hovorí kňaz Burda

Na vojnou (z)ničenej Ukrajine žijú a pomáhajú nenápadní hrdinovia, ktorí tam zostali aj napriek ťažkej situácii. Jedným z nich je aj Ján Burda, gréckokatolícky kňaz zo Spoločnosti Ježišovej. Napriek vojne či skôr práve kvôli nej zostal pôsobiť v Arche, komunite, ktorá sa venuje ľuďom s mentálnym postihnutím. Pre Štandard porozprával o svojej misii za zvuku sirén, o blízkosti smrti i túžbe žiť.

V septembri 2019 vás rehoľa vyslala z Bratislavy na misie do Ľvova. Môžete priblížiť, ako vyzerá Archa, v ktorej pôsobíte?

Archa v Ľvove je špecifická tým, že zatiaľ nemá miesto, kde by naši druhovia [po ukrajinsky druzji, členovia s postihnutím, pozn. red.] trvale žili s asistentmi, ale tvorí ju päť denných stacionárov, kam druhovia prichádzajú v pracovných dňoch. Ani ja preto nežijem v Arche, ale v miestnej jezuitskej komunite. Naša Archa má aj dom, v ktorom do pandémie COVID-19 podľa potreby približne v týždňových turnusoch žili dvaja až traja druhovia s asistentmi. Túto službu sme zatiaľ neobnovili, a tak je teraz dom k dispozícii presídlencom z východných častí Ukrajiny.

Archa nie je cirkevná organizácia, ale spoločenstvo ľudí, ktorých spájajú rovnaké hodnoty a ciele. Hoci štyri z piatich stacionárov fungujú v priestoroch pri gréckokatolíckych farnostiach. Je len pár výnimiek, že niekto z našich členov nie je gréckokatolík. Preto si ma aj ako gréckokatolíckeho kňaza vyžiadali za špirituála pre svojich členov – druhov, asistentov a ďalších.

Z akých prostriedkov fungujete?

Fungujeme z Božej milosti. Inak to neviem nazvať. Rozmeniac na drobné: len malú časť potrebných prostriedkov získavame z predaja našich drobných výrobkov, miestnych zbierok a príspevkov rodičov našich druhov. Väčšinu máme z fondov L´Arche International a rôznych projektov a grantov zo zahraničia. Už vyše dvadsať rokov sa o nás Boh takto stará...

Pred pár rokmi boli zverejnené správy o prípadoch zneužívania zo strany zakladateľa projektu Archy Jeana Vaniera. Vtom čase ste už v Arche pôsobili asi rok. Mali tieto skutočnosti nejaký vplyv na fungovanie či vnímanie Archy zo strany klientov či širšej verejnosti? Ako sa na to osobne pozeráte?

Áno, prvé zverejnenie ma zastihlo už v Arche a bola to informácia, ktorá silno zarezonovala. Druhov prakticky nezasiahla, ich svet má svoje špecifiká. Ale niektorým asistentom sa „zrútil svet“. Nemohli prijať, že všetky tie krásne myšlienky a knihy o hodnote a dôstojnosti každého človeka, nádherné dielo Archy, že ten ideál, ktorý videli v jej zakladateľovi, bol takto poškvrnený. Brali to ako osobnú zradu.

Len nedávno sa ukončilo dôkladné vyšetrovanie celej kauzy, spis má vyše deväťsto strán. Potvrdilo sa, že Jean Vanier sa nedopustil zneužívania druhov. Tie prípady sa vždy diali vo vzťahoch s asistentkami. To však nijako nezmenšuje bolesť obetí, ani neospravedlňuje Jeana Vaniera. Väčšina z nás sa k týmto informáciám postavila, povedal by som, s pokorou a ľútosťou. Ideály Archy a to, kto ich prezentuje, nie je to isté. A naši asistenti neprišli do Archy kvôli jej zakladateľovi, ale myšlienke, že služba druhom je to, čo nás a svet urobí krajším. Iste, bolo by lepšie mať za zakladateľa kandidáta na blahorečenie. Ale fakt, že Archu založil človek, ktorý pred ňou a svetom po celý svoj život niečo skrýval, nie je naša zodpovednosť. Pre nás je to pripomenutie, aký krehký je človek a akí musíme byť opatrní v blízkych vzťahoch.

Spomínate si, kde vás vlani vo februári zastihla správa o začiatku vojny?

Tu by som chcel poopraviť otázku. Rusko začalo vojnu proti Ukrajine už v roku 2014, keď začalo anexiu Krymu a pokúsilo sa urobiť to isté na Donbase. To, čoho sme svedkami teraz, nazývame po ukrajinsky povnomasštabna vijna, teda (ú)plná vojna. Že ju Rusi predsa začali, som pochopil nadránom, zobudiac sa na vzrušený hlas predstaveného v predsieni.

Prvé pocity boli sklamanie, bolesť a neistota, čo bude ďalej. Po prvej porade so spolubratmi, keďže útoky sa diali ďaleko od Ľvova, som sa podľa plánu vybral na liturgiu a do Archy. Cestou ma však zastihla prvá siréna oznamujúca letecký poplach. Na Slovensku ich počuť každý druhý piatok napoludnie. Teraz to však bolo iné, nie skúška, ale realita.

Ako ste zareagovali?

Rozhodoval som sa, či pokračovať v chôdzi do chrámu alebo sa mám niekde skryť. Rozum mi hovoril, že som v centre mesta, kde nie je žiaden vojenský objekt, ktorý by mohol byť cieľom útoku. Ale neistota a strach vyvolaný kvílením sirén ma „tlačili“ konať inštinktívne, oči podvedome hľadali miesto úkrytu. Pomyselný súboj v mojom vnútri ukončilo rozhodnutie pokračovať v ceste. Boh o mne predsa vie a už mi chýbalo prejsť len kúsok cesty. V chráme, majúc strechu nad hlavou, som sa trochu upokojil. Ale tie prvé dni pre nikoho neboli ľahké. Čo Ukrajinec, to príbeh na román alebo film. Žiaľ. Lebo je to 40 miliónov príbehov plných bolesti.

Vo svojich listoch priebežne opisujete situácie, ktoré zažívate v Arche. Píšete o matkách klientov, ktoré sú z Kyjeva i Moskvy, a o emocionálnom vypätí z ich konfliktov. Aké sú vaše osobné skúsenosti v poslednom období? Konflikt určite tvrdo poznačil aj vzťahy medzi bežnými ľuďmi a nezostal len na „politickej úrovni“.

(viac…)